ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zvuk zvonov slávnostne znie veľkonočným ránom a hlasom velebným do chrámu ľudí zovie a každý pospiecha, by v cite ukochanom sa vrúcne pomodlil i potešil sa v Slove. Ruch valne ožíva, chrám zbožnými sa plní, ľud v zjavnej pokore tam pred oltárom kľaká a šepot sterých úst sa priestranstvami vlní a k Bohu nesie sa vzdych, prosba tristoraká. Tu s hlavou sklonenou kmeť kľačí striebrovlasý, pokojnú starobu od Boha prosí darom; tam statný hospodár priaznivé žiada časy, rúk prácu mozoľnú by korunoval zdarom. Tu žien zas biely húf — na ústach povzdych sterý — tam devíc strojný rad, sťa kvety zavčas rána. A každý v zbožnosti tak pevne úfa, verí, že vrúcna modlitba nemôž’ byť oslyšaná. Oj, ľud môj, dobrý ľud, zlou sudbou bitý kruto, vo svojej prostote jak s’ predsa blažený! Sto bied a nerestí ťa v ťažké roní puto — a v pomoc s istotou ty veríš, nadšený. Čo bied ťa sužuje, zadáva ranu k rane, a tebe v prostote tá jedna len je drahou — ty voláš: „Vozdajší chlieb daj nám denne, Pane!“ — ten prácou dosiahnuť, to jedinou ti snahou. Ty, starče, o pokoj čo prosíš Hospodina, či vieš, tvoj celý rod že pokoja tu nemá? či vieš — snáď minulosť, či slabosť tomu vina — že stálej útrapy naň kliatba vyrečená? Oj, nevieš… Bojov zvesť, ston bôľov, ľúta vrava ku tebe nevnikla: žils’ — ale ako v spánku. A lepšie nevedieť! Tak aspoň tvoja hlava sa ľahšie uloží ta do hrobného stánku… Vy, práce mužovia, ich najviac biedy tlačia, im žitia lopoty pot krvi nútia z čela — či viete, vašich rúk čo mozole tie značia? Tuk, hojnosť, dobrobyt — však vášho nepriateľa! Vy prácou úmornou márnite mužnú silu, i k dielu prosíte o božie požehnanie — A práce odmena? Zisk vlci schmatnú v chvíľu… Vám povzdych zostane a — nové ustávanie. Ty biely, tichý húf — snáď najvrúcnejší v cite — vy matky starostné, aké vy túžby máte? Za svoje deti tu sa iste pomodlíte: by láska Hospoda neznala medzí hate… Oj, modliže sa len, a vrúcne v mene Krista, snáď tvoja modlitba prelomí pekla sily: vrah zbrane pekelné už drobnej detve chystá, by ti ju jazyka i srdca pozbavili. Oj, modliže sa, ľud môj, vrúcne celým zborom! Len tichá modlitba ti ešte pozostala, v úľavu nerestí, záštitu pred náporom: zbraň tvoja jediná, však spoľahlivá, stála — — — Že veky modlíš sa — a ešte pomoc váha, že hrad jak na skale je viery tvojej sila, a predsa víťazstvo len na strane je vraha! tu chmúrna myšlienka sa v mysli vyronila: Snáď radšej nemodliť! Nech kárcu ťažká ruka už cele dopadne na pustošené kraje, nech zem tú zmení v púšť — nech doplní sa muka, nech zvŕši s’ určenie — snáď kliatba dávnej báje! nech cele zhynie rod, no vrah tiež nešetrený! A pomstu vďačne tak my smrťou spečatíme… Oj, milšia rázna smrť než život v dlhom mrení: tá razom stoletím páchané krivdy sníme… Snáď nelkať, nevolať… skôr v tuposť padnúť zvera, cit v duši vyhasiť — nech mrak v nej pozavisne, cnot ľudských lepotu nech temno bludu stiera… Tu krásny, dobrý ľud mi biednym umom blysne — a razom mäkne cit — zas spásu lkám i čakám z rúk mocných Hospoda — i nádej v duši vzplanie… A v príklad pokory ja prvá v prachu kľakám… „Buď vôľa Tvoja v nás — však viery prispor, Pane!“