Lyrika z rokov 1896 — 1918

V samote hôr — sťa pustovníčka — zelene plášťom zavitá, čo stánok mieru, uľavenia, kaplnka malá ukrytá. K nej mnohých, v túžbe po pokoji, cestička zvádza šliapaná — tu zavše s dušou osvieženou som chodievala za rána. Vždy ticho tam a tajuplno, že legendová nálada kýms’ vyšším mierom, nasladením tak sladko dušu opriada. A v zbožnej úcte hľadievala som na svätcov a svätice, im ku ozdobe naznášané povädlé, svieže kytice. A vždy sa pri tom zamyslela: že asi údel akých chvíľ pobádal darcu ku obeti, by svätyňu tú ozdobil? Tam ľalia v nohách Spasiteľa, dar mladuškej snáď neviny: tu svieca, dohorená spola — snáď za hriechy a previny. A tamto sochu Matky Božej ruženec kruhom ovína… snáď matka ta ho zavesila v spomienke svojho na syna. I kytka drobných poľných ruží je zastrknutá v obrázku: snáď nádej by sa vyplnila — či pozabudlo na lásku… A v modrej klenbe nad oltárom sťa modlitbou to šelestí… chór nádejí to vyplnených, húf nezhojených bolestí — — — Vždy zrána s dušou osvieženou tam dlela som a túžila — a k nádejam a ku bolestiam sa láska moja družila.