ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Viem predstaviť si, jak naskore sa môjmu listu potešíte a ako, pane redaktore, budete potom sklamaný… Nuž, prosím Vás, mi odpustite! Poviedku som Vám prisľúbila, dnes zrok je zaslať žiadaný rukopis listu… Starosť tlačí, viem, ťažká Vás: už dávno v tlači je Tranovského kalendár^[3] a povesť dostať — nedajbože! U mňa je ona rozpísaná, skončená ale byť nemôže raz pre prácu, pre lenosť zas — ach, odpustite, prosím Vás! A ako krásne v mojej mysli sa nasnovala deja niť: ako sa kedys’ v láske zišli a ako by im bolo žiť s pätorkou dietok, aké blaho, keby len žitie nie tak drahô, zárobky lepšie — a čo žiaľne: bez istej chybky hrdinu… No, slovom: zrovna ideálne by zobrazila rodinu, dôkladne biedy sociálne (moderná téma iste dnes), do sŕdc by ľudských posvietila, odzrkadlila tieň i ples poviedka moja roztomilá. S prídavkom mravouky ctnej na mrzkosť ukázala hriechu a pokánie by, pre útechu, zvŕšilo zajímavý dej, tak pekne, ako patrí… hej! kebych ju bola napísala! Keď ale ku poviedke treba chvíľ tichých, prísnych, vážnych dúm a ku predmetu myseľ stála… A jara krása, rozkoš, šum mne iné niesli na rozum: som nevedela zaprieť seba! Či znáte, pane redaktore, náš kraj a krásu našich hôr? Keď do nich vkročím, v tajnom chóre ma nežný zvíta príhovor, lahodou zahovorí k duši — a srdce už len citom búši a myseľ už len ladí vzletne k tej melódii slová kvetné — kde myslieť vtedy, Bože môj, na morálku a žitia boj, socializmus a tak ďalej — v tej poézii dokonalej?! A jarné rána a večery a letných nocí lahoda, prírody krása, pôvab sterý aké ti mysle privodia!! Tu len, sťa prelud z čarosna, ti sladko myseľ zamestná spomienka, obraz v kúzlokráži a nasladzuje ťa a blaží… Nie, nestihla som, nemyslela ni na povesť, ni sľuby dané, iné mňa zaujalo zcela: zo šťastia piesne načerpané a spomienky sťa nasnívané… * Kráčali sme rosnou horou za rána. Či nám bola naša myseľ, jedna myseľ, dobru, kráse oddaná! Hora sťa chrám vo velebe a v šere: my v nej sami, dvoje detí, prostých detí v lásky svätej dôvere. Dolu pole v slnka jase — malebnosť! A my oba v jednom cite, v jednej túžbe mysleli sme na večnosť… * Pršalo nocou. Na ceste niet chodníka, len kaluž, blato; ním čliapkame sa neiste, a ako milo nám je zato! A slnko, sťaby v odmenu, na svieže pole lúče leje, kvet hlávku striasa skropenú a prepelka sa s nami smeje. Cieľ mojej cesty vážny je, a jeho práca čaká — skryto my v pole zašli z pasie a blúdime ním — „inkognito“, tak bezstarostní, veselí (vždy zabúdame na trampoty), cveng kosy, čistej oceli do kroku lahodne nám nôti… A chvíľkou v šťastí zvážnelí i smrť sme múdre spomínali a rozluku… a veselí i tomu sme sa šťastní smiali… * Nebo plné hviezd a lesku, pole vône nevädzí… Sadli sme si, získať chvíľku, sadli sme si na medzi. Nebo plné hviezd — a vôkol, kam sa oko zahľadí, svätojánskych mušiek roje, ani z bájky lampady. Večer v nôcku prelieva sa mesačného za svitu, a nám ťažko rozlúčať sa v clivom, tesknom predcitu. Nie ako sa rozlúčalo: na veky snáď v potrebe… nie ako sa sedávalo: na tri kroky od sebä… Nie ako sa zhováralo v hravých žartoch, nevine: zaželení spomíname, kto z nás chladu na vine?! A žeby len neranila, i výčitka nežne znie a hlas sa nám obom vlní, ako v chvíľky ľúbezné… V brázde svrček bezstarostný clivo hudie v rozpravu… K ústam pritkols’ moju šatku fialami voňavú… — — — — — Nie, odpustite, redaktore, sa nehnevajte, prosím Vás, iné mne bolo dôležité, iné mne drahé na sto ráz: ver’ nestihla som, nemyslela pri krásach jara, v šťastia cite, ni na povesť, ni sľuby dané: mňa piesne zaujali scela a spomienky sťa nasnívané…