ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišlo si na lúčoch slnka z ďalekých končín. Na cestu spiežom znela ti hymna vtákov. Hora otvorila okenice modravých tieňov, aby umožnila ti oddýchnuť údom na chladnom machu… Vedel som, že prídeš prv, než budem ťa môcť vítať, nuž čakal som ťa ako milá, keď jesenné vetry trhajú spomienky mája. Vedel som, že ešte raz prídeš v tom rúchu, v ktorom som ťa niekedy mal rád, a poľúbiš zlatom i oné rty, ktoré stali sa chladnými šedavou diaľkou. Vedel som, že prinesieš dary východných kráľov a posadím ťa zase na prestol dňa svojho. Tak podivne sa vrtí to koleso času! Čakám od neho mnoho — vždy niečo dá a niečo ešte prisľúbi, aby nebolo chvíle bez daru, aby nebolo prázdneho miesta v tom, čo mozaikou života zveme, lebo život je ako naštrbený pohár, ktorý neznáma ruka nakláňa nabok, aby perlil sa farbami dúhy, a predsa nevyprázdnil naraz. Hladina jazera len vtedy neprestane odrážať nebo, keď navštívia ho dažde a opoja i vody spodné. Príchod rána je príchodom kráľa v najvyššej pompe. K jeho poddaným sa hlási každý od zeme po zem a najvyšším pozdravom sú mu vysúkané rukávy a hučiace stroje. Práporom sú mu zore, fanfárou šumiace stráne a dupot milión krokov a špalier tvorí krajina od východu na západ. Vláda jeho vždy končí naloženým vozom a plným stolom všetkých. Ráno je symbolom zmŕtvychvstania. Je ako féniks, ktorého staroba skrušila k zemi a v chlade mesiaca sa okúpal, aby v purpurovom háve červánkov vstal čerstvý a nový a krajší. Víťazstvo vždy patrí tým, ktorí majú jasný pohľad na život a nemilujú neistotu krížnych ciest. Púť rána je vymeraná a presná, známa, a predsa večne svieža. Je ako rozkrojený peceň chleba, kde nájdeš vždy zdravú striedku. Neviem, začo by som ti ďakoval prv… Či za to, že žijem, že vidím, že čujem, že cítim, jak všetko sa miluje a túži po láske, či za to, že môžem ešte roztvoriť náruč, aby objal som nekonečné diaľky — či preto, že tu do ulice vsadil si i moju milú, ktorú snáď dnes konečne poznám. Zrak upieram na štíty hôr, sluch unáša mi slávik do výšky — neviem, za kým sa pohnúť, keď krok je tak krátky a krás okolo je mnoho! — Počkám tu pod stromom na lavičke svojej: vraj v očiach milenky mnohým sa stretol celý svet, snáď i ja nájdem ho a pritúlim na svoje srdce. — Spoločná modlitba spoločne zdraviť a vítať ťa bude a k nohám zložíme ti lásku svoju, ktorú nám požehnáš, aby od svitu do mraku a od mraku k svitu rástla a kvitla jak najkrajšie ruže, aby sme znova ťa veselí a šťastní uvítať mohli zas a zase — — —

Ja viem, milé hostiteľky, nepreniknem kúzlo vaše nikdy. Je snáď v slove, v lesku oka, či zakliate v štyroch stenách izby. Vždy, keď kľučku stlačím, ovanie ma ránom, nehou, šťastím a ver neviem, iba z vďaky všetkým vám zas krásy duše rozdať. Oné chvíle jasné — oná spoveď od sŕdc — taja niečo sväté a večerné zore zlatým vlasom vedia povýšiť ich v cene. Vtedy slovo zmĺkne — myseľ pojíš dumou, rád bys’ stisol ruky. Samota a smútok nesmie u vás klopať. — Večer je vždy bôľny! Záclona je slabá utajiť sa pred ním, úsmev v tvári nechať a rozdať ho vedieť, keď zapália lampy, myseľ zájde k milým. Za slnca sú v slovách všetky kraje jasné, celý život šťastný a v spomienkach svojich maliarmi ste stále.