ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mrazivé ráno — popolec. Z hmly vyberá sa ku svitaniu; velebný v diaľke zvonov hlas zve k rozmýšľaniu — ku pokániu. Deň spomínania! V triezvote rezkého rána nezaškodí pohliadnuť v srdce s pietou, v záhyby jeho na príhody. * Z mojeho žitia na um schodí mi iba — zo dve epizódy: Ktos’ z mojich piesní žiť sa učil a trápil mňa a seba mučil. Raz ktosi v chvíľke žiaľu, muky bozkami chladné hrial mi ruky. Raz s kýmsi krásosadom sama som šla — nad nami hviezda samá a pri nás Šťastie — gardedáma… Oj, život! čo mi na um schodí; buď žehnaný — za epizódy! * K západu pozerávam rada, keď deň sa k odpočinku skladá; to zamieranie svitu vždycky cit budí u mňa elegický: do duše ohlas lahody mi roky, istý, privodí. Na prvú mladosť myslím vtedy, na hudbu, čo mi v duši hrala, na nežné oči, naposledy čo teskne tak som milovala, na všetko drahé utrpenie — — a v duši želiem nastokrát: s tým svätým lásky smútkom v duši by sladko bolo umierať… Cit zhasol jak ten neba svit. A čo sa nemožnosťou zdalo, len treba, treba ďalej žiť! Oj, hory, hory na severe, vás rada vídam rána v šere, keď bledé odráža vás nebe, tajomné dumnej vo velebe; ja ľúbim vás, mne svätyňou, ste rozpomienkou jedinou. Pre jeden ruky stisk, pre zdania, čo, hory, v cit mi privádzate, pre jedno slovko milovania, čo obom bolo ako sväté, pre chvíľu, ktorá svojou cenou by život mohla vykúpiť… S’ spomienkou šťastím precítenou by veky ľahko bolo žiť… Stáť budete vy vekov v diaľ… A čo sa srdcu večným zdalo — sťa meteor by strblietal…! * Nebolo ťažko akosi, čo srdce láskou zvalo si (čo sa i šťastím mohlo stať), nebolo ťažko zabúdať! Zato však v clivom pomysle zavše mi príde do mysle: ako chodievals’, ako ty k nám po večierky v soboty… Nie ako iní, veru nie, pre žarty, pierko zelené: nám v duši zhode, bezpeke nám pletky boli ďaleké… Nie ako iní: ako brat, sťa so sestrou sa zhovárať a vytúžiť sa v nevoli a natešiť sa po vôli. A rozlúčenia vo chvíli jak ťažko sme sa lúčili! jak ťažko! ty vieš iba sám… sťa brata keď si sprevádzam — — Nie mi je ľúto akosi, čo láskou srdce zvalo si, lež chvíľky tie hviezd pri svite — za tými želiem večite! * Deň pekný bude. Rezký chlad odnáša mraky z Javoriny; sťa dobrých duchov biele stíny ich plynie celý vážny rad. Jar bude! A mňa k životu, nadšenia van k poletu volá: nič pôstu nedlhujem zhola, len rodu pieseň — sirotu. A život mne tiež neveľa: len v túžbe, čo mi jasne žije, za hŕstku bielej konválie, čo čakám, iste, docela! Tú za lásku a či za spev mi čiasi ruka podá drahá; možno, že na pamiatku blaha, a možno, že až — na rakev.