SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Kázala si mi

Kázala si mi raz čakať dni i noci. Polárna tma asi zaviala cestu. Opretý o svoju nádej — len sychravým vetrom hasím smäd po tvojich ohnivých ústach. Mladícka bujarosť ochabla z divokých rozmachov, už neviem zastaviť oblaky, aby som po nich ti odoslal pozdrav, vnútorným plameňom už sa mi spukali ústa, prsty mám zgniavené zápasom v sebe. Pálim sa plameňom vzbúrenej krvi. Je vo mne chaos len a z neho musí svet započať nový. Vo mne je len čiastka toho, čo po celku túži, dokedy bude znieť adventné čakanie bez slov? Vzbúrené predstavy toho, čo bolo a čo ešte príde, divokým chvatom si zvoľňujú cestu. Už neviem pokojným pohľadom o ničom myslieť, všetko je záhadné jak hviezda, letiaca z tatranských brál. Krvavé slnce dnes inakšie vstáva, vo vzduchu nesie sa lahoda tušených dojmov. I v tichu počujem akordy anjelských chórov. Čakám ťa. — Neprídeš zase? —

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama