ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pustá je otcov drahá zem, pustá, pusté sú nivy na rodnej roli. Starcovia, ktorí robili na nej, klonia už k zemi ustaté údy. Čakajú — ako čakali na nich, národ keď úpel pod cudzím jarmom. Čakajú, že sa nádej im blyskne pred zrakom márne pátravým vo tme. Čakajú, niekto príde že ku nim, pokľakne k nohám, prosiť že bude žehnanie od nich na cestu ďalšiu v šľapajach tej istej krvavej cesty. Čakajú, lebo poznajú dielo mladosti svojej, života predkov, vedia, že ešte Golgota dejín národa nášho zmarená nie je, práce že mnoho na všetkých lánoch. — Čakajú, lebo veria, že práca, získaná potom toľkého trudu, poliata krvou najlepších ľudí, slzami sirôt kropená mnohých, skončená bude — zahynúť nesmie! Mohol by klam im zatieniť oči?