Lyrika z rokov 1896 — 1918

Ver’ rada by som, rada by som znala — len zvedavosť ma iste núti k tomu! — či zvyk to iba a či túžba tajná, čo do našeho privádza ťa domu. Ak zvyk to iba, čo nás spolu zvodí, zvyk, významu v ňom ani citu nenie, prečo ten snivý záblesk v tvojom zraku a prečo môjho srdca divné chvenie? Ak ale túžba — túžba nežná, tklivá — si medzi nami pásku spriada, tvorí, skiaď odmeranosť večná medzi nami, zdanlivá nuda, chladné rozhovory? Vždy lúčime sa chladne — ľahostajne. „My cudzí sme si!“ — oko tvoje istí, „Mne ľahostajno!“ — moje odpovedá — a srdce skoro vzplanie k nenávisti! A ľahostajnosť bych ti dokázala, vždy želám si, bys’ prišiel zase, zase… Ty prídeš iste — — a zas vrelosť v zraku a zase srdce pocit divný strasie… Ach, rada by som, rada by som znala, čo chlad ten značí — čo strasť sladká tvrdí? Však záhadu my sotva rozlúštime, bo znať sa k citu — to sme oba hrdí!