ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Biely sneh pokryl už pri brehoch chodníky známe, vo výške k odchodu gagotom hlásia sa husi, v aleji kamenná lavička predsa má hosťa, ktorý si s čiernymi oblakmi do vetra hudie: „Ó, vráť sa, leto, vráť!“ Do noci s rachotom uniká neznáme auto, dažde už strhali májové pozvania k tancom, na lodiach rozviate prápory márne bys’ hľadal, hoci sa na móle tajomná postava tmolí: „Ó, vráť sa, leto, vráť!“ V rieke už nepláva ihravé striebro a slnce, vysmiati plavci zas stretli sa v kantíne s milou. Všetko sa zmenilo — všetko je spokojné predsa, len niekto ruší kľud, úder jak v hodinách mesta: „Ó, vráť sa, leto, vráť!“ * Od štítov tatranských lúči sa zamĺkly večer. Zrak sa mi počína potápať v bludičiek noci: Som to ja, ktorý som miloval celý svet niekdy a teraz v žalári skrytých rúk sotva už nôtim: „Ó, vráť sa, leto, vráť!“