Lyrika z rokov 1896 — 1918

1 Len o lásku Ťa vrúcne prosím, ó, Bože! pravej lásky cit nech púť mi sladí, — lásky k tomu, čo srdcu vždy má drahé byť. Ku reči rodnej, ku otčine by ľnulo ono v záchvate, ku dobru, cnosti, pravde, kráse — a k čomu túžbou pripäté. Je iste svätou povinnosťou, čo spravodlivé, pozastať, čo krásne, dobré, nasledovať, čo lásky hodno, milovať. 2 Ja ľúbim život zdravým citom, či hudie mol, či do hrava, a milujem ho celým bytom, tak ako sa mi podáva. Ak smútkom hostí v hlbokosti, to ku piesni je vzdychov dosť, ak slasťou zhraje v srdca taje — tu hravých rýmov — na radosť! * Je poet, veru, ako decko, čo seba baví po proste: zo slasti smútku natvorí si, zo žiaľov slasť mu narostie. A čo ho najviac srdce bolí, preds’ v rýmoch samučičká slasť, a keď to zvučí po nevoli, on v duši rozkoš cíti rásť!