ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O niekoľko dní bolo v Javorci poschodené celé príbuzenstvo. Z Dažíc prišli všetci Laskárovci, i Fedora s nimi. I z Mútňan a z Rakytova neskoršie došli všetci a s nimi aj Ivan. Včera bolo jeho súdne pojednávanie, rovno z neho prišiel medzi svojich. Už včera telegraficky oznámil, čo mu namerali: rok väzenia.

Fedora bola bledá a vyplakaná, i utiahla sa od spoločnosti do osobitnej izby. Ani vtedy nevyšla von, keď došli rakytovskí s Ivanom. Všetci šli k starému Laskárovi, jeho izba teraz bývala strediskom domu. Len Šavelský, najviac zaneprázdnený, najviac chýbal medzi svojimi.

Bolo dojímavé, keď sa odsúdený vnuk zvítal so starým otcom: zosobnená mladosť, plná života, s odumierajúcou starobou. A obaja boli uveličení, pocit chabej ľútosti nenašiel u nich miesta. Starý držal sa rúk mladého a chválil ho vrelými výrazmi. I Ivanova matka, ktorá najťažšie niesla synovo odsúdenie, týmto vidom dala sa uniesť k vyššiemu názoru o celej veci.

„Ľutovať ma nemáte prečo; len to jediné ma mrzí, že bez úžitku budem musieť prehlivieť ten rok,“ hovoril.

„Nebude bez úžitku!“ tvrdil Ľudovít.

Ivan odlúčil sa od postele starého otca a očami hľadal kohosi medzi prítomnými.

„A Fedora neprišla?“ pýtal sa v neveriacom udivení.

„Žalostí vo svojej izbe…“ Oľga dávala mu vývod. „Poď zavediem ťa k nej.“

Sotva stihli dvere otvoriť, Fedora celá rozochvená hodila sa Ivanovi na hruď. Oľga odišla, aby sa mohli nemýlene pozhovárať.

„Rok väzenia — celý rok! Bože môj, bože môj!…“ bolo prvé, čo vyronilo sa z jej stiesnenej hrude.

„Nieže tak — veď je to nie také nešťastie! Veď nebudem v tmavom, vlhkom väzení, v spoločnosti žiab — hadov, ako sa to rozpráva v desivých poviedkach…“ utešoval ju, pohládzajúc jej hlavu, uloženú na jeho pleci.

„Ty to naľahko berieš, a mne je do zúfania. Rok väzenia!… Ty si na mňa nemyslel, keď si si to pritiahol…“ vyčítala mu. Bolesť jej potrhávala perami.

„Feďka, akože ty to chápeš? Či sa vari hanbíš za mňa pre to väzenie?“ pozastavil sa.

„Oj, choď — ty ma nechápeš! Viem, že si vykonal akési hrdinstvo; Šavelský ťa chváli i všetci oslavujú — ale čo ja mám z toho? Ty máš byť rok väznený — ako to prenesiem?! Ja by som ťa vykúpila od toho, keby…“

Zdvihol prst, jeho pohľad zarazil jej slová na jazyku; ale jej prosebné, uboleného výrazu oči hneď ho odzbrojili. Pobozkal ju na ne.

„Vykúpiť sa nedám, i keby tam pristali na to. Takú vec peniazmi vybaviť bola by zbabelosť a nehodnosť — ty to musíš pochopiť. Kde spravodlivosti niet pre ňu, tam jej pravda musí sa stvrdiť utrpením, a nie peniazmi. Mojou povinnosťou je vytrpieť, čo som raz podnikol.“

Už neprotirečila, len tichým plačom si uľavovala. Usiloval sa dodať jej ducha potešujúcimi slovami, ona len odpieravo pokrúcala hlavou a plakala ďalej.

„Keď mi ozaj chceš priniesť obeť, nuž je jediná, ktorá by mi bola najväčšou útechou,“ začal váhavo po chvíli.

Ona bystro podvihla žiaľom zronenú hlavu.

„Veď povedz, čo!“ ponúkla ho nedočkavo.

„Staň sa mojou ženou už teraz, dajme sa zosobášiť bez obvyklých dlhých príprav. Ostaneš i naďalej u svojich rodičov, kým nebudem slobodný, ale prídeš ma niekedy navštíviť do väzenia. Áno? Ako snúbenci nedovolili by ti to rodičia a svet — ak aj, nuž len v obmedzenej miere — ako moja žena to budeš môcť urobiť bez prekážky. Mne tým preukážeš najmilšie dobrodenie a sebe azda tiež uľahčíš ten ťažký rok… Či tak?“

V očiach jej zasvietili prekvapenie i radosť i oduševnený súhlas.

„Oj, áno; tak už bude lepšie!“ vyriekla, vydýchnuc si.

Slzy razom prestali, stiesnenosť sa uvoľnila.

„Myslíš, že vymôžeš od rodičov dovolenie na to?“

„Iste vymôžem. Nebudú mať toľkej nemilosrdnosti, žeby mi to odopreli!“

Privinul ju k sebe a ďakoval jej dojato i vrelo. Zrazu z predošlej utrápenosti cítila sa nesmierne šťastnou. Ešte nikdy dosiaľ, tak ako v túto chvíľu, nepocítila blažiacu moc vedomia, že je jeho, že k nemu patrí v šťastí i v nešťastí, ona sama, pred všetkými ostatnými.

„Poďme i mojim oznámiť, čo sme uzavreli; všetci budú tomu radi,“ riekol vedúc ju so sebou.

Dnu u chorého po odchode Ivana hovoril jeho otec, ktorý bol prítomný pri včerajšom súdnom pojednávaní:

„On bol by mohol dostať menší trest, keby sa bol trochu uchýlil pred súdom, keby bol zdanlivo odvolal povedané, lebo keby bol aspoň sľúbil, že viac v podobnom spôsobe k ľudu hovoriť nebude. Ale on naopak osvedčil jasno, že po svojom presvedčení hovoril čistú pravdu, ktorá nijakej zákonnej ani mravnej povinnosti štátneho občana sa neprotiví, a teda zákon ju stíhať nemôže. Keď ju predsa stíhajú, musí sa poddať prevahe — no musel by tak hovoriť i druhý raz. ,Keby sme chceli, i poburovať by sme vedeli, a to s úspechom — no slávny súd uzná, že skutočné poburovanie má celkom iný ráz než naše, na samú nevyhnutnosť sa obmedzujúce bránenie seba…‘ hovoril smelo. Naozaj bolo ho radosť počuť i vidieť. Zostril si tým trest, ale pravdu riecť: chvalabohu, že sa tak držal! Akiste vynútil si úctu i u tých, ktorí ho odsúdili.“

„Keby sme si všetci vždy tak počínali, iste by sme došli svojich práv — a čo viac, boli by sme ich aj hodni!“ potvrdil Ľudovít.

„Nový rezký závan hýbe národom, ja ho osviežujúco pociťujem, kedykoľvek som medzi vami — čím diaľ ostrejšie. On sa nemôže stratiť bez trvalého účinku, naši synovia azda predsa dosiahnu to, čo sme my dosiahnuť túžili,“ hovoril profesor Laskár.

„Tak sa zdá, že to, čo sme od mlada verili a o čom sme na starosť temer už začali pochybovať, predsa sa ešte splní za našich dní: národ vzchopí sa k skutočnému životu, lebo priberá sa k serióznej borbe,“ dosvedčil pravotár Laskár.

Starý Laskár z postele hľadel na synov s blaženým výrazom.

„A ja ďakujem bohu, že mi dal zhliadnuť aspoň jeden lúč istej nádeje, že sa už splní, v čo som veril po celý dlhý život. Koľkí moji spoluveriaci a spolutúžiaci vrstovníci odobrali sa zo života bez takej potechy!“

„Ak my ani nedosiahneme cieľ, ku ktorému ste nás upravovali, dosiahnu ho naše deti. Ony sú už dôležitejšími držiteľmi ideí našich otcov než my, lebo im prichodí uskutočniť ich. Nám pochodilo byť len ich prenášateľmi z jedného pokolenia na druhé-tretie.“

„My sa ich nespustíme, nech príde na nás čokoľvek, i nájdeme si cestu uskutočniť ich,“ osvedčoval Ľudovít.

Každému žiadalo sa vzdať odchádzajúcemu otcovi slová uspokojenia, kým ich ešte môže počuť. On ležal, nehýbal sa, na jeho opadnutej tvári spočívala jasnota — nedalo sa to pomenovať úsmevom. Zamyslene hľadeli jeho teraz neobyčajne veľké oči, hlboko vpadnuté pod vypuklo vysokým čelom.

„My sme čistým srdcom slúžili svojej svätej veci — i vy jej tak slúžte. V čom sme my pochybovali, tomu sa vy vyhnite podľa nadobudnutej skúsenosti, a úspechy nevystanú…“ hovoril zamyslene s tou istotou, ktorá presviedča bez schválnosti.

My jej nedáme zaspať. V obrane a vo vydobývaní práv neustaneme.“

„A predovšetkým nedajte hlivieť ľudu v tupej zaostalosti. Dbajte nielen na zovňajšiu obranu, ale spolu na vnútorné zosilnenie národa…“

Ivan s Fedorou vošli dnu a ostali stáť za Ľudmilou, ktorá si neprestajne utierala slzy. Oľga sa bez šumu vyslobodila od svojich chlapcov, ktorí o ňu opretí veľkými očami hľadeli na dedka, a šla mu napraviť hlavnice i podržať pod nimi vystretú ruku, aby mal istejšiu oporu. Ľavnúčko ako duch prisadla na kraj postele, ale on to predsa zbadal. Otvoril oči a obrátil k nej tvár.

„Moja, prečo sa toľko ustávaš?“

Jeho hlas bol prebratý nežnosťou.

„Aby vám bolo lepšie,“ odvetila tiež tak, prihnúc k nemu tvár.

„Mne je dobre — vy neviete, ako mi je. Ľahko a voľno. Všetko, čo ma zvieralo, ustupuje, nič ma netlačí. Neviem, odkiaľ ide svetlo, ale jasno je predo mnou… To je cesta, ktorou sa uberám k svojmu tvorcovi…“

„Hovorenie vám poškodí, namáhate sa,“ upozornil profesor.

„Môj syn, mne už nič nemôže poškodiť. Dobre mi je, že ešte naostatok vidím vás všetkých okolo seba a že môžem sa vám prihovoriť.“

Jeho pohľad s výrazom lásky putoval po všetkých, ani jedného neobišiel, až sa pristavil na Vladimírovi, ktorý prišiel za mamou ku samej posteli a v sebazabudnutí načúval dedkove slová. Bohumil stál pri ňom, držiac sa maminých šiat. V tvári chorého zostupňoval sa výraz nežnosti; zdvihol ruku a pohládzal temená chlapcov i hovoril im láskavé slová.

Malý Bohumil vzal dedkovu ruku a pocmukol ju, hľadiac skúmavo na neho, či mu tým ulahodil. Vycítil láskavosť a chcel sa hneď odmeniť za ňu. Na Vladimírovej tvári zračil sa zápas silného pohnutia.

„Tatuško, tatuško, mne je veľmi ľúto!“ zvolal zrazu, hodil sa tvárou na posteľ a ťažko sa rozplakal, až ho celého potriaslo.

Tatuško ho pohladkal ešte chlácholivo, mama ho privinula k sebe a odviedla ho preč.

„I nám udeľte svoje požehnanie!“ žiadal Ivan, vedúci svoju nevestu k posteli. „Moja Fedora prosí, aby ste ju prijali za dcéru: v najbližšom čase, prv ako ja nastúpim väzenie, chce sa stať mojou ženou.“

Všetci prekvapene pozreli na nich. Starček prikývol hlavou a belavá mužská i počerná ženská hlava sklonili sa spolu pod jeho žehnajúcu ruku.

„Moje deti, medzi smrť a žalár pripadne vaša svadba. Ale po tej skúške svitnú vám tým radostnejšie dni; tak zaslúžené šťastie budete si lepšie ceniť.“

„Ja by som bola spokojná, len keby som mohla všetko s ním spolu znášať. Teraz poznám iba jedinú snahu: aby som sa stala jeho hodnou ženou, i aby som sa stala hodným členom vašej rodiny…“ osvedčila Fedora.

O chvíľu mladý pár bol obstúpený celou rodinou, všetka pozornosť preniesla sa naň a Fedora mohla vidieť, ako vďačne je prijatá do jej kruhu.

Neskoršie chorý upadol do nepokojného polosna, hmatkal okolo seba a hovoril nesúvislé slová. Keď podvečer prišiel doktor Boháč, hneď odo dverí pozorne prizrel sa svojmu pacientovi, a keď mu omakal tepnu, prikývol si hlavou, akoby ma potvrdenie akejsi nevyslovenej domnienky.

„Ako je s ním? Dnes sa zdal byť celkom pri silách…“ prezvedal sa ticho profesor.

Boháč kývol plecom.

„Videl vás všetkých okolo seba, nuž sa držal. To bolo také posledné vzplanutie, ale teraz nastalo už i posledné utíšenie. Blíži sa ku koncu, k vedomiu sotva viac príde. Môže sa povedať, spokojne odchádza z tohto života. Keby som si ja mohol vyjednať takú smrť, vyjednal by som si ju.“

Ešte ani týždeň neminul, keď na javoreckom cintoríne v železnej ohrade vedľa novších hrobov, v ktorých pod ťažkými kameňmi spočívali Šavelskovci, povstal z pôdy snehom pokrytej nový nasypaný hrob. Skromnému mužovi nezemianskeho rodu po smrti dostalo sa spočívať medzi hrdými zemanmi starodávneho rodu, tak, ako jeho krv v žijúcom potomstve miešala sa s krvou tých starých zemanov. A terajšia pani javoreckého panského domu, jeho vnučka, každého dňa prichodila so svojimi deťmi k jeho hrobu okrášliť ho sviežim kvetom a prinášať vďaku i oddanú rozpomienku tamdnu spočívajúcemu.

Na pohreb prišli celé zástupy z okolia, najmä z Rakytova temer všetko meštianstvo. Zriedka kto býva s takou opravdivou a všeobecnou oddanosťou sprevádzaný ku hrobu, s akou bol sprevádzaný tento tichý, skromný starec. Rakytovčania si pokladali skoro za krivdu, že nebude spočívať u nich, medzi ktorými žil a účinkoval svojím skromným, ale požehnaným spôsobom; všetci si ho pokladali akoby za otca.

Vladimír ťažko preniesol dedovo odlúčenie; bol to prvý otriasajúci dojem v jeho mladom žití. V nezmazateľnej rozpomienke ostala mu jeho tvár, v smrtnom pokoji stuhnutá, i nevýslovne clivý pocit, ktorý ho nadišiel, keď ten nekonečne trpezlivý a láskavý dedko, ku ktorému sa vždy obracal so všetkým, čo mal na srdci, už sa viac neobzrel o neho, ani sa mu neohlásil, ani sa len nehol. Bolo to i tušenie, že v tejto stuhnutej postave zašiel mu navždy celý jeden svet lásky.

Bohumil sa ľahko uspokojil tým, že tatuško je v nebi u pána boha a tam že mu je veľmi dobre. Často ho spomínal a predpokladal, že zasa z neba príde dolu k nim.

„Či dnes príde tatuško?“ opytoval sa každý deň znovu.

„Tatuško už viac sem nepríde, ale my pôjdeme za ním — no len tak dostaneme sa k nemu, ak budeme i my takí dobrí, ako on vždy býval,“ odvetí na to mama.