ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Široká cesta — pôjdeme po nej, koník už pozná chodníky moje — „Pohni už, Janko — všetci sme spolu! Nechajme tuná na chvíľu žiaľ.“ Končiare Tatier zlatom sa lesknú, to mesiac — boháč — svadbu si chystá. Tam niekde v tmavej doline žije mladucha plná na neho chvál. Cesta sa úži, čo ku nej vedie, popožeň, drahý koníček, cvalom, nesmieme zmeškať, čo život dáva. Popožeň cvalom, koníček, v diaľ! Po skalách skokom, potok kde zurčí, pod bralá, štít kde končí sa nebom, zabrodiť v pláne snehové smelo: až v lícach zbĺkne únavy páľ! Široká cesta — my na nej deti — chceme si zvýsknuť do rána nocou. Široká cesta — kto by nás stavil — iba ak medveď, vládca tu — kráľ. Mladosť je krásna — mladosti jagot načo bys’ skrýval, keď si naň hrdý? Jaro dnes dýcha životom plným. Jeho tep vítaj! — Vari bys’ spal? Pieseň nech jará s jarom sa snúbi! Vatra nech spáli všetko, čo bolí! Radosti pohár zdvihnime vozvýš! Máte strach azda — že na dne kal? — — — — — Kto by ho v Tatrách do čaší dal?!