ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi o rok po smrti starého Laskára Šavelského čím diaľ silnejšie vzmáhajúcu sa verejnú činnosť náhle prerušili neblahé udalosti v jeho rodine.

Práve nebol doma, bol v Pešti na akejsi poradnej schôdzke nemaďarských politikov z Uhorska. Takých schôdzok bolo už viac, rozdielne rozpoloženie i rozdielne chápanie hlboko siahajúcich vecí nedá sa razom doniesť do súladu, potrebuje spoločné uvažovanie, urovnávanie a ustaľovanie. Keď sa taká porada diala niekde za hranicami Uhorska, maďarské časopisy volali na poplach, že podlí, potuteľní národnostní buriči tam zrádzajú vlasť, i dovolávali sa zatykačov na nich, a keď schôdzka bola doma v Uhorsku, zúrilo zas časopisectvo pre takú ,bezočatú opovážlivosť‘, hromžilo na vládu i na celú ,maďarskú osudnú veľkodušnosť‘, ktorá si pod nosom dovoľuje takéto smelé nezbedy vlastizradných živlov — i vyzývalo políciu urobiť s nimi naskutku krátky poriadok. Iba rozumný hlas, prízvukujúci potrebu dorozumieť sa, nikde nebolo počuť, ani z vládnych, ani z opozičných strán. V tom panovala v Uhorsku nekonečná, osudná hluchota.

Šavelský bol v Pešti s viacerými svojimi dôverníkmi a ich pobyt pretiahol sa o niečo, ako to postup prác vyžadoval. Tu však došiel mu telegram z domu: „Bohumil nebezpečne ochorel, príď hneď domov, bojíme sa najhoršieho.“

Ponáhľal sa k najbližšiemu vlaku, zanechajúc druhov pri spoločnom diele, naľakal sa telegramu; vedel, že Oľga predarmo by ho neodvolávala. Bohumil ochorel a ona sama bola v stave, vyžadujúcom úplný duševný i telesný pokoj, a že pri chorom dieťati nebude môcť sa ušetriť od rozčúlenia, v tom bol istý. Okrem jeho matky bola tam síce i jej matka, ale to všetko Oľgin strach o dieťa neodstráni. Pri týchto predstavách po celej ceste trnul v nepokoji.

Na stanici čakal ho Ďuro so saňami a podal mu list od profesorovej, z ktorého vyrozumel, že tejto noci narodil sa mu tretí syn — náhrada vari za Bohumila, na ktorého vyzdravenie lekári nedávajú už nádej. Oľga je nie najhoršie, ale ani nie dobre. Azda sa trochu upokojí, keď on, Šavelský, príde domov.

Duril domov, iba čo sa po lekára stavili v meste a čo na chvíľu kukol u Laskárov na Vladimíra a Gabrielku, ktorých ta vzali pod ochranu pred Bohumilovou nákazlivou krčnou chorobou.

Deti plakali, keď otca videli smutného, bez pozornosti k nim. Chceli ísť s ním domov, on sa však poberal preč, nedbajúc na ich kvílenie. Zato Ľudmila Križiaková sa ich zaujala, neomrzelo ju baviť sa s nimi celé hodiny, ako i so štebotavou Elenkou Antónych z Mútňan, ktorú už dávnejšie mala pri sebe.

„Teda niet pomoci môjmu chlapcovi?“ opýtal sa Šavelský doktora Boháča, keď sa viezli spolu.

„Niet, podľa mojej skúsenosti. K jednej usmrcujúcej krčnej chorobe pripojila sa ešte druhá…“ odvetil Boháč smutno. Teraz nebolo vidieť na ňom, že vie byť i bezstarostný a veselý.

Šavelský tupo zastonal.

„Mne je už zbytočne ta ísť — ak chcete, zhoďte ma tu dolu, lebo vám nič nepomôžem. To je ozaj len tak pre upokojenie svedomia, aby vaše dieťa neumrelo bez lekárskej pomoci.“

„Všetko urobte — aspoň úľavu mu poskytnite!“

„Všetko sme urobili, ja i mladší zaujatý kolega, ale choroba prudko zachvátila zdravé, silné dieťa. Večná ho škoda!…“

Šavelský ťažko dýchal.

„Ako mi je so ženou?“ zdvihol hlavu a napnuto uprel zrak na Boháča.

„Mohol by som povedať: pomerne dobre, ale toto náramné rozčúlenie a trápenie pre choré dieťa môže sa jej stať osudným. Bieda je, že nemohol sa pred ňou v tajnosti udržať stav chorého, až kým by bez nebezpečenstva mohla preniesť ťažkú správu.“

Šavelský pohrúžil tvár do dlane a nepreriekol slova po celej ceste, iba čo Ďura napomenul, aby tuhšie hnal.

„No, preto ešte netreba na všetko najhoršie myslieť,“ pripomenul Boháč, keď ho takého videl.

Kone cvalom leteli s ľahkými saňami, hrkálky veselo hrkali a zavše podkova o podkovu zacvengala. Cesta rýchlo mizla, a predsa pomaly pre Šavelského muky. Keď napokon sane zastali vo dvore, bral sa do domu s trnúcou nedočkavosťou, neodvetiac ani na pozdrav čeľadi a Červenkovi. Zdalo sa, že nevidel nič okolo seba.

„Syn môj, nešťastie už zas začína sa na nás valiť!…“ privítala ho mať, náramne utrápená.

Zastavil sa až v izbe, kde ležal Bohumil. Profesorová stála pri postieľke, bola dieťaťu podávala lyžičku lieku, prosiac a prehovárajúc ho všelijako. Poslušne ho chcelo užiť, ale nemohlo prežrieť, vydalo ho naspäť.

Ako zazrela prichádzajúceho zaťa, zaliali ju slzy. Dieťa pozrelo na otca s podivnou, nikdy u neho nevídanou ľahostajnosťou. Úžasne sa zmenilo za tých niekoľko dní, čo ho nevidel. Ústka do tmava spálené, tvárička bledá, nadutá, a predsa i prepadnutá. Jeho vždy milé, živého výrazu očká teraz mdlo zapadúvali a chvíľami akoby strachom doširoka sa roztvárali. Najtrápejšie bolo hľadieť na jeho namáhavé, trhavé dýchanie.

Šavelský nahol sa nadeň, nemohol prehovoriť. Ponúknuť mu hračku alebo lahôdku so sebou donesenú, čo ináč od vracajúceho sa otca samo by bolo dohľadúvalo, na to teraz nebolo ani pomyslenia. Pobozkal ma rúčku, nepokojne prehadzujúcu sa sem i ta, a postúpil lekárovi miesto pri postieľke…

Odišiel do Oľginej izby.

Tam v detskom vozíku v bielych perinkách ležalo malinké stvorenie; pani Büchnerová, baba z Rakytova, ho obhajovala. Otec dosiaľ každé dieťa uvítal so zjavnou radosťou, keď mu ho prvý raz ukázali — na toto sotva sa obzrel. Jeho starostlivo napätý pohľad letel k Oľge, ktorej oči tiež túžobne speli mu oproti.

„Chvála pánu bohu, keď si len tu!“ vzdychla si.

Vztiahla ruky proti nemu, ale bezvládne jej klesli dolu. Hlavu tiež nevládala zdvihnúť. V okamihu bol pri nej, spustil sa dolu, položil si hlavu na jej podušku a miesto slov bolestný ston vydral sa mu z pŕs. Ona s namáhaním napravila si tvár k nemu.

„Vidíš, aké nešťastie nás našlo! Že to boh dopustí na dieťa také trápenie! Prečo?… Nechcú mi ani povedať, ako je — a ja nevládzem sa pohnúť. Povedz mi ty: či ešte neumiera?“ hovorila k nemu oslabnutým hlasom, ale s akýmsi zimničným chvatom.

Ako jej doterajšie radosti, iba s ním zdieľané, mali opravdivú cenu pre ňu, tak bola zažiadaná i bolesť a úzkosť s ním prežiť.

„Nerozčuľuj sa!“ prosil ju.

„Veď keby som mohla pri ňom byť, bolo by mi ľahšie. Žiadala som, aby ma ta preniesli, a nepočúvajú ma. Ty mi to urob: preneste ma ta s posteľou. Chcem aspoň hľadieť na neho — on je v mukách, a vlastná mať nie je pri ňom…“

„Nemožno — vidíš, nemožno!…“ odpieral jej s bolesťou. „Mama je pri ňom, ani ty by si mu lepšie neposlúžila; môžeš vedieť, že je v dobrej opatere.“

„Oj, bože, takéto muky som ešte nezažila! Choď ty k nemu, choď: aby nebolo sirotou v posledných trápnych chvíľach…“

On už vstával.

„Idem; nepohnem sa od neho, len ty sa nesužuj!…“

Skrúšená prosba v jeho hlase teraz nenašla u nej povšimnutia.

„Nedajteže mu umrieť!“ prosila, až to srdce prenikalo.

Muž so sklonenou hlavou a smutným výrazom na tvári zmizol jej z očí.

O chvíľu zaplakalo malé dieťa vo vozíku, Büchnerová priniesla ho k matke. Jej tvár nevyjasnila sa v pohľade naň, ale slzy jej vypadli z očí. ,Či i teba ozaj na to chovám…?‘ pomyslela si. Büchnerová rázne pripomínala, že malé dieťa iste ochorie, ak sa pani veľkomožná priveľmi budú žiaľu poddávať.

Oľga sa zahľadela na dieťa, vyčítala si, že primálo pozornosti a lásky má preň, ale nemohla inak, trápny nepokoj ju nepopúšťal a dusil všetky ostatné hnutia. „Môj malý chlapček, odpusť mi!“ odprosovala v mysli svoje novorodeniatko.

V nasledujúcu noc dotrpel malý Bohumil; úbohé dieťa horko-ťažko muselo si vybojovať smrtný pokoj. Všetci, čo boli okolo neho, i sám otec, museli si žiadať, aby bol vyslobodený z hrozného trápenia — keď nie inak, teda smrťou.

Nikto nemal odvahu ísť s tou zvesťou k Oľge. Nikto z rodiny neukázal sa v jej izbe, aby nemusel tajiť, čo sa stalo, keď nesmel pravdu vyznať. Büchnerová, ktorú Oľga každú chvíľu posielala po správy o chorom, hovorila jej už viac ráz, že mu je ľahšie, že nastalo uľavenie, i prosila pani veľkomožnú, aby si tiež hľadela odpočinúť, lebo spánok že jej je nadovšetko potrebný. Oľga s povzdychnutím prižmúrila oči a ležala ticho. Sama bola by rada, keby mohla zaspať. No sotva prešlo štvrť hodiny, už prebrala sa z polovičatej driemoty. Tichosť, ktorá teraz bez prestania vládla v štvrtej izbe, kde Bohumil ležal, bola jej podozrivá. Chorobne zostrenými zmyslami zachytila všetko a všetko si vysvetľovala. Zrazu zavolala na Büchnerovú, no tej nebolo v izbe.

„Veď ona by mi jednako nepovedala pravdu,“ riekla si. Zobrala sily a posadila sa na posteli. Chcela len zazvoniť, ale prišlo jej na um, že iste ani iní nepovedali by jej pravdu. Že sa ani muž, ani svokra, ani matka neukázali v jej izbe, začalo jej byť neznesiteľným. Vstala bez šumu a, hoci sa točila od slabosti, predsa upravila kroky ku šatnici vyňať kus odevu, ktorý by na seba prehodila.

Vo veľkej izbe ustlali malému Bohumilovi posledné lôžko v rodičovskom dome i uložili ho naň. Stará mať Laskárová nežnou rukou upravovala na ňom bielu dlhú košieľku — šetrne, akoby každé dotknutie musel cítiť. Polohlasne dávala mu najnežnejšie mená lásky a útrpnosti a každú chvíľu pritom musela si utierať oči, slzami zachodiace. Hlávka umretého dieťaťa hlboko zaťažela do bielej podušky, tvárička nadobudla nepremenno pokojný výraz. Tielko tuhlo, posledná teplota vysťahovala sa z neho.

Z druhej strany stál Šavelský, s hlboko sklonenou hlavou, bledý, bez slova. Čo myslel a cítil, prekonal sám v sebe. Pri všetkom však neprestávala ho trápiť otázka: ako to jej povedať? — Nikomu nedovolil ísť k Oľge s ťažkou zvesťou, sám chcel jej ju zaniesť — a akosi nesmierne; ťažko mal sa k tomu. Radšej bol by zniesol desaťnásobne ten žiaľ, keby ju teraz bol mohol odtiahnuť od neho. Jeho matka kľačala v uhle izby pri pohovke a modlila sa polohlasne. Vtom za jej chrbtom odo dverí susednej izby zaznel výkrik srdce prenikajúci. Všetci užasli: Oľga v bielom nočnom rúchu vošla dnu bez šumu.

„Bože môj…!“ zvolala bôľom prekonaná.

V neprirodzenom, úzkostlivom napnutí upierala zrak na tvár mŕtveho decka a, vystierajúc k nemu ruky, spela napred. No sily boli menšie než vôľa: v polceste klesla na kolená, ale vtom ju muž zachytil do náručia.

„Nie preč — k nemu ma daj!“ kázala tak bolestno-napnuto, že tu nesmel sa sprotiviť.

Preniesol ju, kde si žiadala, ale nevypustil ju z náručia. Kľakli si spolu k malej mŕtvole. So zimničným chvatom omakávala rúčky, tváričku dieťaťa: všetko ako ľad…

„Prečo ste ma prv k nemu nedoniesli! Ani odobrať ste sa mi od neho nedali — teraz ma už nepotrebuje…“ hovorila s dojímavou výčitkou.

Posledné slová ledva bolo rozumieť, lebo tvárou ťažko klesla na kraj lôžka. Muž pocítil, že celá postava v jeho náručí ťažela nadol.

„Oľga!“ zvolal od ľaku na smrť bledý.

Omdlela.

Odniesol ju do jej izby a všetkých sústredená starostlivosť obrátila sa k nej. Po celý čas s netrpezlivosťou i bezohľadnosťou trápneho strachu poháňal i rozkazoval i sám konal. Kŕčovitý ston uľahčenia vydral sa mu z pŕs, keď konečne, po dlhom preberaní sa, ukázali sa na nej znaky navracajúceho sa života. No k čistej pamäti ju neprebrali; pýtala sa, kde je, či spala, a ponosovala sa na veľkú zimu. I nemohli ju nijako zohriať, upadla do zimnice. Potom zo zimnice do horúčosti, v ktorej divo blúznila; znepokojovali ju všelijaké desné predstavy.

Büchnerová bola veľmi vyľakaná; spoznala, že nadišiel tu stav nebezpečný; ihneď, ako sa zjavili prvé príznaky zimnice, kázala zvolávať lekárov.

Stará Šavelská, lomiac rukami, chodila po dome a vykladala Hríbkovej, že už zasa nastala doba božích navštívení, ktoré ktovie až kedy prestanú — i vykresľovala jej zúfalý stav, aký nastane po smrti nevesty, ktorú s hrôzou naisto predpovedala — hádam i vyhynutie celej rodiny.

„Môj Ferenc, môj Ferenc — ten sa zo sveta znesie…“ bedákala vždy pomedzi to.

Hríbková neustávala ju tešiť, ale čeľadi sama ako svoje podávala obavy panine.

V celom dome panovala ťažká nálada, plná neblahých očakávaní. Čeľaď chodila po prstoch, zo dvora vypovedaný bol každý šum, i robota len akoby potajno sa konala. Pán sa temer von neukázal a taký bol, akoby ho už nebolo nič po celom svete. Červenka zato so zdvojnásobenou usilovnosťou bdel nad vonkajším hospodárstvom a dnu v dome zasa Anička Križiaková, ktorá hneď ráno po Bohumilovej smrti prišla pripraviť mu smrtné rúcho, robila všetko so svojou tichou, beznáročnou pričinlivosťou, na čo domáci v žiali a úzkosti zabúdali.

Bohumilov pohreb odbavil sa pri veľkej účasti celého okolia. Oľga o ničom nevedela, jej choroba bola v najvyššom štádiu, kríza nebola ďaleká.

Šavelský, úžasne zmenený, padol do očí každému. Bledý, s vpadnutými očami, smutno zamĺknutý, zdržiaval sa vždy v blízkosti svojej chorej ženy, bdejúc nad každým obratom jej stavu. Lekári pripustili možnosť, že vyviazne z nebezpečenstva, ale predsa bolo to na dvoje a nebodaj viac klonilo sa na zlú než na dobrú stranu. Šavelský neprijímal potešovania, len prísne žiadal, aby bolo všetko do krajnosti vykonané na jej záchranu. Bolo otupno pozrieť na neho, ako si bez obľahčenia prenáša svoju nesmiernu úzkosť a tiaž.

Jeden alebo druhý lekár či vo dne, či v noci musel byť pri chorej.