Lyrika z rokov 1896 — 1918

Hoc dávnejšie už nie je z jari, dni prešli prvých túžob schvevu, vše ešte — posol zlatokrídly — mi šťastie príde na návštevu: vo chvíľach tichých letných nocí, keď nebo — hviezdna záplava a myšlienka v kejs’ čaromoci sa sama v rýmy podáva, mi sladko k srdcu prevráva. V tom tajuplnom šere noci svet sťaby sa bol kamsi stratil a sťaby si sa z jeho hluku sám jaksi v seba prinavrátil; si sám — a predsa nie ti clivo: veď vôkol teba šumné rady snov, ideálov zvučia snivo, vše čo sa báji, túži zmladi, si k duši zlietne na vohľady. Vše čo sa zmladi túži, báji, v tom okamihu k tebe stane: nadšenia plány peknoduché, i blaho smele nasnívané — a bárs i vieš, že sen to iba, čo život zabol vyplniť, to srdce cíti, žiadna chyba: hoc duši snáď i čosi chýba, ťa predsa šťastia laská cit… A neznáš, čo viac vtedy blaží, či nádej ešte k budúcnosti, či spomienka, čo blahom váži, pripiata k dejom minulosti — len plne cítiac schopnosť lásky, i dobrým v tom sa cite tiež, hor’ v hviezdach hľadáš obnov’ skazky, a ako v dobách prvej lásky, si zrazu sladko zaplačeš.