Lyrika z rokov 1896 — 1918

Rovina pustá… šíre pole pretína Tisa lenivo, ním prepletá sa trblietavé babieho leta pradivo; len stádo biele a vrán kŕdle čo oživujú rovinu a v diaľke dymu stĺp — to pastier, pripeká tučnú slaninu. Oj, Dolná zem, ty žírne pole, bohatá, v daroch plodná diaľ, pre syna ľudu, ktorý v zvole sa nad inými pánom stal, ktorému ty si dobra zdrojom — výnimočne i slobody — ja nerada ťa — v srdci mojom len clivosť z teba nadchodí! Keď na ťa hľadím, myseľ pritom ta v sinú diaľku upretá a duša moja túžby citom ta v diaľne kraje zalieta, kde hory, naše krásne hory k oblohe čnejú v povoli, kde myseľ piesní svet si tvorí, kde slovenčina hlaholí! Tam rod môj — zvláštne božie dieťa — v hôr hradbe, ani v zajatí, sa s žitím borí, zlobou sveta, na vystavenej postati; tam v potu tvári chleba skyvu dobýva rovno z kameňa, tam otročí on v putách „pána“ u pije súžby z prameňa… Jak cením, keď ma diaľka delí, velebu našich krásnych hôr, jak nesie cit ma túžby vrelý v dolinky, večne svieži bor, jak cítim puto, čo ma viaže na skalnatú, však drahú zem, jak pútajú ma citu kráže — a jak to všetko milujem!! Rodisko, svoju domovinu a v domovine, ako treba, reč, národ, svoju slovenčinu, a pritom teba, ľud môj, teba: Chudobu tvoju, samotu, i chyby tvoje steré, slabosti hriešnu zámotu v nápravy silnej viere (s chybami vedieť milovať len láska môže svätá: ja hriechy tvoje prezerám, jak sestra chyby brata). Ľúbim ťa, decko nevládne, v osudu zvoli zcela, hoc muža bych a junáka milovať v tebe chcela… Roviny rovnomerné vnady, lenivej Tisy fádny tok k nadšeniu myseľ nenaladí, neschytí dušu vozvysok! Hej, ta len myseľ moja letí, kde hory čnejú k oblohe, kde za slovenčinu boj svätý i chatky zbrojí úbohé! Kde za právo, za právo ľudu brieždi sa v mysliach, za pojem, a čo i chyby, slabosť bludu — ako to všetko milujem…!