ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno Šavelský odchodil z domu na viac dní za vecami cirkevnými: na synodálnu, niekoľkodňovú sesiu. V domácom senioráte ho už pred rokmi vyvolili za seniorálneho dozorcu a odvtedy i viac seniorátov pretekalo sa poctiť ho tou hodnosťou. Pritom teda bol i poslancom synodálnym.

Vlani, po zaďakovaní doterajšieho, za veľkého ruchu konala sa voľba dištriktuálneho dozorcu a Šavelský mal pri tom takú silnú stranu, že sa vládnuci páni naľakali a všetko rozhýbali, aby prekazili jeho vyvolenie. Radšej čokoľvek, ako to pripustiť! Skončilo sa to tak, ako sa obyčajne končieva: zvíťazilo bezprávne násilie, žaloby ukrivdených boli odmietnuté, povykrúcané a vysmiate. Rozhorčenosť na Šavelského strane bola veľká, len on sám ostal nezmýlený.

Ako bol inak neobyčajne priviazaný k domu a k svojim prácam, tak na schôdzkach pre akékoľvek verejné diela vždy sa zúčastňoval, i keby mu to bolo prišlo pre vlastné hospodárske roboty ako nepríhodne. Ostatne v posledné roky, keď sa ukázala toho nevyhnutná potreba, vzal si pomocníka na vedenie svojho rozsiahleho hospodárstva, mladého človeka, ktorý vychodil hospodársku školu, u ktorého badal chuť i súcosť k povolaniu.

Keď pán domu na dlhšie odchodil, celá rodina i čeľaď boli na nohách. Rodina pridŕžala sa okolo neho, chcejúc využiť každú chvíľu jeho prítomnosti a prehovoriť o všetkom, čo sa ešte v náhlosti nadhodilo; čeľaď zas v očakávaní a zvedavosti vyzerala zo všetkých kútov dvora, akoby sa malo čosi neobyčajné stať, akoby sa prinajmenej mal dom naruby obrátiť, keď pán odíde. Iba Ďuro zo svojho vysokého miesta pohŕdavo pozeral na ostatných, ktorí sa nikdy nemohli takto vyvážať ako on. Bol pyšný na svoje kone. Staré tmavé sivky vlani predali, pánovi boli pripomalé. Panej bolo za nimi ľúto, nuž pán chceli zaopatriť just také, lenže mladšie; ale potom panej lepšie sa zapáčili tieto biele s čiernymi hrivami. A vydarili sa — takého páru nevídať veru hocikedy! Ďuro vychvaľoval sa nimi pred každým kolegom.

Pán vysadol na bričku, zatiahnutú pred domovým vchodom, na ktorej už bolo naložené všetko, čo so sebou potreboval. Stará i mladá veľkomožná stáli na širokom kameni predo dvermi, mladá mala na rukách malú Elušku a chlapci stáli so starým pánom Laskárom i pokrikovali na kone: „Hió, hió!“

Malá Eluška vystierala rúčky za otcom a volala: „Ata, tatá, otó!“ Mama pristúpila s ňou k vozíku, ona hneď podávala sa otcovi: bola by chcela ísť s ním „otó“. Pobozkal jej drobné rúčky a odkladal ju s jej žiadosťou na druhý raz. Mama musela chlácholiť jej nespokojnosť. Potom odstúpila od vozíka, zahovárajúc Elušku, pán velil: „Poďme!“, Ďuro luskol jazykom, ako vedel len on lusknúť — akýmsi zaokrúhleným, nie ostrým, a predsa silným zvukom — a kone dali sa do behu.

Povetrie za rána bolo štipľavo osviežujúce. Stará Šavelská vzala Elušku od mladej a šla s ňou dnu, aby vraj neprechladla. Chlapci pridŕžali sa tatuška; nechceli ísť do izby. Mladá Šavelská obrátila sa do dvora, dorozumievajúc sa s pomocníkom Červenkom o pracovnom poriadku dnešného dňa. Keď muža doma nebolo, hľadela ho zastúpiť v hospodárstve, preto i stará Šavelská ľahšie sa spriatelila s jeho verejným účinkovaním, najmä keď videla, že majetku neubúda, lež prirastá, zbiera sa už i kapitál, určený na vyplatenie detí z majetku, keď im nastane otázka dedičstva.

Jeho účinkovanie bolo sa začalo veľmi pomaly, temer nepozorovane, ale keď sa pocítilo, že tu v Šavelskom povstáva silná mravná opora pre všetky spravodlivé potlačené snahy. Najmä slovenskí národovci v prekvapení začali k nemu obracať pozornosť, keď sa ukázalo, že pri každej príležitosti — najviac v stoličných výboroch — bez predbežného dorozumievania sa s nimi dôsledne hájil ich zásadné záujmy.

Ale jednako osobné zblíženie sa s nimi nešlo rýchlo, odcudzenosť jeho triedy od nich bola priveľká. On, vždy neochotný uzavierať nové priateľstvá, zo začiatku obzeral si ich trochu odmerane; oni zas nevedeli, či ozaj môžu mu dôverovať, či zostane stálym vo všetkých ťažkých okolnostiach. Až po dlhších skúmavých stykoch nastali bližšie a dôvernejšie. Zato však tým viac zaťatej nenávisti zakusoval od tých, ktorých zanechal.

Či bol spokojný v položení, do akého sa dostal, o tom sa nevyslovoval, s tým počítal vopred. Že u svojej ženy, našiel vždy porozumenia, prípadne i rady a objasnenia toho, čomu ešte nerozumel, bolo mu veľkou oporou; ochabnutosť nemala k nemu prístup, ani keď prípadne znechutili ho neuspokojivé skúsenosti s niektorými zo svojich nových zásadných priateľov. Pod vplyvom ženy značne zmiernila sa i jeho prudká podráždenosť, čo mu bolo veľmi na osoh v jeho verejnom účinkovaní. Že ním zasahoval i medzi prostý ľud a naučil sa poznávať jeho lepšiu stránku, bolo iba jeho zásluhou.

Kým mladá Šavelská bola si pozrieť stav vecí na gazdovskom dvore, stará Šavelská so starým Laskárom a deťmi zišli sa vo veľkej izbe.

„Zasa na tri dni preč, keď je toľko roboty okolo gazdovstva,“ prehodila nespokojne stará pani.

„Veď si to on vždy tak zariadi, aby sa robota nezmeškala,“ udobruje Laskár.

„Ale až priveľa stará sa teraz o veci, o ktoré by sa nemusel.“

„Vaša milosť, pani sestra, vychovali ste výborného syna. Nezatajila sa v ňom dobrá krv predkov: ohnivá povaha Šavelskovcov spojila sa s tvrdou čestnosťou Drieňanskovcov.“

Stará pani bola rodená Drieňanská, preto sa jej páčil tento výklad.

„Len sa bojím, že niekedy až priďaleko ide za tým dobrým. Zápasí s mocnými, kde by ani nemusel — vravia, že sa môže dostať i do väzenia pre svoju smelosť. Či sa musí tak vystavovať?“

„Ráčte ho len nechať; dobre si premyslí, čo má robiť, a je i obozretný.“

„Mňa by ani neposlúchol, bol vždy hlavatý. Ale Oľuška by mu mohla trochu brániť — ju by poslúchol. Ale ona mu vo všetkom nadŕža…“

Laskárovu vetchú tvár osvietil potešený úsmev.

„Veru tí si rozumejú vo všetkom. Horkýže brániť: jej rozkoš je v jeho konaní! A môže aj byť. Nebola by hodna takého muža, keby nebola po jeho strane.“

„Nuž nechže už len robia, ako chcú, keď si tak dobre rozumejú,“ riekla stará pani a odišla s Bohuškom do kuchyne.

Aj malý Vladuš vyrozumel niečo z rozhovoru, lebo teraz zastal si pred dedka s otázkou:

„Môj otec je veľmi mocný — však, tatuško?“

„Veru, tvoj otec je neobyčajne silný.“

„Kočiš povedal, že otec by prevládal i dvadsiatich chlapov — naozaj, tatuško?“

„Mohlo by sa prípadne i tak stať.“

„Keď narastiem, i ja budem taký mocný — však, tatuško?“

„Isteže; ak budeš zdravý a budeš sa vždy statočne, poriadne po chlapsky správať.“

„Ja taký chcem byť ako otec. Kočiš povedal, že je otec zo všetkých najinakší chlap.“

„Áno, usiluj sa vo všetkom dobrom za otcom, lebo je pravda, že tvoj otec je v mnohom najinakší pán.“

„A prečo je otec mocný?“

„Nuž boh mu dal sily a on si ju nerozmárnil.“

„A načo boh dáva silu?“

„Aby sme ju na dobré a šľachetné skutky vynakladali i aby sme sa bránili pred zlými, aj iných dobrých aby sme ochraňovali pred nimi.“

Vladuš premýšľal. Včera nevedel kočišovi povedať, proti komu pôjde do boja, keď bude veľký: teraz to už vedel.

„Keď ja budem veľký a mocný ako otec, potom všetkých zlých prevládzem!“ tvrdil presvedčene.

„To budeš veľmi slávnym hrdinom.“

Vladuš sa oprel, obidvoma lakťami zavážený o dedkove kolená, a jeho tmavé očká premýšľavo hľadeli mu do tvári.

„A kde sú, tatuško, tí zlí — kde?“ dorážal naliehavo.

„Všade. Pomiešaní sú medzi dobrými. Je to tak, že každý človek je i zlý, i dobrý, lenže niektorý je viac zlý a niektorý viac dobrý. Ale každý sa má usilovať, aby bol čím najviac dobrým. Ty ešte nevieš, ktorí sú akí, ale keď budeš veľký, budeš mať lepší rozum a naučíš sa rozoznávať dobré od zlého.“

Vladušovi sa to všetko nevidelo, bol by chcel mať lepšie označeného nepriateľa.

„Ja sa ich opýtam, či sú dobrí, a či zlí — však, tatuško?“

„Zlí by ti ľahko povedali, že sú dobrí…“ usmial sa dedko, hladkajúc pravnúčika po hlávke.

„Ale to by luhali — však, tatuško?“

„Áno, lebo zlí radi luhajú.“

Vladuš ďalej premýšľal.

„Tatuško, však je Mišo Paľušovie zlý: nadával mi včera, povedal mi, že som panské šteňa. Ale ja mu dám, nech sa mi len ešte tu ukáže!“

Oči mu hnevom zasršali.

„Ale on ti predarmo nepovedal, iste si mu najprv ty povedal alebo urobil niečo zlé?“ prezvedal sa dedko.

„Ja som ho len vyháňal z nášho dvora a nechcel odísť. Iba keď ho Jano dobre sotil, potom odišiel.“

Jano bol kočišov chlapec, s ktorým sa Vladuš kamarátil na dvore.

„To nebolo od vás pekné, nemali ste ho odháňať, keď sa chcel s vami baviť — jemu to iste bolo ľúto. Pomysli si, či by tebe nebolo ľúto, keby ťa odniekiaľ vyháňali?“ Vladuš zarazene pozrel na tatuška, ale čosi sa v ňom vzpieralo priznať si vinu.

„Ale on nie je môj kamarát, ja ho ani nechcem za kamaráta!“

„A prečo ho nechceš za kamaráta?“

„Preto, keď som ja pán, a on je len sedliak. Nech sa doma u nich baví!“

,Otcov syn,‘ myslel si Laskár, zatajac úsmev. ,Len dobrý smer dať jeho sebavedomiu.‘

„A s Janom sa teda prečo bavíš?“

„Jano je náš — a ten ma musí poslúchať. Kočiš povedal, že ho zbije, ak mi urobí protiveň.“

Dedko krútil hlavou. Kočiš Ďuro budúceho pána stavia na nohy, aby bol hodne panovačný.

„A či by teba tešilo, keby Jana nabil jeho otec len preto, že tebe v niečom neurobil po vôli? Bolelo by ho i ľúto by mu bolo — a to len pre teba. Chcel by si to?“

„Nie…“ riekol Vladuš zahanbene.

„Veď tak. Lebo ak by ťa to tešilo, bol by si ty zlý chlapec a potom, hľa, museli by lepší bojovať proti tebe. Preto, že si ty panský syn, nepatrí sa ti krivdu robiť nižším od teba, ale naopak, máš byť radšej lepším ako oni. Na tom si máš zakladať.“

Vladuš dlhšie prehutoval — a výsledok znel:

„Tatuško, ja Miša Paľušovie už viac nevyženiem zo dvora, ani Janovi nedovolím sotiť ho — ale ani on mi nesmie nadávať, to mu tiež poviem!“

Tatuško ho hladkal po temene.

„Keď sa ty budeš vedieť tak správať, že nikdy nebudeš iným ubližovať, ale radšej každého v dobrom zastaneš, vtedy ani oni nebudú ti nadávať, ale radšej budú ťa poslúchať.“

„Ja sa všetkých zastanem, keď budem veľký a mocný — ale kde ich nájdem?“

„Nemusíš ich hľadať; sami prídu k tebe, keď budú vidieť, kto si ty. Ty si slovenský zeman, ty teda máš zastávať slovenský ľud, medzi ktorým žiješ. Z toho ľudu si pošiel, k nemu patríš a on k tebe. On bol vždy ukrivdený a od každého vykorisťovaný a čaká v zakliatom zámku na víťaza, čo ho príde odkliať a vyslobodiť.“

„Tatuško, ja ho vyslobodím — len keby som už bol veľký a mocný!“