ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mám rada súmraky dňov tichej, pôstnej doby. Vše duše nálada ma zvedie k hrobitovu (tie žitia hranice tak dumy vábia, zovú!) a v mysli ku mŕtvym vstupujem v temné hroby. Jak zvláštny, zvláštny svet! Niet mraku tam, ni svitu, niet noci ani dňa — len temnosť nekonečná; niet vzruchu, nálady: tá istá stála, večná a prísna mŕtvota vše zviera bez súcitu. Tamhore šumia dni a desaťletia rázno, zvrat časov mení svet, národy vo bytnosti — tu jedno stoletie — len atom vo večnosti, a večnosť —? niet pre ňu hraníc: to večné prázdno. Jak zvláštny, zvláštny svet! Bez vzruchu citu, nemý, tu ležia pokojne, jak sem ich položili, zbavení podoby, všetkého, čomu žili: prach z prachu povstalý — prach uložený v zemi… K nim život nezšumí — a v život nedovidia: tu ležia pokojne, bez bôľu, zášti, túhy; že jeden miesta viac zaujal nežli druhý, v príkladnej svornosti ni to si nezávidia. Neznajúc minulosť, nežijúc prítomnosti, ich starosť nesúži, že ďalej ako budú? bez strachu, vedomia blížia sa v rozklad, v hrudu, rozdielnej podoby rovnaké leby, kosti. Bez krásy — špatnosti, bez slastí, bôľu, stonov tu dlejú, ďalekí života víru, šumu — im borba národov nevtisne žiaľnu dumu, ich v mieri neruší úpenie miliónov. Ich láska nemorí, nenávisť nesužuje: obraní o slasti, sprostení hriechu, vášní, stúpili v mŕtvotu — a smrti spánok strašný — to snenie bez snenia — sa rovnomerne snuje… Jak zvláštny, zvláštny svet! Tu môžeš vravieť veľa o kráse, hodnosti — a aké v žití zmeny, jak láska v nenávisť, jak pravda v lož sa mení a šťastie pozemské že zriedkavé je zcela. Tu môžeš vynášať zdar, skutky, spôsobnosti, svet ktoré vavrínami venčí — z každej leby v hrobovej temnote sa výrazne ti šklebí len jedna odveta: „Ó, márnosť nad márnosti!“ A predsa — — mŕtvota tá bez života nenie — to temno bez svetla, skončenie bez nádeje: kás’ istá útecha ti srdce teplom hreje, že priechod iba to — nie večné rozptýlenie! Že priechod je to len v tie vyššie, lepšie svety, či tiché uspanie len zemských rozvlnení — a zmysel hlboký v tom harmonickom snení, ten vyšší života, ti za hrob jasá, svieti… A dušou chápajúc ten zmysel nezmýlene, tak sladko precítiš slasť žitia — smrti práva, smrť v celej velebe sa pred dušu ti stavia a život v celistvej kráse a v plnej cene.