Lyrika z rokov 1896 — 1918

Kás’ duma ešte spať mi nedá, hoc polnoc dávno odbila, v oblok sa vkradnúc, luna bledá mi spoly chyžku zjasnila, akoby so mnou zdieľať chcela májovej noci samotu, či svoju — večne osamelá — mi zdeliť chcela tesknotu. K obloku spiecham. Za záclonou svet luny svitom obliaty pod božou nebies hviezdnou clonou spí, mieru v nežnom objatí; či zdá sa iba, že si snije, veď obraz dýcha životom: príroda rečou harmónie sa k Tvorcu modlí šepotom. A zdá sa mi, sťa v iné svety bych, známe, zrakom hľadela, kam duša citné na výlety si k poézii zletela, kde slzou bôľ sa rozväzuje a piesňou zas sa ukojí, kde rozkoš dušu posväcuje a strasť sa v kráse spokojí. I hľadiac v svet, jak svätý mierom ho sama dušou ponímam a patriac k hviezdam noci šerom si spomínam a spomínam… Už jedna z veže zneje sticha, sen králi — vládca čudesný — on duši praje, po čom vzdychá — a láska láske sladké sny.