Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľudmila Podjavorinská:
Lyrika z rokov 1896 — 1918
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Patrícia Šimonovičová, Tibor Várnagy, Viera Marková, Eva Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 53 | čitateľov |
1 Pozde večer v kútku sieni, ktorá jasom plynu plála, pekná pani, šťastná pani s rytierom sa zabávala; jasajú sa šumné oči, zvučný hlások striebrom zvoní, vážny rytier pri jej boku zádumčivo hlavu kloní — kloní hlavu rytier mladý, rytier bľadý, zadumaný: blízučká je — ďaleká je pekná pani! Pozde večer v bielej sieni v osvetlení čaša zvoní, pozde večer z pekných ústok šťastnej panej smiech sa roní, biela ruka s kytkou ruží, rudých ruží nežne hrá si — rytier hľadí na tie rúčky, na tie ruže, na tie krásy, rytier bľadý, zadumaný: — Podarujže jednu ružu rytierovi, pekná pani! Preberá sa pekná pani v ružiach pekných, napreberá — nenašla dosť peknej ruže v svojej kytke pre rytiera… V mojej ruke iba jedna ruža biela, osamelá, z mramoru sťa — nádherná, no bezfarebná, neveselá… vzala pani moju ružu, vzala mi ju pekná pani, podala ju rytierovi, podala ju v pousmianí… hľadia oči, hľadia vrelo — — — a mňa srdce zabolelo za tou ružou, čo mi vzala pekná pani! Pozde v noci, v bielej noci, v kútku siene v svetle, v plyne, duchaplným rozhovorom lahodivo chvíľa plynie… ale zrazu tíchne vrava — zamrie i smiech zvučný, jarý, hasne úsmev, šťastia úsmev, peknej panej v bielej tvári: hlavu kloní rytier bľadý v zadumaní vážnom, tichom… Postretli sa stíchle duše, unavené, stíchle duše, bielej ruže nad kalichom… 2 Zránička, zrána a znenazdania, bystrým skokom, zdupotal vraník peknej panej pod oblôčkom, pod oblokom. V obloku pani hlávku kloní v prekvapení, jak svieži kvietok na záhoní rosy sprchou zarosený. Pod oknom rytier usmieva sa, panej klania, a pekná pani: „Do svidania — azda ešte do svidania…?!“ Pod oknom rytier tisne rúčku, salutuje, šatkou mu rúčka na rozlúčku pokyvuje — pokyvuje… Zletela oknom čipiek clona, biela clona… Ba či to srdce za tou clonou nezovrie sa — nezastoná?! Podkova doznie v krátkej chvíli, clivej chvíli… Ba či tá duša za tou clonou nezaplače, nezakvíli…?! V šírom si poli pohvizduje potichúčky, na oblok myslí, ktorý prešiel bez rozlúčky — poľahúčky. — Nekývla ruka — záclonka sa neodkryla, neodstrela… Vo váze zmiera zabudnutá povädnutá ruža biela.