ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spoločnosť, ktorá sa pomaly všetka vrátila do veľkej izby, bola nenásytná v počúvaní. No nie div: takého pôžitku nie práve zhusta sa jej dostávalo. Dvere od klavírovej do veľkej boli dokorán otvorené. Staršie panie posadali si do skupiny a šeptom besedovali, podjedným požívajúc i lahodu spevu. Páni viedli polohlasný rozhovor i pretrhávané vety si privolávali. Tvár Venduša Radócziho svietila oduševnením, belasé oči mu blýskali, nijako nemohol utlmiť svoju rozjarenosť: zakladajúc si ruku za ucho, nezbedné potriasal hlavou, keď sa z druhej izby zdarne ozvala oželená zbojnícka: „Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník…“

Jeho žena zamierila na neho nemilý, karhavý pohľad; nechcela, aby vyzeral smiešny.

„Žena moja, nehnevaj sa — kto by sa pri takom speve mohol hnevať! Ja som veľmi dobrej vôle; ale ver mi, že nie od vína!“ odvetil otvorene na jej tajné pokynutie a ďalej sa kochal dojmom spevu.

„Už môžeš čakať, že čo prvé budeš s malým Vilmošom, bude ti túto pieseň predspevovať,“ riekla Maršinská starej Radóczičke. „Venduš, viem, zajtra mu ju niekoľko ráz zaspieva, a ten sa ju hneď naučí. Ten je vždy dobrej vôle, práve ako jeho otec, všetkých nás rozveseľuje.“ Stará Radóczička sa usmievala, celá tvár jej znežnela pri spomenutí malého vnuka. „Veď len kedy mi ho už dáte na tých niekoľko dní — kedy sa toho dožijem! Mriem za tým chlapcom, a nedoprajete mi ho…“ vyčitovala Maršinskej.

„Vari by ti starý otec bol bez neho čo len na jeden deň — a ono zas od otca by neodišlo. Tí traja držia spolu, že nám je s Irmou niekedy až protiveň. Príď ty k nám na niekoľko dní, i Jolanka sa ti už usmeje…“ hovorila tá a zaviedlo sa z toho medzi nimi dlhšie vykladanie o vnúčatkách, kým sa Venduš opájal spevom.

I Divický, nevšímajúc si protipanský duch piesne, prišiel ňou do vytrženia, hodil svoj klobúk o zem, a keď mu ho ktosi zdvihol i podal, zasa ho hodil i veril sa tuho, že by sa i on stal takým Jánošíkom, keby žil za onej doby.

Ľudmila Križiaková napodiv sedela ticho pri svojom mužovi — to tiež urobil dojem spevu. Jej chovanica sadla si neďaleko nej a hanblivý Červenka, sám nevedel ako, našiel sa pri tejto i zavše prihovoril sa jej nejakou poznámkou. Pri stolovaní pani Križiaková svojou veselou žartovnosťou ani jeho nenechala na pokoji, preto pocítil k nej akúsi vďačnú dôveru i nabral smelosti zabávať jej príbuznú, ktorá nemala tu nijakú primeranú družku.

V záhrade pomaly nebolo nikoho, iba Šavelský a Vlasztha ostali ešte pod lipami. Vlasztha mienil, že mu lepšie lahodí spev z tejto vzdialenosti než zblízka, a ozaj naďaleko krásne rozliehal sa Ivanov cvendžiaci hlas v piesni k sólovému spevu zvlášť príhodnej:

„To sa dá dobre počúvať; tomu by tlieskalo i rozmaznanejšie obecenstvo…“ poznamenal Vlasztha, pozvoľna fajčiac svoju jemnú cigaru.

„Táto spoločnosť je asi elitou tvojho národa — alebo aspoň je časťou tej elity…“ riekol zasa o chvíľu, kynúc pritom rukou k otvoreným dverám a oblokom. Jeho nezabral spev natoľko, žeby bol nedopustil sledovať vlastné reflexie. „Je to spoločnosť nie špatná; priznávam sa, že i ja necítim sa zle v nej — ba, keď vezmeme do úvahy, že okrem niekoľkých zemanov pozostáva zväčša z nižšej buržoázie neodbytne solídnych mravov, nuž človeku prichodí diviť sa, kde sa berie v nej toľko pôvabu — no ja by predsa rád vedieť, či ona tebe úplne zodpovedá, či v chvíľach úprimného rozjímania nezatúžiš po kruhoch, v ktorých by ti vlastne slušalo pohybovať sa, slovom: či niekedy s nechuťou necítiš ťarchu a nevďačnosť úlohy, do ktorej vtesnal si sa svojou neúprosnou konzekventnosťou?“

Šavelský pozrel na pochybujúceho priateľa, pritom sa mu v očiach mihol záblesk akéhosi pokojného úsmevu.

„Žeby táto spoločnosť, tvoriaca, ako si sa vyslovil, elitu môjho národa, celkom zodpovedala akýmsi ideálnym predstavám a požiadavkám, to nemôžem tvrdiť; no ja nie som tak naivne náročný, žeby som také požiadavky mal na hociktorú spoločnosť. Ľudia nikde nie sú nadzemskými bytosťami, ľudské krehkosti hlásia sa všade. Ale toľko môžem tvrdiť, že táto spoločnosť je mravne zachovalá, že veľký fond prirodzenej, hoci nie dostatočne vybrúsenej umnosti je v nej a že úprimne sa snaží o dobré. To je dosť, aby mi bola milou, to nepripustí, aby som mal ťažké chvíle nejakého oľutovania, že dôsledne idem za tým, čo za pravé uznávam a čo je totožné so záujmami tejto spoločnosti. Ja v tom práve spokojný som s ňou, že nespúšťa sa solídnych mravných zásad, i veľmi si žiadam, aby sa vždy pridŕžala, zbaviac sa len meravého filisterstva, nakoľko ešte väzí v ňom. Ak sa jej v budúcnosti podarí dosiahnuť svojského vzdelanostného rozvoja a udržať sa mravne neskazenou, nuž každý bude si môcť pochvaľovať, kto sa v nej nájde. Pre mňa má pôvab nie ten spoločenský život, v ktorom sa pokladá za slobodu, keď na rozličné mravné priestupky hľadí sa cez prsty, a v kruhoch, po ktorých by som, podľa teba, mal túžiť, je viac-menej tak.“

„Vieš, odpusť! Keby sa tebe náhodou nedarilo vo všetkom tak, ako sa ti darí pri tvojom prísne bezúhonnom počínaní si, nuž tiež by si nehľadel z takej hrdej výšky na tie rozličné mravné priestupky u nás. Iste by si bol zhovievavejší k nim…“ namietol Vlasztha.

„Ak sa mi darí, je otázka, či sa mi darí ozaj len ,náhodou‘, a či nie práve pre to ,prísne bezúhonné počínanie si‘…“ riekol Šavelský v istom pevnom, vážnom sebavedomí. „No i keby sa mi nedarilo, jednako i vtedy prial by som si vždy také spoločenské živly, už nech by boli zemianske, nech meštianske, ktoré by sa snažili dosiahnuť pravú duševnú a mravnú slobodu, totiž: ktoré pri najvyššom duševnom rozvoji v každých okolnostiach a vo všetkom počínaní si nepomýlene pridŕžali by sa mravnostných zákonov z vlastného vnútorného popudu, nielen pre zovňajšie zdanie. Že ku ideálnej dokonalosti takého stavu neprivedie sa nijaká ľudská spoločnosť, to viem — ale že táto úprimnejšie snaží sa oň než tá, ktorú som opustil, k tomu presvedčeniu musel som prísť, a tak nemôžem mať ťažké chvíle ľutovania, že som sa pridal k tejto.“

„A ak by slovenská spoločnosť dosiahla kedysi také zovňajšie výdobytky, aké dosiahla maďarská, myslíš, že by bola inakšia, lepšia?“

„Na čo vyšla terajšia takrečená maďarská spoločnosť, na to slovenská nemohla by vyjsť ani pri možno najskvelejších výdobytkoch preto, lebo ona nepôjde za zhrabovaním cudzieho, za odnárodňovaním iných pre svoje zveľadenie, ale chce sa rozvíjať len na svojom vlastnom koreni. To je oveľa skromnejšie, ale i oveľa istejšie, a v tom je pre ňu základ lepšej celistvej mravnosti. Na tom základe dosiahne konečne, o čo sa snaží: aby v pokoji mohla žiť svojským žitím a aby mohla pojímať svoje nižšie vrstvy do svojho vzdelanostného rozvoja.“

„Ak sa len o to snaží, to môže dosiahnuť pri veľkom vypätí síl — ale pri jedení vraj rastie apetít…“ riekol Vlasztha, pomaly odďaľujúc od úst ruku s cigarou. „Ja by som ti vôbec radil, aby si neuveril priveľmi v čisto idealistický ráz svojej spoločnosti. Ja ju síce nemôžem poznať tak ako ty, ale vidí sa mi, že čím mladšia generácia, to viac opúšťania od idealistického stanoviska otcov. Vaša mládež sa usilovne snaží kopírovať geniálnu modernú blazeovanosť, i vôbec suchorozumové, materialistické chápanie života. A bol by i div, keby bolo inak.“

„To vidím i ja. Takým prúdom ťažko je odolať ako nákazlivým chorobám; ale u nás sa to nezakorení. My, keďže v našom programe národného povznesenia niet takej osudnej krivej snahy, ktorej povinne podrobovali by sme svedomie a spravodlivosť, ako je u vás maďarizácia, máme nehatenú voľnosť riadiť smer svojich snáh priamo k najlepšiemu a máme moc riadiť podľa toho i smer ducha našej mládeže. Náš dorast ustane v smiešnom kopírovaní cudzej choroby a obráti sa k čestnej, užitočnej činnosti, náhle sa zbadá, že možnosť takej činnosti má si sám vydobyť.“

„A aby zbadal, k tomu hlavne ty mu dopomôžeš svojím mocným príkladom. Potom azda už budeš môcť sa popustiť so svojím táborom i do značnejších politických akcií?“

„K značným politickým akciám je môj tábor nie dosť zrelý, v tom ohľade našiel som mnoho nehotovosti, o čom ostatne vopred som vedel. Však tomu tiež niet sa čo diviť: vieme, ako mu je odnímaná možnosť politického účinkovania. Bez praxe nikto nestane sa majstrom. Pravda, k tejto praxi sám má sa domáhať — no ja nemôžem ho zrovna odsúdiť, že to nezvládzuje, ale musím zvolať v mene celého svojho stavu: Moja vina, moja vina! — lebo zemianstvo odčesnuté od národa uvrhlo ho svojou spreneverou do politickej bezvládnosti prv, ako by sa bol stačil spamätať sám osebe. Tak teda i v tomto ohľade, a keby môj národ bol politicky ešte vo väčšej miere nezrelý, nepriznávam si právo preto odhodiť sa od neho, ale naopak: uznávam za svoju povinnosť naprávať dedičné previnenie, nakoľko je to v mojej moci. Že v tom len veľmi pomaly pôjdem napred, toho som si vedomý, ale to ma nemôže odstrašiť. Nejdem za blýskavým úspechom, ale zasadzujem sa za skutočné, najnevyhnutnejšie potreby môjho národa. Politika výbojov je iná a iná je politika samej sebaobrany. Ak moje konanie znamená robiť politiku, nuž moja politika nepochybne je najoprávnenejšia, aká len môže byť. Ja politické výčiny nezamýšľam, ale že mravné a do istej miery i vecné úspechy dosiahnem, v tom som si istý — a za to hodno mi bojovať. Toto je moje krátke, opravdivé a, myslím, jasné vyznanie. Ak na tomto základe chcú ma vyhlasovať za národnostného buriča, za vlasti nebezpečného politického agitátora, to nebiľagujú mňa, ale biľagujú nerozumné názory, aké sa u nás dostali navrch. Mňa to nevyrazí z nastúpeného smeru.“

„Ty si, ako vidím, pevne zaujal svoje stanovisko; kým teba nikto z neho neskláti, dotiaľ budem veriť, že predsa je v človeku zvláštna, vysoká sila — pravda, žiaľ, len v jednom medzi tisícmi. A ozaj tuším, že tú vieru prichodí mi podržať si doživotne…“ riekol Vlasztha, odhodil polovyfajčenú cigaru a v mimovoľnom pohnutí podal ruku Šavelskému.

„Mne ako vždy, tak i teraz prichodí len ťa obdivovať…“ dodal po chvíli už zas svojím obvyklým ľahkým tónom.

„Obdivovanie nežiadam, lebo konám len to, čo treba; naozaj však pozdvihnutým cítil by som sa i vo svojej osobe, no viac ešte vo svojom zemianskom stave, keby som medzi seberovnými našiel nasledovníkov…“ odvetil Šavelský.

„Ak sa takí vyskytnú, tak sa naučím ešte veriť i v zázraky, a keď teba mám pred sebou, napokon ani to už nezdá sa mi nemožným,“ povedal Vlasztha a vstal, pozerajúc na hodinky.

Čas sa napodiv rýchlo míňal, bolo už na dvanástu. Poberal sa domov, lebo zajtra ráno strojil sa kamsi na akúsi poľovačku. Len dnešný večer nechcel premeškať v Javorci. I dnu v izbe, kde Ivan Laskár pred chvíľou dospieval ,Kamaráci moji, tu ma nenechajce‘ — začali sa hostia odoberať.

O pol hodiny uberal sa polojasnou nocou dlhý rad vozíkov po ceste od Javorca do Rakytova a veselí pasažieri od jedného do druhého privolávali si, čo sa im ešte žiadalo.

Mútňanskí išli do Pieskovca, len dažickí príbuzní ostali v Javorci a Ivan Laskár tiež zotrvával s nimi.