Išli svrčky poza bučky
Autor: Ľudmila Podjavorinská
Digitalizátori: Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová
Slnko páli, slnko hreje, na doline žitko zreje, zreje žitko bohaté — ako zlatom poliate. Od včasrána na úvrati starý syseľ žitko mláti, veje, nosí pod horu, kde má dom i komoru. Nenaorie, nenaseje, tam naberie kláskov, kde je; i keď málo úrody, jemu vždy sa urodí. „Nech si kto chce robí, žobre, mne je dobre — mne je dobre: keď ožltne klásovie, mlátim žitko hotové. Kým sa gazda trápi, morí, ja len zveziem do komory, nemám ženy, som len sám, zlaté žitko, dosť ťa mám!“ Zhodil z pleca starosť všetku, roztiahol sa na prípecku: „Práce na dnes dosť — ba moc! Pospime si — dobrú noc!“ Vonku slnko páli, hreje, syseľ sa i zo sna smeje, spí si sladko — tíš a mier… Zrazu — šust mu za golier! Skočí syseľ sotva živý, letí svetom ani divý, ale jedno predsa vie: že svoj dom viac neuzrie! Zletel zhora v divom cvale, vryl sa pod snop na úvale, stadiaľ zreval spod snopa: „Rata, sysle, potopa!!!“ Čo to bolo? Ale — hračka. Chlapci, že vraj oblievačka, sliedia poľom — napokon vyliali ho z diery von. A z chalupy spoza dverí posmešne sa bieda škerí: „Kde ti žitko zo zlata? To za pýchu odplata!“ Slnko hreje, slnko páli, na strnisku syseľ žiali, prechorený od strachu, v premoknutom kožuchu. Nemá žitka, nemá domu (proti zime ešte k tomu): ráno ešte veľký pán, večer biedny starigáň.
O autorovi
Ľudmila Podjavorinská
slovenská prozaička a poetka, autorka lyricko-epických i epických básní
