ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Raz, dva, raz, dva — — monotónna pieseň paternostra z výšky väzby zneje. Vedľa múrov vstávajúcich z hĺbky rovným tempom dvíha tehly nahor. Raz, dva, raz, dva — — elektrickým prúdom, stroj ten misky hore-dolu točí, s plným hore, prázdne dolu spúšťa. Otec, človek velikého mozgu, ktorý z beztvárnej ho hmoty skoval a ho v celok zložil, aby ľahšie života dni tráviť mohol v šťastí, tempom tým sa riadi, v práci hýbe. Miska za miskou sa dvíha predeň, zeje prázdnotou, sa berie nahor. Človeče, hýb sa a snaž sa stále skladať ťarchu, aby súzvuk vládol. Nuž v čomže si vopred od dňov zašlých, keď si na nosidlách sám tie tehly po haditých schodoch nahor nosil? Vtedy, keď pot práce čelo zrosil tebe, zložils’ ťarchu na lešenie, halenou sis’ utrel drahé kvapky. Či dnes ti je lepšie v prúde práce? Raz, dva, raz, dva — — hlas vám zhora volá, z ruky v ruku letí z kopy tehla, mozoľné zas’ dlane za tým istým hlasom kladú ju diaľ ku murára nohám, tempo držiaceho s vami. Nič sme, práca, práca všade vládne, ona výsledkom je diela strojov, našich umov, tiež aj mozoľných rúk — ostatné je úspora len času! „Stroje ste len, stroje ste len“ — ich smiech cítim v hlase syna vášho zhora. „My sme páni, ovládame všetko!“