ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Onedlho potom v s-kom štátnom väzení objavila sa elegantná, čiernooká, bledolíca mladá dáma, ktorá so svojou starou pestúnkou, z domu privedenou, na dlhší čas usídlila sa v S. a každodenne cez povolené hodiny chodievala k svojmu manželovi do väzenskej budovy, k tomu belavému mladému Slovákovi, ktorý tam sedel ,pre protimaďarské poburovanie‘. Všetci zvedavo pozerali na ňu, keď v spoločnej hosťovskej izbe, kde výlučne smeli väzni prijímať svoje návštevy, čo priam i od najbližšej rodiny, polohlasne, ale živo po slovensky besedovala s ním. Hosťovská izba s-keho štátneho väzenia v posledné roky si trochu zvykla na slovenské zvuky.

Väzňov bol hodný počet, niekoľko i politických, čiže národnostných. Ešte neustávali krotiť panslávskych a dakorumunských ,agitátorov‘ týmto spôsobom, hoci dokazoval sa celkom bezvýsledným — ba akosi zúrodňoval pole agitátorov, i množili sa i zosilnievali pod ním.

Keď Ivan prišiel ta, našiel tam troch Rumunov a jedného Srba, ale tým už dochodil termín, skoro mali byť prepustení. Predsa však stačil oboznámiť sa a uzavrieť priateľstvo s nimi, akokoľvek styky medzi väzňami boli ťažké.

I Fedora ich tam ešte zastihla a dosť skoro cítila sa v ich kruhu ako medzi starými priateľmi. Medzi nimi bola zhovorčivá a milá, hoci sa ináč uzavrela proti ostatnému tamojšiemu svetu.

No i tieto skromné radosti boli jej všemožne obstrihané neprajné zostrenými a prísne vykonávanými žalárnymi pravidlami. Svedkovia pri stretnutí sa s mužom ju zo začiatku mrzeli, ale neskoršie si obidvaja navykli dodať svojmu pomeru číro priateľský ráz, hoci najmä prudko cítiacej Fedore ostalo to do konca neľahkou úlohou. Len raz, dobrodušným zľutovaním sa patričného sluhu, mohla navštíviť muža v jeho izbe, no i to len na krátku chvíľu, aby sa nikto o tom nedozvedel.

Ako sa dvere za nimi zatvorili, hneď sa ocitla v jeho objatí. Dlho nemohli prísť k poriadnemu slovu, kým sa roztúženosť neutíšila.

„Aspoň raz takto — to mi je nad všetky tie riadne návštevy pred svedkami…“ hovoril tlmeno, vedúc ju ďalej odo dverí.

„I mne sa niekedy vidí, že nevydržím v tej hosťovskej a predsa, keď lepšie nemôže byť, sú mi tie návštevy jedinou potechou. Aspoň ťa vidím, ty môj… môj muž!“ odvetila, dajúc v okamžitom vnuknutí dvom ostatným slovám zvláštny výraz vrelosti a hrdosti.

To u neho rozprúdilo nový nával láskania; zabudli, že si chceli sadnúť, v objatí ostali stáť pri stolíku.

„Ale akého máš biedneho muža, čo ti nič nemôže poskytnúť, ani len obyčajnú všednú ochranu — musí ťa nechať samu zápasiť s nepríjemnosťami — a naopak: on neváha prijímať od teba mravnú podporu ako chromý od silného — povedzže: neprotiví sa ti tento prevrátený pomer?“ vypytoval sa s trpkastým prízvukom.

Pokrútila hlavou.

„To je moja pýcha, že ty chceš prijať odo mňa mravnú podporu a ja že ti ju môžem a vládzem dať, — vieš?“ objasňovala. „Viem, že tvojej hrdosti sa to protiví, ale ty máš hľadieť na vec i z mojej, nielen z tvojej strany. Pováž, že tým mi je aspoň daná príležitosť nadobudnúť si zásluhy o teba, ku ktorým inak sotva by som prišla, a ty skoro mohol by si ma považovať za prichatrnú pre seba…“

„Neplatné, čo hovoríš!“ prerušil ju. „Takto zasa mne je odňatá možnosť dokázať ti, že viem si ťa ceniť i bez takých zásluh.“

„Mám i iný dôvod na potechu, keď to neprijímaš. Tento náš mimoriadny stav je pre mňa školou, príkrou, ale užitočnou cvičiť sa v trpezlivosti, mierniť svoju povahu — vôbec premýšľať o svojich chybách a o spôsobe, ako sa ich mám zbaviť. Mne sa vidí, že budem lepšia po tejto ročnej skúške, ako by som bola, keby sme sa boli zobrali v riadnych pomeroch.“

Nemohol sa zdržať úsmevu.

„Ty sa priprísne doháňaš v chybách — azda i v takých, ktorých ani nemáš,“ zazlieval. „To je nedobrý účinok žalárneho vzduchu…“

„Večer, v tej otupnej samote, keď musím vždy na teba myslieť, ako si tu zamknutý, a nemôžem k tebe, vtedy premýšľam i o takýchto veciach. Na škodu mi je to iste nie, ale tie večery sú predsa strašné. I ráno som vždy rozčúlená, kým nedržím v ruke vstupný list do väzenia — ale to je už radostné rozčúlenie, to ma osviežuje, odháňa trudné myšlienky.“

„Vidíš, ja som predsa sebec, že som ťa primäl na to, aby si sem prišla. Už naozaj musíš domov… musíš, aby si sa zotavila. Začína ma svedomie bodať — zblednutá tvár mi pripomína, že takýto život mohol by ti napokon i na zdraví poškodiť…“ hovoril znepokojene hľadiac na jej jemnú, šťúplu tvár.

„Len ešte niekoľko dní, prosím ťa — nemôžem tak odrazu. Radšej pretrpím tie otupné večery, akoby som ťa mala vôbec nevidieť…“ hovorila prosebne.

Namiesto odpovede pritiahol k sebe jej čiernovlasú hlavu a sklonil na ňu svoju tvár. Ťažko mu bolo odporovať, keď i sám si žiadal mať ju tu.

Na dverách ozvalo sa šetrné zaklopanie: sluha Bandy pripomínal, že je čas rozlúčiť sa.

Fedora prudko oblapila Ivana okolo krku a začala plakať. Vedomie jeho uväznenia a ich bezmocnosti zaťažilo jej dušu, keď sa mala od neho odtrhnúť. I on ju tesnejšie vinul k sebe. Premáhala sa úsilne, prešlo však dosť času, kým trochu utíšená zdvihla hlavu.

„Bola som si umienila poprezerať tvoju izbu, či ti niečo nechýba pre pohodlie, a hľa…“ preriekla trochu akoby zahanbene pre svoju zábudlivosť.

Narýchlo ešte porozhliadala sa po izbe, žmurkaním zaháňajúc vstávajúce slzy.

„Ty si sa už až veľmi postarala, aby mi nič nechýbalo. Keby niekto videl toto moje väzenie, neuveril by, že sa v ňom môžem zle cítiť…“ odvetil, pozerajúc po neveľkej izbici, ktorá bola pomerne až skvostne vystrojená.

Mäkký, nízky diván, hrubý drahý koberec a dva cenné obrazy boli všetko dary od starostlivej mladej žienky.

„Podušku na diván ti pošlem, i policu na knihy,“ umieňovala si, rada, že ešte niečo vynašla.

„Bandy to poslednejšie iste schváli, vše sa mrzí na moje rozhádzané knihy,“ usmieval sa Ivan.

Podarilo sa im zahnať trochu tieseň rozlúčky.

Ale Bandy už po druhý raz, a to dôraznejšie, klopal na dvere. Fedora sa vzchopila.

„I ja by som bol skoro zabudol!“ prišlo tiež Ivanovi na um. Vytiahol priečinok zo stolíka, vyňal z neho dva hárky papiera a podal Fedore. „Toto som pre teba zložil cez tie večery, keď ty myslievaš na mňa a ja na teba.“

Na každom liste bola pieseň, navrchu nápev do nôt spísaný a pod ním ďalšia osnova. Jednej osnova siahala až na druhú stranu — bola to celá balada. Nad kratšou stálo: Mojej Fedore. V jej očiach vzňal sa záblesk radosti, slzy už boli zabudnuté. S natešeným úsmevom skladala listy a schovávala si ich.

„S tým sa budem zabávať večer, osamote…“ sľubovala si. Potom už veselšie podala mu ústa na pobozkanie na rozchod. Viedli sa spolu k dverám, ani chvíľku samoty nenechali nevyužitú.

„Prosím veľkomožných pánov, neráčia sa hnevať, ale Pišta už príde domov, bojím sa, že by ma udal,“ vyhováral sa Bandy, keď popri ňom prechodili.

Pišta bol jeho kolega, napospol neobľúbený u panských väzňov, lebo udavačstvom robieval si zásluhy pred pánom správcom. Teraz bol po akomsi vykonávaní v meste. Ivan siahol do tobolky a preniesol z nej čosi závažnejšie do Bandyho ruky. Bandy v zvedavom podivení hľadel za jemnou, útlou mladou paňou, ktorá s vyplakanými očami a spolu s blaženým úsmevom odchádzala z cely svojho muža.

O niekoľko dní zatým odobrala sa domov do Dažíc.

Ivan Laskár si z väzenia písal s celou rodinou. Spomedzi riadkov jeho listov dalo sa vyčítať, že mu je tam hodne otupno, hoci sa k tomu zrovna nepriznal. Zjari bola zasa Fedora u neho — doma jednako tiež nenašla pokoj, mysľou vždy k nemu utekala. Karhanie rodičov nič neosožilo, proti tomu nebolo pomoci. Cez Veľkú noc išli ho navštíviť i Ľudovít s Helenou a Fedoru potom doviedli domov so sebou.

K Turíciam zasa vystrojili sa k nemu jeho matka i sestra Ľudmila, i Šavelský s Oľgou. Fedora, rozumie sa, šla tiež; ona sa nechcela vzdať svojej úlohy domácej panej, keď jej muž mal hostí, hoci sa našlo v daných okolnostiach málo miesta pre takú úlohu.

Ivana našli síce zdravého, ale bledého a opadnutého. Tá šedivo-jednotvárna osamelosť je stálou trýzňou pre čulého ducha a zle účinkuje i na telo. Samota je síce tiež vzácna, ale iba keď je dobrovoľná, pre slobodného. Nanútený stav stálej oddelenosti od sveta je ťažkou mukou — preto ním pokutujú.

Matka i sestra plakali pri prvom zvítaní sa s Ivanom, i Oľga sa ťažko ubránila nákazlivému príkladu. Ten vysoký múr vôkol tichého, holého domu, mrežované obloky, ťažká pozatváraná brána, chodby s premurúvanými priehradami a pozamykanými dverami, to všetko účinkovalo otupne a clivo. Ale Fedora už bola otužená proti tomu účinku, bola hybným živlom spoločnosti. Na druhý deň už sa našli vo veselšom rozpoložení.

Do väzenia pribudli i dvaja Rumuni, sotva tých, ktorých Ivan tam našiel, prepustili. Tento povedomý, silno zápasiaci národ má v tejto svojej časti, ktorá sa dostala pod uhorskú vládu, mnoho ,buričov‘ — ich protivníci dobre sa musia obracať, ak im všetkým chcú dať odsedieť to ,buričstvo‘. Roduverní, za práva svojho národa obetavo sa zasadzujúci jeho synovia temer nevychádzajú zo štátnych väzení. Svet sa napäto čuduje, kto prv vystane: či oni sedieť a či ich moc majúci vládcovia ich zatvárať — i opytuje sa a premýšľa: či oni takto dostávajú sa do väzenia ozaj len pre samú bujnosť od tej veľkej dobroty a slobody, akú v Uhorsku požívajú nemaďarské národnosti?

Tí muži pre najšľachetnejší popud, pre lásku k národu skutkami dokazovanú, pre obranu jeho nivočených hláv sú stíhaní pokutami, žalárovaní za roky, ale i v žalári zostávajú vzorom a pýchou svojho národa, ktorý s tým väčšou oddanosťou hľadí na nich, čím oni viac zaň trpia — hoci by tisíc nových trestov čakalo zasa na tých, ktorí im prejavujú svoj súhlas a svoju lásku — a k nim napokon obrátia sa i sympatie sveta. K Rumunom sa už obracia široká pozornosť pre ich mužné držanie sa v prenasledovaniach, aké sa valia na nich, že si bránia národnosť, a už vidieť, že bojujú i trpia s úspechom.

Jeden z dvoch Ivanových rumunských spoluväzňov bol starší pán, príjemný v styku a neobyčajne vzdelaný. Sami maďarskí spoluväzni osviedčali, že ak sú všetci národnostní buriči jemu podobní, nie div, že sa národ hrnie za nimi. Mladší bol ohnivý, nepoddajnej povahy, nechcejúci trpieť krivdu, aby sa neohlásil proti nej. Sedel pre novinársky článok, a to nie po prvý raz. Starší pán pre akúsi brožúru, ktorú si i v širšom cudzozemsku všimli.

Šavelský všetok čas povolený na návštevu väzňov strávil s Ivanom i s týmito dvoma Rumunmi, so starším poznal sa už od ktorejsi rumunsko-slovenskej schôdzky a mladšieho poznal po mene z jeho novinárskych článkov. I rodina staršieho Rumuna, žena s dvoma dcérami, bola navštíviť muža a otca a spriatelila sa s rodinou Ivanovou. Keď táto slovensko-rumunská spoločnosť objavila sa na s-kych uliciach, vzbudila vždy zvedavú pozornosť obecenstva. Držali sa spolu, spoločné utrpenie zbližuje i vzdialených, najlepšie kliesni cestu i osobným sympatiám. Tak sympatie potlačených národov v Uhorsku vzrastajú i vo veľkom i podrobne ako ohnivá celej spájajúcej reťaze.

Ivanova matka a sestra i Šavelskovci odobrali sa po niekoľkých dňoch domov, ale Fedora ešte zostala.

Deň predtým jej Ivan riekol:

„Ty ešte nechoď, nenechaj ma zrazu samotného. Túžil som veľmi po tebe, a kým tu boli naši, neužil som tvojej prítomnosti.“

„Nešla by som, ani keby si ma posielal — vyčítala som z tvojich listov, že ti je otupno, hoci si sa usiloval utajiť to. Keby si ma posielal domov, viem, že by to bolo zo samej šetrnosti ku mne, ale tá nemá miesta, lebo doma sa väčšmi trápim o teba ako tu, kde ťa môžem aspoň vidieť.“

Začas zostala ešte i rumunská pani s dcérami, byt mali s Fedorou v spoločnom hoteli i večery spolu trávili. Neskoršie však rumunské priateľky odišli a Fedora okrem návštev vo väzení ostala zas ponechaná sama na seba.

Prvá nedeľa zatým zavítala s krásnym slnečným časom, obloky na väzenskej budove boli zrána pootvárané, kým je menšia horúčosť. Dnes ani povestný s-ky prach netisol sa nimi dnu, lebo včera zbil ho prudký dážď, ktorý s hrmavicou prešiel vypáleným krajom.

Po širokom chodníku na väzenskom dvore prechádzal sa rezkým krokom Ivan Laskár. Bola práve jeho hodina. Vyžiadal si ju tak zrána, aby ju mal už odbudnutú, čiže užitú, keď príde Fedora, žeby tak jedna polahoda vytvárala druhú, lebo v spoločnosti s iným stráviť slobodnú hodinu vonku nebolo dovolené. Na hlave mal ľahkú čiapku, a i tú mal vysunutú z čela, bol vyhriaty v strmej chôdzi. Často pozeral na hodinky — deviata sa blížila. Už nezachodil až za budovu, ale, vracajúc sa vždy z polcesty, prechádzal sa len prednou stranou a vždy častejšie zastával načúvať. Konečne začul zvonku hrčanie i zasiatie fiakra pri bráne a čochvíľa i rýchle zazvonenie. Sluhovia už i boli naporúdzi otvárať — kto má štedrú ruku ako tá mladá pani, tomu ochotne slúžia — a Ivan s Fedorou šli si vzájomne oproti privolávajúc si zďaleka dobré ráno. Jemu jej zjav zakaždým osvetlil celý smutný dvor i protivný dom, s ňou sama zosobnená jasnota zavítala k nemu.

Strhnúc čiapku z hlavy, nahol sa k nej, zvítali sa v záchrane jej veľkého slnečníka. Totižto jej slnečník v tú chvíľu chránil ich nie tak pred slncom, ako pred zvedavým pohľadom sluhov. Potom vzal Ivan jej ruku a prešli sa ešte niekoľko ráz hore-dolu. Museli sa vyrozprávať, ako sa majú od večera. Z otvorených oblokov pozeralo na nich niekoľko zvedavých tvárí.

„… aby ťa aj s panslávom!“ mrmlal si ktorýsi z nich v závistlivom hnutí.

Ale už i vychádzal nasledujúci väzeň, ktorého hodina nastala — ani jeden nedal si zo svojej odobrať. Vychádzajúci pozdravil sa s vchádzajúcim, už sa poznali, ako na ten čas príslušníci jedného domova.

„A vieš už tie piesne zo Zpěvníka?“ opýtal sa Ivan Fedory, keď vošli do hosťovskej.

„Viem všetky, ktoré si mi poznačil. Večer som si ich tíško prespevovala — kelneri a chyžné iste udivene načúvali pri dverách.“ O štvrť hodiny bolo počuť z hosťovskej nábožný slovenský spev mužského i ženského hlasu. Ivan s Fedorou týmto spôsobom vykonávali domácu bohoslužbu, hoci neboli si istí, či nebudú i preto pokarhaní. Ivanovi sa to tu zažiadalo, hoc ináč v riadnom živote nebol práve najpilnejším navštevovateľom chrámu. Preto primäl i Fedoru, aby sa pocvičila v nábožnom speve. Spievali najprv rannú: „Ó, Pane, jenž jsi na počátku řekl: Buď světlo! i bylo.“ Miernili hlasy podľa možnosti, ale jednako hneď sa roznieslo, že v dome je spev. V chodbe pred dverami začali sa schádzať páni väzni a načúvali so zatajeným dychom. Márne bránil a rozháňal ,polkoráb‘, vo výnimočných prípadoch i vo väzení hreší sa proti pravidlám — a takýto spev v tichom dome bol iste niečo výnimočné.

„Hľa, pobožní Slováci sa ani tu nezaprú!“ poznamenal ktosi.

„To už patrí k slovenskej povahe — nám veru neprišlo by to na um!“ prisviedčal iný.

„Ticho! Počúvajte tie krásne hlasy!“ napomínal mladý Gábory, duelant, ktorý bol vodcom mládeže vo väzenskej spoločnosti.

„Čože, takáto pieseň… radšej keby spievali niečo svetské…“ preriekol ktorýsi.

„Aký prieberčivý! Ja by i na toto pristal aspoň každú nedeľu,“ zavrátil ho druhý.

Aj mladý Rumun bol medzi nimi.

„Krása hlasov zjavná je práve pri takomto speve. Laskár a jeho pani sú cvičení speváci; vidieť to i z toho, ako vedia svoje hlasy do súzvuku privádzať,“ usúdil.

„Keby sa mi neprotivilo byť vtieravým, išiel by som k nim, povedať im, ako sa nám to páči,“ zažiadalo sa ktorémusi.

„Ba čo! To by ich mýlilo! Nesmú zvedieť, že tu načúvame.“

„Len sa ticho a skromne držme, ako takí, čo sú z raja vytvorení.“

„Ale napokon im predsa dáme vedieť, že sme načúvali, i poďakujeme sa im za pôžitok,“ rozhodol sa Gábory.

Šepot zatíchol, keď i dnu nastalo zatíchnutie. Rannú pieseň dospievali. Ale o chvíľku rozozvučal sa svätodušný slávospev: „Sláva budiž Stvořiteli…“ Ivan slávil dodatočné Turíce.

Netušení poslucháči zas načúvali upútane, kým spev po tretej piesni celkom nezatíchol a kým sa neutvrdili, že nebude viac pokračovanie.

„Ako sa mi to páčilo… nebol by som veril, že mám toľko zmyslu pre nábožné piesne!“ poznamenal Gábory.

„Namojveru, i ja až teraz som sa presvedčil o svojej zbožnosti!“

„Tak vidíte: človek je vždy lepší, ako by si o sebe myslel.“

„Počujte, mám znamenitú myšlienku!“ pristavil Gábory všetkých, keď sa už strojili rozísť. „Tento zaujímavý panslávsky pár, keď je taký cvičený v speve, musí nám zaspievať i niečo svetské. Nevyužiť tejto možnosti bolo by hlúpe.“

„Ale ako ich na to dostať?“

„Zostavme prosbopis, podpísaný všetkými nami, aby nám zaspievali niečo pekné. Nedáme im pokoj, kým nám kvôli neurobia.“

„A domáce pravidlá?“

„Kto sa bojí, nech zostane vo svojej izbe!“

Všetci sa s ohňom chytili veci. Tu neprišlo im na um strániť sa ,pansláva‘; medzi spoluväzňami vytratí sa kamsi i národnostná nenávisť — aspoň v čase väzenia.

A prosbopis naozaj vznikol. Popoludní, keď Fedora s Ivanom a so starším rumunským priateľom zišli sa v hosťovskej, doniesol Bandy písmo veľkého formátu pre veľkomožných pánov Laskárovcov, i pánovi i panej adresované, ktoré však neprišlo poštou. Ivan ho otvoril, Fedora zvedavo kukala do neho. Bolo kaligraficky napísané a s mnohými podpismi.

Čím ďalej čítali, tým viac sa usmievali obaja na nesmierne zdvorilej i úpenlivo, až naliehavej prosbe, aby pán Dr. Laskár a milostivá jeho pani zaspievali niečo pekné pre potešenie väzňov, ktorí ešte i teraz sú uchvátení ich predpoludňajším spevom, predo dvermi ukradomky načúvaným. Ale nábožného že bolo už dosť — prosia si niečo svetské, len nech je pekné. Všetci terajší obyvatelia tichého domu budú za to pánom Laskárovcom doživotne povďační. Prosia, aby spievali tak, akoby sami pre seba, nestarajúc sa o to, kde sú poslucháči, ktorí ináč i všetku ďalšiu zodpovednosť berú na seba atď. atď.

„Čo myslíš?“ obrátil sa Ivan k Fedore.

„Takejto prosbe musíme vyhovieť — hoci neviem, či potom nebudú sklamaní našou produkciou.“

„A čo im zaspievame?“

„Ja nebudem iné spievať ako naše piesne.“

„Kde sú tí páni, čo nám toto písmo poslali?“

„Hore sú poschodení, prosím pekne.“

Ivan napísal na kus papiera odpoveď, že on i jeho žena vďačne vyhovejú žiadosti podpísaných pánov, hoci nie sú si istí, či tí neočakávajú viac od nich, než oni môžu poskytnúť — a odovzdal Bandymu na doručenie.

„Len čo to, prosím, bude — bojím sa, že Pišta pobeží žalovať pánu správcovi, a ten je teraz taký mrchavý! Len aby som ja o službu neprišiel…“ trápil sa Bandy.

Ivan upravil ho k tým pánom, čo ho poslali.

O chvíľku, ako sa vzdialil, bolo počuť v chodbe pred dverami kroky, šuchot i posúvanie stoličiek. Keď sa to utíšilo, Ivan a Fedora začali „Kto za pravdu horí…“ Fedorin hlas akoby sa prituľoval k silnému, čisto zvučiacemu hlasu Ivanovmu, ale miernenému primerane k neveľkej miestnosti. Dvere ktosi trošku odchýlil: páni poslucháči chceli lepšie počuť spev. Po skončení piesne nastalo v chodbe mnohonásobné tlieskanie, dvere sa väčšmi odchýlili a prosili opakovať. Čo jedna pieseň, prejavy úľuby boli hlučnejšie. „Hojže, bože…“ tiež museli opakovať. Keď spevák so speváčkou v prívetoch a odvetách spievali niektoré prostonárodné, vtedy úľuba už nemala miery, hoci mnohí z poslucháčov nerozumeli slovenskému textu. Kým spev trval, držali sa ticho, ako prestal, aplaudovali a žiadali ešte, ešte…

Keď Fedora ustala, Ivan spieval sólo. Všetko bolo vo vytržení — ešte i Bandy. Len Pištu zrazu nebolo vídať. Ivan sa práve rozospieval: „Hej, lepšie na doline, ako na rovine,“ keď očarovaní poslucháči boli nemilo vyrušení: správca sa nečakane zjavil medzi nimi, merajúc ich nedovolené zhromaždenie prísno-káravým pohľadom.

„Prosím, páni, to je proti pravidlu, to sa nesmie diať,“ riekol chladne a prísne.

Ktorýsi z mladých, akoby nebol počul jeho slová, s úslužnou ochotou ponúkol mu svoju stoličku.

„Prosím pokorne, nech sa páči sadnúť si a počúvať — stojí to za to, namojpravdu! Radi sme, že to i pán správca môže užiť!“

Správca neprijal ponúknuté miesto, nechcel sa dať obmäkčiť, ale spev nevdojak upútal i jeho pozornosť.

„Vidíte, blahorodý pane, my sa každý deň musíme správať podľa vášho nariadenia proti svojej vôli, ráčte nám už aspoň raz urobiť po vôli, ráčte nám urobiť tú radosť sadnúť si medzi nás a považovať sa tak trochu za nášho hosťa!“

Správca to neprijal s úsmevom. Páni v štátnom väzení, najmä tí, čo len tak pre parádu boli tam nakrátko zatvorení, z dlhej chvíle a nezbednosti narobili mu už dosť protivne, musel si teda hájiť svoju autoritu.

„Neprišiel som sem s vami žartovať, páni moji. Mám prísne inštrukcie, takto sa zhromažďovať, viete to dobre, domácimi pravidlami je zakázané: a tak vás vyzývam, aby ste sa rozišli do svojich patričných oddielov.“

„Ja aspoň som vo svojom oddiele,“ ohradil sa pokojne mladý Rumun.

Mal totižto izbu susediacu s hosťovskou.

„Vaše právo vám neberiem,“ osvedčil správca chladno.

„A ja môžem za to, že mne nedali izbu v tomto oddiele?!“ zobrykoval sa Gábory.

Poslušnosti nikde nebolo vidieť.

Škriepka sa viedla tlmeným hlasom, jednako však mali pokazený pôžitok načúvania a hnevalo ich to. Spev už i zatíchol, pieseň bola skončená. Však ani teraz nedopustili správcovi zabrániť ďalšie, ale práve strmou žiadosťou dorážali všetci na neho, aby im teda dovolil v jeho prítomnosti počúvať spev ďalej, a, nevyčkajúc ani jeho rozhodnutie, volali cez odchýlené dvere: „Prosí sa opakovať! Všetci prosíme!“

„Ďalej ako do piatej to jednako nesmie potrvať, a o štvrť hodiny je päť,“ hovoril správca, vsúvajúc hodinky do vrecka.

Teraz si už sadol na ponúknutú mu stoličku, ale s úradnou vážnosťou na tvári. Jeho natešení premožitelia však si toho nevšímali, s veľkodušnosťou víťaza privolali mu jednohlasne: „Nech žije pán správca!“

Ivan zopakoval predošlú pieseň, a teraz už celé malé auditórium ani neškrklo za ten čas. Ale keď dospieval, nastalo zas prosenie:

„Len ešte jednu-jedinú, hoci z tých, čo už boli! Len rýchle!“

„Čo sa toho týka, zásoba by ešte na dlhšie postačila, ale času už niet,“ odvetil Ivan tým, čo prosiac pchali dnu hlavy.

„Milostivá pani, proste s nami!“ obracali sa k Fedore.

Poprosila teda Ivana, aby ,úbohým väzňom‘ zaspieval ,zbojnícku‘. A tak ešte rozozvučal sa Ivanov mierne silný hlas:

Po tejto nastala už opravdivá búrka úľuby. Musel im ju zopakovať; verili sa mu, že ho nepustia z izby, kým ju ešte nezaspieva. Potom ešte i text musel do maďarčiny preložiť.

„To je pieseň, tú vám závidím!“ osvedčoval Gábory. „Len kde ste ich nabrali toľko a takých krásnych!“

„U nás divo rastú — aspoň v tom sme bohatí.“

„Túto by vám hneď ukradol — vám beztak netreba zbojníckych.“

„Nebola by to prvá, a sotva i ostatná, ktorá by od nás prešla k vám. Ale teraz už čo známejšie naše piesne pochytané sú na reťaziach po vydaniach slovenských a slovanských piesní — ťažko ich je odcudziť.“

Päť hodín bolo preč, keď Fedora, pristrojená na odchod, vyšla z hosťovskej. Páni poslucháči, všetci v salónnych oblekoch, boli v rade postavení, nakoľko im to rozmery miestnosti dovolili. Gábory podal Fedore skvostnú kyticu kvetov a v mene všetkých ďakoval jej i jej mužovi za pôžitok, ktorý im práve pripravili.

„Nás teší, že sa vám páčia naše prosté piesne. My, ktorí sme v istom spôsobe vždy akoby vo väzení, tiež sa nimi potešujeme,“ odvetila.

Správca medzitým úradne odmerane upozornil Ivana, že takéto spevné prednášky sú tu nedovolené; prosím vziať to na známosť a nabudúce správať sa podľa toho. Pre toto Gábory s druhmi hneď stali do ohnivej obrany Ivana, osviedčajúc, že ho oni svojimi naliehavými prosbami takrečeno donútili spievať a berú na seba všetku zodpovednosť. Ďakovali Fedore ešte zvláštne za jej spoluúčinkovanie a nedali si zbrániť vyprevadiť ju so zdvorilou úctou v plnom počte až ku východu. Potom odišiel i správca, keď strážnikovi bol povýšeným hlasom naložil, aby prísne dbal, žeby sa tu poriadok vždy zachovával.

Páni väzni práve tak ako žiaci, ktorým sa podarilo prekabátiť neobľúbeného profesora, boli rozjarení, že proti vôli direktorovej ulovili si niekoľko dobrých hodín. Ivan musel podstúpiť od nich i objímanie a vyznávanie lásky, kým horko-ťažko, reptajúc na svoj ,psí‘ osud, nakriatli sa pouťahovať sa do svojich patričných oddielov.

A Fedore od toho dňa dostávalo sa ešte úctivejších a zdvorilejších poklôn, keď ju niektorý z väzňov stretol či na dvore, či na chodbe alebo v izbe — ba niekedy z ktorého-toho obloka doleteli i kvety k jej nohám, keď sa denne od brány uberala k ,tichému domu‘.

Pobavila sa ešte začas, kým dolnozemská horúčosť a s-ky prach nestali sa jej na nevydržanie. Keď sa potom odobrala, zobrala si so sebou všetky Ivanove zápisky, ktoré i tak boli osnované vo forme listov jej určených. Sedela s nimi doma každý deň, ich zaujímavosť pre ňu bola nevyčerpateľná, lebo z nich poznávala jeho snahy i celé jeho zmýšľanie, a z toho spoznávala a ustaľovala si i svoju nastávajúcu úlohu vedľa neho.

Nové piesňové skladby, ktoré poslal jej na deň jej narodenia, spievala a prehrávala si každý deň.