Išli svrčky poza bučky
Autor: Ľudmila Podjavorinská
Digitalizátori: Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová
Na topoli zavčas rána žaluje sa vrane vrana. Na topoli v slnku zlatom plače, želie za dieťaťom. Mala hniezdo na topole, víchor jej ho zrútil dole. A v tom hniezde malé dieťa, čo nevraví a nelieta. A mať biedna nevie ani, kam jej spadlo — v ktoré strany? Bez mamičky kam sa hnulo? Iste už i zahynulo! Uzimené dakde z kríčkov bude plakať za mamičkou a mamička, bože, bože, mamička mu nepomôže! Nik ho do sna neukojí… nenakŕmi, nenapojí. Takto vrana, mladá žena, nariekala užialená. „Neplač, vrana, ako iné, tvoje dieťa nezahynie! Padlo ono mäkko dole, do trávičky pod topole. Do trávičky medzi kvety, našli ho tam dobré deti. Tie ho kŕmia, tie ho hrejú, nikde ti ho nepodejú. Spomína si v noci — vo dne na mamičku, hniezdo rodné. Keď mu vzrastú krídla krátke, zaletí si k svojej matke. Zídete sa v dobrej vôli tam na rodnom na topoli!“
O autorovi
Ľudmila Podjavorinská
slovenská prozaička a poetka, autorka lyricko-epických i epických básní
