ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vedel som, lovci perál že chudobní vrátia sa naspäť. Tlakomer v baniach siroty veštil, keď nebolo chleba. Išiel som v prácu — ohnutý chrbát a červené oči. Života večné koleso točí sa ku predu, točí: nemožno stáť. Vedel som, že raz všetkému musí prísť precudzí koniec. Opadnúť musia japonských čerešní posvätné kvety, na hruď nám sadne smrtiaci motýľ, sťa krídlaté veto. Večný to zákon — nikam sa odvolať práve tu nieto: len hlavu skloniť. Vedel som, že raz obzory osvetlí pomstivý plameň, po stopách chodcu nočného poštvaná smečka psov pôjde, a zamknú dvere tam, kde som chodníčky najradšej mával. Hej, smutno v duši, keď príde k bezbranným sklamania nával, a ťažko je udať: prečo? Vedel som, život je ako letiace oblaky v búrke. — Vieme to všetci — mlčíme o tom a klopíme oči. U jeho cesty s žobrákmi stojíme pre trochu lásky. Zahrmí časom — pred zrakom mihnú sa pohádok krásky: — boli sme — a už nás niet. Nový Smokovec 1929