Lyrika z rokov 1896 — 1918

Skon prírody už blízky, istý; tie posledné už svieže listy len rozpomienka leta, jari snáď ešte drží na konári. A keď ich prvý víchor zroní, akoby padli smútku clony: i bude v svete, v dušiach clivo a šero, smutno, úzkostlivo (bez borby poddanie sa skonu), až duch i svet v tom ku pokonu (zvyk lekár je i času vzácny!) sa celkom pekne udomácni. Ó, jeseň, jeseň, doba lkaní a doba tichých spomínaní! Jak v začarenej hore sama, tej doby trúchlo-krajinama, púť duša snuje sem-tam stálu od ideálu k ideálu, v nich nový ruch, vzlet, život hľadá — ach, zakotvila by sa rada! A túžba, vtáča plaché v duši, sa v okienko srdca búši: svet vo fáteli mladej vdovy — kam letieť pre list olivový?! A ja, ja preds’ tú dobu rada, hoc smútkom na dušu mi sadá. Je trúchla — ale v trúchlom sneniu, jak smutná láska, k zaľúbeniu (má žiaľ svoj taj i báj svoj sladký): tak bez ozdoby, bez pozlátky, či do súzvuku, do protivy, je srdcu obraz lahodivý… V nej, ruka v ruke, v citov schvevu si k duši príde na návštevu roj pestrých dúm, húf šotkov^[1] hravých, snov, túžob, nádej’ trblietavých, slasť šťastných chvíľ i strasti zdania, to tiché srdca spomínania… Nuž, mám tú clivú dobu rada, hoc smútkom do duše mi padá; jej nálada má báj svoj sladký: tak bez ozdoby, bez pozlátky, či do súzvuku, do protivy, je obraz srdcu lahodivý.