Išli svrčky poza bučky
Autor: Ľudmila Podjavorinská
Digitalizátori: Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová
Zvala sojka spoza vody dudka-mutka na jahody: „Dudku-mutku, neseď v kútku ako v smútku! Slniečko tak krásne hreje a jahôdka sladká zreje — poďže so mnou na pochúťku!“ Ale dudok tvrdohlavý, že mu dobre doma, vraví, svoje múry že si kúri, z nich ho nikto nevydurí. A len dudre a len hudre: „Nebolo by veru múdre! Na jahody, na výlety, nechže idú naše deti! Ani sa ti nevyplatí, ubabreš si pyštek zlatý! Nechaj výlet, nechaj kvet, poď si ku mne posedieť!“ Tak ju volá, tak ju prosí a že jej dá dobré čosi. Uviazala čepček nový, zašla sojka k susedovi. Ale sotva vojde dnuká, iba hľadí — iba kuká: sused v kožuch zaodetý, po svetlici plno smetí, a ten zápach a tá spara — veď ten oblok neotvára! A len sojku núka veľa, by si uňho posedela. Poďakuje, zaďakuje: „Ej, ej, mutku, divno tu je! Čo to, sused, čo to stváraš, veď ty oblok neotváraš! A tá spara — ako je to? Vyvetrajže, veď je leto!“ Ale dudok len sa díva, že tak býva odjakživa, že rád teplo, že to zbaví, že mu dobre, že je zdravý. Nechže sa len pobaví, kým on dačo pripraví. Varí dudok na parádu, varí kávu, čokoládu, a kým varí, sojka smelá v smiechu celá do hájička uletela.
O autorovi
Ľudmila Podjavorinská
slovenská prozaička a poetka, autorka lyricko-epických i epických básní
