ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pracovný svoj stôl oltárom som si urobil z kvetov. Snažím sa pri ňom nové žať piesne, spomienkam radosť v obeti vznášať na prestol nálad, žalovať svetu dusivé tiesne. Rezedy moje voňajú lúkou, horou a nocou, zakliate sú v nich mesiace leta, zakliate je v nich to, čo niekdy bolo tak blízke: nejedna nádej a túžba svätá. Idyly obraz v dúhových farbách pred sebou vidím. Temer až po ňom vystieram ruky: vysoké stráne — hučiaci potok — z pohádky domček — a v izbe kvitnú najkrajšie puky. Kytica kvetov neraz je pre mňa najkrajšou knihou. V samotách duše obraciam strany — len škoda, že tak prirýchlo vädnú v zeleni — ako chladiaci rosy poľúbok ranný. Šťastie, že kvety, spomienok nikdy nemôžu zvädnúť, i keď už suchom rezedy znejú, vždy trochu slnca, letného jasu, dievčieho spevu do chladu nášho života vlejú.