Išli svrčky poza bučky
Autor: Ľudmila Podjavorinská
Digitalizátori: Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová
Naša Mica, parádnica, (toť nie dávno ani) ľahla si vám na pohovku ako veľká pani. Vonku prší, len sa leje, všetko v daždi tonie, Micka myšky lapať nechce, nuž vám vzdychá, stonie, že je ona veľmi chorá, na smrť chorá vcelku: že má lámku, že má nádchu, že má chrípku veľkú. Keď si chorá — nuž si chorá, akáže ti rada? Počkaj, Mica, falošnica, veď ty vstaneš rada! Dali sme jej biely čepiec a naň peknú mašľu, prášky proti lámke, nádche, sirup proti kašľu. Ba i vejár sme jej dali, by sa ovievala, a zapreli dobre dvere, aby tíško spala. Leží Micka na pohovke ani pani, v suchu, že nás všetkých oklamala, usmieva sa v duchu. Zrazu šuchot… čože je to? Čože sa to deje? Vonku v piecke škvrčí čosi, chutná vôňa veje. Mažiar cvendží, nôž sa ostrí, všetko dobrá značka! Jaj, to iste budú sviatky a či zabíjačka! Skočí Mica natešená, čepiec o zem hodí: „Budeže to polízačka, budúže to hody!“ K dverám letí… Čože je to? Dvere zaprel ktosi… „Miau, miau! Nože pustite ma!“ naľakaná prosí. „Ty si chorá, Micka naša, ležkaj bez prekážky, máš tam všetko, čo ti treba, medicínku, prášky!“ Jaj, že lieky! Veď je zdravá! (Už i pravdu povie.) „Ty len búvaj, tu, hla, Pozor i za teba poje!“ Oplakala Micka mačka svoje žarty, hádky: „Nikdy taká zabíjačka, nikdy také sviatky!“
O autorovi
Ľudmila Podjavorinská
slovenská prozaička a poetka, autorka lyricko-epických i epických básní
