ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po pohrebe zavládlo v dome ticho; deti nechceli ešte vziať domov, kým matka je chorá. Novorodeniatko cítilo sa najlepšie, dostalo dojku a o trápení nevedelo. Drobná tvárička v bielych perinkách zo dňa na deň bola plnšia. Šavelský niekoľko ráz mimovoľne pristavil sa pri ňom a pozrel naň, ale zakaždým po chvíli zas sa aj odvrátil tak mimovoľne a odišiel. Nemohol sa tešiť tomuto dieťaťu — teraz vôbec nič potešiteľného nebolo pre neho na svete. Iba jediná všetko prerážajúca žiadosť držala ho celého, hýbala jeho mysľou, dala mu podrobne zakusovať mučiteľné poryvy medzi nádejou a zúfaním: žiadosť, aby Oľgu minulo nebezpečenstvo smrti.

Horúčka u nej dosahovala neznesiteľný stupeň; lekári bojovali proti nej všetkými prostriedkami. V tej rozpálenosti zdala sa plnou sily a života, len nesúvislé, raz hlasné, raz nezrozumiteľné reči pôsobili divno. Keď jej pálčivosť prešla, ležala pokojnejšie, v akomsi polosne. Niekedy prišla i k polovedomiu, ale vo svojom položení sa nevyznala. Vtedy jej muž sedával pri nej na kraji postele a držiaval jej ruky vo svojich. To boli jediné chvíle, keď okrial zo stuhnutej bolesti a kde v jeho očiach objavil sa odblesk predošlej oživenosti. Ale dlho netrvali, zasa prišlo zhoršenie. On potom musel prepustiť miesto lekárovi a opatrovníčkam. Šiel obyčajne do svojej izby a, pohrúžiac čelo do dlane, oddával sa ťažkým dumám, prekonávajúc v sebe všetky trudné i trpké i vzpurné pohnutia, ktoré vtedy neodbytne v ňom povstávali. Šťastie prijímame pohotovo, nepýtajúc sa, či sme si ho zaslúžili; proti nešťastiu vždy ako krivde sa vzpierame.

Raz prišli mu oznámiť, že dostal hosťa, jeden pán že ho čaká vo veľkej izbe. Nepýtal sa ani, kto je; išiel ta s mrzutým úmyslom, že strasie sa ho ako najskorej.

Bol to Vlasztha. Prišiel sem, ako už toľko ráz, rovno zo stanice, nevedel teda, čo sa tu porobilo. Len Šavelského premenený výzor ho hneď zarazil.

„Čo ti je? Si vari chorý?“ prezvedal sa po krátkom uvítaní domáceho pána.

„Ja nie, ale žena mi je na úmor chorá a dieťa som nedávno pochoval…“ odvetil Šavelský úsilne pevným hlasom.

Znelo to skrátka a spurno. Vlaszthovmu znalému sluchu však neušla hlboká, rozbolená horkosť, ktorá sa v tom tajila.

Ešte pozornejšie podíval sa na priateľa. ,On teraz asi trpí — odpláca razom za všetko doterajšie blaho…“ podumal.

„Domýšľam sa, v akom si duševnom rozpoložení, a prajem si len, aby tvoje obavy boli márne,“ prehovoril.

„Nemôžeš precítiť moje rozpoloženie, len povrchnú predstavu môžeš si utvoriť o ňom. Nemáš ženy, detí, nevieš, čo znamená stratiť to, čo životu dodávalo cenu a pôvab…“

„Nuž áno; chudobár nemôže si celkom predstaviť, čo znamená stratiť skvelé bohatstvo, to len boháč môže. Ale povedz mi popravde: či chcel by si sa teraz, v celom svojom bôľnom položení, čarovať s takým, ktorý nikdy nezažil, ani nezažije to, čo ty v minulosti?“

„To nikdy, za nič na svete! Moje minulé šťastie je mojím i teraz. Tým, ak bude ukončené, nebude i odvolané. I s minulosťou možno v úzkom zväzku žiť…“

„Vidíš teda: i v najhoršom prípade ty si boháčom proti mne. Odpusť, ak sa ti táto potecha zdá byť neuznanlivou! Ináč opakujem, že súcítim s tebou, naozaj, hoc iste ani nemáš ma na to za schopného. Kto zná tvoju paniu, ten iste vie ti uznať. No ty sa azda zbytočne domýšľaš najhoršieho — veď ona môže ešte vyzdravieť.“

„Lekári hovoria, že môže — neviem, či ma nemámia…“ odvetil Šavelský tónom, zabraňujúcim ďalšie potešovanie.

Ponúkol Vlaszthu, aby sa zložil, ale Vlasztha odoprel, vediac, že teraz by bol nepríležitým hosťom.

„Mňa vlastne doviedlo k tebe zvláštne poslanie. Prišiel som rovno sem, že predovšetkým chcel som sa zbaviť tej povinnosti. No teraz viem, že si v rozpoložení pokonávať také veci — a konečne, je to ani nie také súrne.“

„Aké poslanie?“ spýtal sa Šavelský nie bez záujmu.

„Nuž vieš, vaše nástojčivé vystupovanie, neprestajné a ostré naliehanie, k tomu ten nebývalý ruch zo všetkých ostatných strán, i cudzozemská verejná mienka, ktorá nám začína byť už veľmi nepohodlnou, predsa konečne dobýva iný účinok než len despotické odpieranie, alebo neurčité a neúprimné odkladanie. Iné struny vidia sa nútenými natiahnuť. Veru-veru zázračné príznaky pozorovať v našich smerodajných kruhoch: v doterajšom spôsobe nevládzu ďalej i nevedia si rady, nuž priťahujú do spoludejstva ľudí triezvych, miernych, o ktorých dosiaľ nesmelo byť reči. Keby si nebol taký skľúčený, mal by som ti mnoho zaujímavého rozprávať. Prišiel som takrečeno paktovať s tebou — rozumie sa, že z poverenia vyššieho. No, hovorím, nie je to súrne. Prídem zasa o krátky čas, úfam sa, že vtedy v tvojej domácnosti už bude zasa jasno. Nateraz len odpusť, že som ti prišiel nevhod.“

„Dobre; o krátky čas tak či tak budem pripravený prijať tvoje správy, teraz nie som schopný ničoho.“

,Ale či potom budeš mať chuť do toho, ak ti žena umrie?‘ chcel sa Vlasztha pochybovačne opýtať.

O chvíľu odobral sa a odišiel.

Na poludnie, keď doktor Boháč, Büchnerová i všetci domáci boli pri obede, Šavelský ostal pri Oľge. Nedal sa od toho odviesť, ani nechcel sa dať inými nahradiť, hoci ona práve neobyčajne pokojne spala.

Sadol si k jej posteli a hľadel na jej tvár, ktorá v chorobe úplne stratila svoje oblasté tvary. Teraz, keď nebola rozpálená, bolo vidieť, ako opadla. Viečka od obŕv strmým spádom zastierali vpadnuté oči, pod ktorými tmavé tiene boli značne širšie, akoby ich dlhé mihalnice boli mohli prikryť. A jeho oči predsa ani v prvých dňoch mladého manželského šťastia, keď ona krásou prekvitala, neutkvievali na nej s takou prejímavou láskou ako teraz.

„Bože môj, bože, neodnímaj mi ju! Žiadaj odo mňa, čo len chceš, len mi ju nechaj — veď ty sám vieš najlepšie, čím mi je…“ bolo jeho skrúšené, prosebné pomyslenie.

Oči sa mu naplnili slzami, nevolane nadišiel ho pocit nekonečnej pokory pred bohom. Ocitol sa, sám nevedel ako, na kolenách pri samej posteli, tvár do kraja hlavníc ponorenú.

Neuspel ďalej vo svojej mimovoľnej modlitbe: pocítil na hlave ľavné pohladenie.

Zdvihol ju náhle — pozrel rovno do Oľginých očí, ktoré s nesmiernou láskavosťou hľadeli na neho a mali tak čisto povedomý výraz, aký počas choroby ešte v nich nepozoroval.

„Môj drahý, milý!“ riekla ticho a ešte vždy svojimi schudnutými rukami pohládzala jeho hlavu.

V ňom náhle zavládlo tušenie obratu — s potlačeným zaplesaním zosňal si jej ruky a tisol si ich k tvári, bozkávajúc ich v dlhom dúšku. Tým aspoň v najkrajnejšej miere uľavil návalu radosti.

„Či som azda už nie chorá, keď si sám pri mne?“ opýtala sa. Obzrela sa po izbe, v mysli hľadela si usporiadať rozličné rozpomienky.

„Ešte si chorá, ale ozdravieš; len buď dobrej mysli!“

„A je už dávno, ako som ochorela?“

„Dva týždne len — ale tie boli ťažké.“

„A mne sa to ako dlho vidí! Všeličo sa mi marí, akoby sa už dávno bolo stalo. Celkom bez vedomia som nebola, lenže som nemohla tak jasno chápať veci ako za zdrava…“ hovorila premýšľavo.

On sa bál, že jej spomínania dôjdu na osudný bod, a usiloval sa inam obrátiť jej pozornosť.

„A kde sú deti? Priveď mi ich,“ zažiadala zrazu.

Ustrnul.

„Sú v Rakytove, v dobrých rukách! Ľudmila ich opatruje s oddanosťou. Boli by ti tu robili hluk a nepokoj, to lekár prísne zakázal…“ vyhováral.

Ona sa do ticha zamyslela, on skúmal výraz jej tvári.

„Viem už všetko: dali sme ich ta, keď Bohumil ochorel — a Bohumil už nie je medzi nimi. Viem, viem! Videla som ho vo veľkej izbe mŕtveho, a predsa odvtedy mnoho ráz bola som s ním. Ako je to?“ hovorila, upierajúc na neho oči, na veľko roztvorené.

So starosťou hľadel na ňu.

„Prosím ťa, nerozmýšľaj o tom! Ak chceš ozdravieť, nesmieš sa oddávať smutným rozpomienkam — a len ak ty ozdravieš, bude zasa dobre u nás…“ predostieral jej.

„Teda boh nám ho predsa vzal, naše rozkošné dieťa… A trpieť mu dal — a ja som nemohla pri ňom byť…“ sledovala svoje trudné rozpomienky.

Oči sa jej naplnili slzami.

„On nevedel o tvojej neprítomnosti.“

„A nežiadal si ma k sebe?“

„Ba áno. Niekoľko ráz v poslednú noc k tebe upravoval svoje slová, mysliac, že si tam.“

„Nebožiatko moje! A nikdy viac mu to nemôžem nahradiť…“

Jej slzy hojnejšie tiekli, ale jej žiaľ bol tichý. Jeho prvé, najkrutejšie štádium pohltila choroba; teraz, pri precítení, našla sa už v ďalšom, zmiernenom štádiu.

„A mne sa zdá, že bol pri mne počas mojej choroby; tisla som ho k sebe a zhovárala som sa s ním.“

„Áno, najviac si sa ním zaoberala. I to si hovorila, že chceš ísť za ním…“

„Môj drahý synček… viem, je to nerozumnosť, ale dobre mi padne, že aspoň v chorobnej predstave bola som s ním. Viem, že vzal nám ho ten, ktorý nám ho bol dal, ale človek predsa ťažko sa vzdáva, i chcel by sa opýtať: Načo si nám ho dal, keď si nám ho mal zasa odňať?…“

„A či by si chcela, aby nám ho vôbec nebol dal, že by si nebola ani poznala to dieťa?“

Ona pomaly pokrúcala hlavou.

„Nie; ďakujem bohu zaň i takto. Jemu museli sme ho oddať, ale ono i tam je naším. Len mi je veľmi ťažko nemať ho i tu.“

„Vidíš, ty si temer seba umorila za ním. Na svoje ostatné tri deti, ktoré boli by sirotami, si nedbala, na mňa vari ani nepomyslela — či to bolo dobre?“

„Aký si ty — robíš mi výčitky. Či som mohla inak?“

„Nie sú to výčitky, tým chcem ti len povedať, že máš hľadieť udržať sa pre nás, a nie moriť sa za tým, ktorý nemôže sa nám viac vrátiť. Mne rozrývalo srdce, keď si v bezvedomosti vravela, že chceš umrieť, lebo vtedy veru nebola si ďaleko od toho, aby sa ti žiadosť splnila, i muselo ma bolieť, že sa tak ochotne poberáš preč od nás.“

„To bolo v bezvedomosti; ale teraz prosím boha, aby mi dal života a prinavrátil zdravie, lebo mne sa veľmi chce žiť tu s vami!“

Tvár jej ožila, vystrela ruky a celá sa vzpriamila, na presvedčenie, že má dosť sily na žitie. Jemu bolo by sa chcelo ďakovať jej za to.

„Budeš žiť a bude nám dobre; len predbežne musíme zachovávať, čo lekár nariadi. Odteraz už budem sväto veriť Boháčovi: on mi od včera hovorí, že sa s tebou k lepšiemu kloní. A ja som pochyboval — tak som už bol zarytý veriť v svoje nešťastie.“

„I zbiednel si — nechcel si v tom za mnou zaostať…“ hovorila, hladiac ho po tvári.

„Čo z toho, keď sa tým tebe neuľahčilo…“

Malé dieťa zaplakalo kdesi v ďalšej izbe. Oľga hneď sa upozornila.

„Nebožiatko, samo sa musí hlásiť, keď my naň zabúdame! Daj mi ho priniesť, ešte som si ho ani dobre nevidela.“

O chvíľu dojka, na ktorej bolo vidieť, že panská chova dobre jej praje, doniesla dieťa, a keď jej ho pán odobral, spustiac oslobodené ruky, dívala sa, ako ho položil k panej do postele; ako ju potom trochu nadvihol a tak podržal, kým sa do chuti na dieťa dívala. I on sám teraz natešene hľadel naň, celkom inak než dosiaľ, keď prišiel niekedy naň do vozíka nakuknúť.

„A ste ho už pokrstili?“

„Ešte nie. Je zdravé, nebolo oň obavy, nuž sme sa nenáhlili. Ty mu vyber meno. Hádam budeš si ho chcieť volať Bohumilom — stará mama tvrdí, že sa na neho ponáša.“

„To už nie!“ sprotivila sa náhlo. „On mi Bohumila nenahradí, ani z pamäti nevytisne. On bude za seba, nie za Bohumila, a musí dostať iné meno.“

„Čo sa tu deje? Či som to ja dovolil?“ ozval sa odo dverí doktor Boháč. „Nepovedal som, že je už všetko dobre; hovorím len, že je istá nádej na lepší obrat, a tak netreba si primnoho dovoľovať. Ak z neopatrnosti nastane recidíva, za nič neručím!“ varoval i hromžil.

No čo sa ako usiloval mieniť to naozaj, z jeho celého výzoru dalo sa usúdiť, že skutočná obava už i u neho minula. Keď preskúmal Oľginu tepnu, nepovedal nič; jeho zásadou bolo nepriať naraz priveľa dobrého.

Vydal ešte niektoré prísne nariadenia a žiadal sa dať odviezť domov, lebo že vraj predsa nechce sa stať spríkreným v javoreckom kaštieli, a doma vraj jeho stará iste už tvrdo čaká, kým sa zas bude mať s kým vadiť, lebo si po tieto časy primnoho oddychovala, a to jej nerobí dobre. I jemu samému vraj nejde k duhu odvykať od toho.

Od toho dňa ustúpil neznesiteľný tlak, ktorý v posledné týždne zaľahol na celý dom. Všetko okrialo a s obnovenou chuťou oddávalo sa svojim prácam. Výhľady do budúcnosti otvorili sa znovu a po ťažkom mračne, ktoré ich bolo zastrelo, zdali sa tým jasnejšími.

No Oľga len veľmi pomaly prichodila k sebe; týždne prešli, kým sa mohla odlúčiť od postele, a i vtedy schýlená od slabosti. Predošlá umiernená pružnosť v jej pohyboch bola ešte ochromená.

Keď jej staršie deti z Rakytova prišli domov, miesto radosti nadišiel ju žiaľ, lebo ich prvý raz videla bez Bohumila. Plakala ticho, nemohla sa živo s nimi zaoberať ako predtým.

Aj ináč každý deň, ako sa chýlilo k večeru, neodbytne doliehali na ňu rozpomienky na umreté dieťa i nevýslovná túžba za ním. Nechcela byť straníckou matkou, a predsa teraz ustavične musela si myslieť: ,On bol najlepší, najmilší z mojich detí, v ňom mi bola najväčšia rozkoš. Vari sám boh mal v ňom záľubu, preto si ho vzal.‘ Toto posledné dodávala pre svoju útechu, no ani to nenepremohlo jej tichý žiaľ. Keď prišiel mrak, ona aspoň na hodinu musela sa utiahnuť do samoty a vtedy i deti nerada pripustila k sebe.

Ale muž nedal sa odbyť. Niekoľko ráz našiel ju v slzách a trpel to nerád.

„Povedz mi len, ako je to, že ty, ktorá ináč vždy dokazuješ sa byť silného ducha, tuto nevieš sa vzdať a uspokojiť sa s tým, čo nám je už raz uložené a čo sa nedá zmeniť?“ dohováral jej pri takej príležitosti.

„Ja sa toho vzdávam — veď vidíš, že nerepcem ani nezúrim. A vzdávam sa i v srdci, nielen navonok. Viem, že až vyše miery dobrého prijala som od boha; bolo by nevďačnosťou a slabodušnosťou, keby som v oddanosti neprijala i to, čo mi robí bolesť: ale tú bolesť predsa nemôžem vyničiť a žiaľu nemôžem umknúť. To nie je zo žartu naložené na mňa, ja to musím skutočne preniesť. V Bohumilovi zašiel mi jeden svet rozkoše a lásky, časť materinského bohatstva, ktorá sa mi viac nevráti. Nemôžem ho naľahko zabudnúť. Tu neobstojí ani potešovanie, ani zabraňovanie.“

Šavelský nevedel proti tomu dôvodiť, i musel sa vzdať. Jeho veruže tiež bolestne prenikla strata syna, i bol by podstúpil akúkoľvek krušnú obeť, aby si ho zachránil, ale takéto neodbytné oddávanie sa žiaľu on nepoznal.

Aj samy deti často spomínali Bohumila a rozprávali si s mamou bájky o ňom, ako sa mu teraz vodí v nebi. Jeho osirelé hračky boli osebe odložené a len pri zvláštnych príležitostiach im povolili baviť sa s nimi.

„Nepokaz — to je Bohumilkovo!“ napomínali sa pri tom a udržiavali si ho v živej pamäti.

Malý chlapec, Ivan, rástol zdarne a keď sa začali prejavovať u neho prvé znaky povedomia, hneď sa ukázalo, že najväčšmi sa tiahne za mamou, hoci ho nekojila. Prvý raz od Bohumilovej smrti sa usmievala.

V tie časy dostala i obšírny list od Fedory, ktorý tiež zjasňujúco účinkoval na jej náladu. Tá písala už z Rúdnika, kde sa po Ivanovom ročnom s-kom zajatí uhniezdili. Domácnosť zariadili matky, Angeličová a Laskárová, ešte pred návratom Ivana. Z Fedorinho listu vyberáme:

„… tak teda konečne sme už na pokoji a máme vedomie, že sme doma. Doma — ako sa mi zmenil pojem toho slova! Dosial ,doma‘ bolo u rodičov, a teraz, ,doma‘ mi je u Ivana. Ako sa pritom cítim, neľahko sa dá opísať, no ty si to beztak budeš vedieť predstaviť. Tak asi sme vhupli do tohto domova, akoby sme sa z nejakej dlhej cesty boli navrátili. Veď sme my popravde už hodne starí manželia — už vyše roka zosobášení — a predsa sa nám vidí, akoby sme sa len teraz boli zobrali. Rok Ivanovho väzenia bol nám rokom zasnúbenia, a akokoľvek bol to pre nás oboch rok ťažký, máme naň mnohé vzácne spomienky a nenariekame preň.

Ale už cestou sem nedali mi zabudnúť na to, že som ženou Ivana Laskára: s ním i mne všade dostávalo sa oslavovania. Ako sme dochodili do nášho kraja, na viacerých staniciach prekvapilo nás volanie na slávu Ivanovi Laskárovi — a popri ňom i jeho žene. Žandári neboli napohotove, páni nemohli byť na to pripravení. Spolucestovatelia zvedavo sa tisli k oblokom a pozerali na nás skúmavo i s rešpektom, ani čo by sme boli akísi inkognito cestujúci vysokí páni. A ešte len tu, na rúdnickej stanici! K perónovému východu tisli sa zástupy, nedbajúc, že ich odrážala celá žandárska čata. Mne sa dostalo kvetov — neviem, kde ich v ten čas toľko nabrali. Ivan by vraj sám nebol uveril, že v Rúdniku je toľko uvedomelého slovenského meštiactva. Keď toto pred jedným vyslovil, odvetil mu ten, že aj od toho roku, čo on bol uväznený, mnohí vraj vstali z mŕtvych, to jest prebudili sa k národnému povedomiu. A boli tam mnohí i z protivnej strany, prišli zo samej zvedavosti, tí však držali sa obďaleč. Ale najviac bolo dedinského ľudu, Brankovania vari do nohy, so statným pánom farárom na čele. Hovoril, že nie on cirkevníkov, ale cirkevníci jeho primäli, aby prišli takto slávnostne privítať svojho inšpektora. A nič sa nechceli báť žandárov. Aj z iných okolitých dedín bolo ľudu. Z Brankova rozšírilo sa po celom okolí, prečo bol odsúdený do väzenia inšpektor brankovskej cirkvi, a to je vec, ktorú už i ľud vie pochopiť, preto je taký povzbudený. Ivan bol veľmi dojatý. Každý sa tisol k nemu podať mu ruku, prešlo asi pol hodiny, kým sa so všetkými zvítal. Vo vytržení padli i ostré reči, no žandári iste nahliadli, že nepostačili by zajímať toľkých roztúžených ľudí, preto sa obmedzili na rozháňanie. A toho nebolo treba, lebo všetko sa rozišlo v poriadku, keď sa im Ivan srdečnými slovami poďakoval za také uvítanie. Ja som sa potom pomocou priateľov postarala, aby sa im v meste v hostinci dostalo po pohári piva a niečo zjesť.

Na stanici nás vítal národ, doma vítali nás obapolní rodičia — to bol pre nás krásny, šťastný deň! Pripomínali sme si nebohého tatuška, ktorý nám predzvestoval, že zo zármutku pôjde nám radosť — i žiadali sme si, aby bol medzi nami. Teraz k úplnej spokojnosti chýba nám už len návšteva u Vás v Javorci, kde sa chcem utvrdiť v celom rodinnom kruhu sťa právoplatný spolučlen. A tak sa Vám teda ohlasujeme na najbližší čas, náhle si Ivan privedie tu svoje veci trochu do koľaje. Lebo Ty si nemysli, že my teraz vari máme času žiť len pre seba, ako by si to náročitá Fedora priala, keby sa za rok skúšky nebola poučila, čo to znamená byť Slovákovou ženou — veru nie! Ivanovu kanceláriu obliehajú ľudia, lebo mnohí vraj len na neho čakali so svojimi pravotami. On však predbežne viac hrá úlohu zmierovacieho sudcu než pravoty prijímajúceho advokáta — a to je vraj úloha ťažká. Niektorý deň je až vysilený od toho rozsudzovania a prehovárania. Ale preto večer ešte vládzeme si spolu zahrať a niečo zaspievať — a mávame vraj i poslucháčstvo. Aspoň Katka hovorí, že ľudia prechodiaci sa pre zábavu po ulici alebo pristavujú sa pri našom byte, alebo prechodia sa hore-dolu tesne popri ňom, kým my spievame — hoci cez zatvorené obloky bude to asi prislabý pôžitok. Na leto budeme takí prajní, že necháme obloky odchýlené.

Ale už dosť — viem, že i tak sa usmievaš mojej zdielnosti. Až prídeme k Vám, priprav sa na pokračovanie. A keď Vy prídete k nám: to bude sláva a radosť!

Len jedno keby mi niekto vedel povedať: Či nám vždy takto dobre bude, ako nám je teraz?“

Pod Fedoriným listom bol dodatok písaný Ivanovou rukou:

„Fedora síce podala Vám najpotrebnejšiu správu o nás, ktorá dostačí, kým sa osobne zídeme, ale mal by som predsa i ja ešte niektoré veci, ktoré iba ja môžem podať.

Po ročnej otupnej záhaľke (lebo moje zaoberanie sa vo väzení niektorými štúdiami bolo predsa len slabým vyplnením času) a po neočakávane milom prijatí, akého sa mi dostalo najmä zo strany nášho prostého rodáctva, cítim v sebe chuť a obnovené sily donekonečna na účinkovanie, na zápasenie, na sledovanie neosobných cieľov — slovom: na plnú, prepotrebnú u nás činnosť. Vidím pokrok okolo seba. Ako mne podrástli krídla vo väzení, tak vidím, že podrástli všetkým okolo mňa, napriek okypťovaniu — a možno k tomu prispelo práve i moje odsúdenie. Môžete si myslieť, ako mi je tým odmenené moje strádanie.

Aj ináč prevýborne sa cítim tu vo svojom usporiadanom domove po ročnej otupnej samote, zjasnenej len na krátke chvíle návštevami mojich milých, a najmä istého môjho anjela, ktorého boh zvláštne pre mňa zoslal. Prinavrátenie dlho postrádanej osobnej slobody, vrátenie sa do kruhu účinkovania, ku ktorému cítim i chuť, i schopnosť; okolo mňa priatelia úprimní, ku spoludejstvu ochotní; to z jednej strany dáva mi ten blažený pocit. Ale nad to všetko ešte z druhej strany si predstavte: Pred rokom, keď som z kancelárie prišiel do izby, nemota a chlad zarazili ma v nej; teraz láskavý pohľad, milé slovo, starostlivú rúčku postretávam všade. A všetka tá lahoda pochádza len od jednej malej žienky, ktorá tu v mojom byte vyvádza svoje čarodejstvá. Neviem ani, ako mi ju pán boh požehnal — azda som si ju vykúpil tým väzením. Niekedy sa mi pozdáva, že som akýmsi vyvoleným princom z povesti. Ale toto jej samej nechcem povedať (človek musí byť opatrný…), len Vám, ako najmilším priateľom. Lenže veru už čujem kohosi za sebou — tuším, že ona predsa ponad moje plece číta, čo som napísal. Áno, už niet pomoci: čosi sa pritislo k môjmu lícu. Keď pozriem oproti do zrkadla, vidím, že je to istá malá čierna hlávka — vidím aj kúsok rozpáleného líca. Uznáte, že musím zložiť pero…

Teda do skorého videnia!

Váš oddaný Ivan.“