Lyrika z rokov 1896 — 1918

Na mojom stole kytka chryzantém a pred oblokom celé more blata: je tedy jeseň — podľa toho viem. Oj, doba v mojich upomienkach zlatá! Ja odjakživa si ju milujem. Jak milo bolo u nás v dedine v jesennú dobu! V novej toalete len v jeseň hora krásu rozvinie a s jesienkami lúka — krajšia ako v lete, vzduch, nebo, ani v čarokrajine! Jak bývala som šťastná každý rok! Cez jaro, leto duša ani včela zbierala dojmy — kvet za každý krok — a v jeseň všetky pretlmočiť chcela v tón náladových drobných spievanôk. A nedele… tie milé bývali, ak nezadaždilo sa ku nedeli! sme v rukopise verše čítali a Epikteta,^[5] vážni, zduchovnelí, v záhrade vonnej kvetom fialy… — — — — — — — — — — — — — — — — On ľúbil jak ja, chryzantémy jasné, on ľúbil jak ja, bielo-fialové, on rád mal jak ja, vznešené a krásne, sny poetu on ľúbil, moje básne a rozhovory nežno-náladové —; on pre strasť iných tiež mal dušu vrelú — a tiež rád nemal dáždik na nedeľu… — — — — — — — — — — — — — — — — — Je zase jeseň — a čas vážnych dúm. Vždy ešte ľúbim chryzantémy biele; však nepríde mi dnes už na rozum, či ozaj vyschnú cesty do nedele, neskúmam zore, keď sa slnko níži… Však piesne — vždy mám rada piesní šum, dľa veku mala bych byť v Modrom kríži,^[6] a ja — o láske spievam perfektum.