ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V nasledujúcu zimu bolo badať neobyčajne živý ruch po celých horných krajoch. Zavial svieži vietor, čo ho zvíril, a tento nebolo možné udusiť, alebo rozkazom utíšiť. Slovenská inteligencia všade začínala dvíhať hlavu, i v zaležaných dosiaľ kútoch, a domáhala sa voľnejšieho dýchania v národnom ohľade pri každej nepatrnej príležitosti, ktorých množstvo prichodí vo všednom živote. Meštianstvo sa tiež na mnohých miestach zbadalo, že i ono môže si odhodlane počínať, keď len chce — a počínalo si podľa toho. I ľud miestami už dospieval k povedomiu, že i on môže verejne slovom prejaviť svoju vôľu. Najviac ozýval sa tam, kde sa v ľudových školách ozlomkrky maďarizuje, i najmä tam, kde v slovenských cirkvách nasilu vovádzajú maďarské služby božie. V tejto otázke niektorí farári zostrojovali ľudové zhromaždenia; no odhora zahrmel prísny, krátky zákaz akýchkoľvek ľudových zhromaždení — na veľké zadosťučinenie všetkých slúžnych, ktorí i tak, na vlastnú zodpovednosť, proti povoleniam zákona ich potlačovali. Ešte i miestne konventy boli zakazované, keď mali pojednávať o tej veci. To ľudu bilo do očí, tým väčšmi upozorňoval sa na vec, a tajné reptanie bolo na dennom poriadku — i čím ďalej bolo hustejším úkazom. Aj tí najdivší museli priznať, že nechuť proti maďarizácii u samého ľudu nemožno odtajiť a nemožno si ju nepovšimnúť. Ich hnev obrátil sa proti tým farárom, ktorí sa svedomite ujímali ľudu. Niektorí z nich, najmä ktorí mali neprajných inšpektorov alebo susedov na ,zásluhy‘ upriamených, boli obžalovaní, pred súd hnaní, strata úradu im postavená do výhľadu. Ľud tým väčšmi sa na to upozorňoval, všímal si všetkého s neobyčajnou čulosťou a so záujmom sliedil po vysvetlení takých vecí, ktoré dosiaľ nemal za potrebné svojej pozornosti. Farári sa držali pevne, niektorí osvedčili, že ani väzenie, ani strata úradu neodstraší ich od cesty svedomia. Ľud to všetko videl, tvoril si svoju mienku a inštinktívne predpokladal pravdu tam, kde je utrpenie.

K tomu rýchlo rozširovali sa medzi ľudom brožúry, zrozumiteľne a smelo rozoberajúce túto otázku. Ľud ich čítal zaujato, pretože sa dotýkali náboženstva. Ale i tie boli zakazované, habané a ich pôvodcov a rozširovateľov brali na zodpovednosť i trestali. To malo za následok, že vyskytla sa nová brožúra, dopravená spoza hraníc, písaná už skutočne poburujúcim spôsobom. Politickým vrchnostiam preberala driemoty, až sa im v očiach ziskrilo, lebo nikde nebolo možno vystopovať, kto ju rozširuje, akékoľvek prekutávanie bytov u podozrivých bolo na dennom poriadku. Ani sami rozširovatelia vari nevedeli jeden o druhom, takí boli opatrní. Ľudia nachodili si ju vo dvoroch, v stajniach, v izbách dnu oblokom pohodenú — ba koľko ráz ženy doniesli ju na chrbte v koši z trhu, nevediac, ako sa tam vzala. A pre toto tajomné doručenie tým dychtivejšie ju čítali a vopred ukrývali pred stopujúcimi ju prenasledovateľmi. I ktorí ju od strachu pred pokutou spálili, tí si najprv dokonale zapamätali jej obsah. Pre toto všetko náramne alarmovalo sa a zúrilo časopisectvo.

Z iných krajov zasa posielali petície k vláde o školy, akých potreba bola dávno naliehavá, a predsa nepovšimnutá. Isté kraje, vyznačujúce sa prebudeným meštianstvom, žiadali zrušiť meštianske školy, ktoré sa ukázali neužitočnými, a na ich miesto zaviesť školy priemyselné s vyučovacou rečou slovenskou. Iné zas žiadali školy hospodárske, prispôsobené potrebám obecného slovenského roľníctva.

I stoličné zasadnutia v Rakytove bývali neobyčajne búrlivé. Šavelský dôrazne žiadal, aby z výboru vláde podali žiadosť o založenie gymnázia v Rakytove, s vyučovacou rečou slovenskou, ktoré malo výhľad udržať sa bez podpory štátu. Sama potreba obecenstva by ho vydržala, no štát nech by si podržal nad ním dozor. Tento svoj návrh vedel založiť na takých platných dôvodoch, že celá vládnuca, búrlivo protestujúca stoličná skupina nemohla nájsť koľko-toľko platný protidôvod — nuž prekričala ho len lomozom. A naplašila sa najväčšmi, keď medzi samým zemianstvom, pravda len medzi tým, ktoré nebolo v úradoch, ani na ne nečíhalo, našlo sa oveľa viac hlasov za Šavelského návrh, než by bola i len zďaleka predpokladala. To narobilo rozruch, hoci návrh v ničom neprekročil skúpe povolenie národnostného zákona. Rozumie sa, že neprešiel. Šavelský zaznačil si to k ostatným skúsenostiam svojej praxe, ako sa v Uhorsku berie ohľad na ten zákon — a neustával domáhať sa ďalej jeho uplatnenia.

I na to došlo, že voliči rakytovského okresu, temer z osem desatín podpísaní, naložili svojmu vyslancovi Gáborovi Vlaszthovi, aby túto žiadosť viedol pred snemom. On to na veľké podivenie mnohých i urobil. Predostrel vec chladnokrvne, nie so zápalom za ňu, ale ako požiadavku spravodlivosti i rozumnosti. Zvíril tým v sneme prudké debaty, kde, pravda, tiež rozumnosť prehlasovaná bola slepou neprajnosťou. Niekoľko pekných spravodlivých hlasov sa predsa ozvalo — to už bolo neslýchané! — ale tie boli prehlušené a za hriešne vykričané i zamĺkli rezignovane, zahanbené vo svojom spravodlivom vnuknutí.

Šavelský ani zďaleka nebol tým premožený, vedel vopred, čo sa stane. Ani nebol zastrašený od ďalšieho konania, naopak: bol vždy nadmieru zaneprázdnený. Mnoho býval preč z domu, mnoho návštev prijímal z bližšieho i ďalšieho okolia; s celou vrstvou mladých, odhodlaných mužov bol v stálych stykoch, mnoho listov prijímal i z ďalších mimoslovenských krajov vlasti, a aj sám mnoho písal. Oľga s potešením pozorovala, že bol pritom v bodrom, podnikavom rozpoložení, aké len zdarná práca zvykne vyvolávať. I ona dvojnásobne napla sily, aby ho zastúpila pri vlastných hospodárskych dielach, od ktorých časom veľmi bol odťahovaný svojou verejnou činnosťou.

Ináč zdanlivo nič sa nezmenilo vo všednom plynutí života, a predsa akosi každý cítil sa dôležitejším, užitočnejším a teda i uspokojenejším.

Staručký Laskár žil najviac v Javorci; tam bola príťažlivosť pre neho najsilnejšia. Zďaleka pozoroval ten neúsilný, ale čulý vzruch, cítil sa sladko uspokojeným a bol plný tichého vzývania pre svojho zaťa Šavelského.

Z jesene boli si ho vzali mútňanskí Antónyovci k sebe, i vnučka Marína chcela ho mať na dlhšie vo svojej rodine. Odtiaľ sa vrátil do Rakytova, ale javorecké deti neprestajne spomínali tatuška, a najmä že Vianoce sa blížili, boli by sa chceli s ním podieľať o svoje radostné očakávanie. Ako nastala prvá dobrá sanica, Šavelský na veľkú radosť i svojich priviezol ho so sebou, keď bol za inou povinnosťou v Rakytove. A potom už ani počuť, že by sviatky inde mal stráviť ako u nich!“

A tak i tešil sa spolu s nimi pod veľkým vianočným, hojne dobrými vecami obvešaným stromkom, ktorý na Štedrý večer zaskvel sa na stole uprostred veľkej izby. Tej divotvornej vianočnej radosti nevyrovná sa nijaká iná v detskom živote. Vladimír neprestával sa zaoberať rýchlonôžkou, svojím vianočným darom. Otec ukazoval a vysvetľoval mu spôsob, akým treba na nej jazdiť. Teraz už len aby bola jar, že by sa záhradné chodníky zbavili snehu.

Bohumilovi nestálo zato závidieť mu ju, on namiesto toho dostal malý kočiarik s koňmi, ktorý na strune vedel sám bežať — i s rachotením vozil v ňom po izbe Eluškinu bábu, máločo menšiu od samej majiteľky. Eluška bežkala za ním, smejúc sa a plesajúc. Dnu privolali i všetky sluhovské deti, Vladimír a Bohumil od vytrženia s rozpálenými líčkami ochotne a štedro udieľali im rozličné sladké, blýskavé maškrtky zo stromu. I všetky deti z dediny, ktoré do kaštieľa prišli spievať, dnu vpustili a obdarovali orechmi, jablkami i pečivom.

Vladimír ináč chodil už do školy, celkom udatne, s kapsou na chrbte. Oľga nechcela svojim deťom vziať domáceho učiteľa, ale za dobré uznala, aby sa učili v škole spolu s dedinskými deťmi. Také detské školské spoluprežívanie má zväzujúcu moc na celý ostatný život. Stará Šavelská súhlasila s tým už preto, že kým je Vladimír v škole, býva vždy v dome väčšia tichosť.

Dedko obyčajne bavieval sa s Bohumilom, spoločne zaháňali si nudu zimných dní. Stará mama si najviac robila nárok na Elušku a Vladimír hľadal porozumenie nadovšetko u mamy. Otec, keď inými vecami nebol priveľmi zaujatý, pre okriatie zaoberal sa so všetkými, najnežnejšie však s Eluškou.

Ale o niekoľko týždňov po Vianociach zrazu neočakávane sa im pomútilo ticho-spokojné spolužitie: starý Laskár ochorel. V jednu nedeľu, keď so starou Šavelskou a Oľgou doviezol sa domov z pieskoveckého kostola, ostal odrazu zle, opadol zo síl i museli ho uložiť do postele a poslali po lekára. Pri všetkom liečení a bedlivej opatere nemohol viac prísť k predošlej čerstvosti, ktorú napodiv bol si do vysokého veku zachoval. Keď i vstal na chvíľu z postele, dlho nevydržal. Niekedy i zdal sa byť lepšie, ale v nasledujúci deň zasa prišlo horšie. Na otázky rodiny doktor Boháč kývol plecom: „Najväčšia choroba je tu staroba.“ Ináč spomínal akýsi katar, ktorý by vraj mladý človek poľahky prestál, ale človek v tomto veku…

Rodina teda pripravovala sa, že staručký otec neostane už dlho pri nej.

Chorý nijakou poznámkou neprezradil, či tuší nebezpečnosť svojho stavu. Bol tichý a dojemne trpezlivý; ak prejavil starosť, nuž vtedy len tú, aby svojim ošetrovateľom nebol priveľmi na ťarchu. Oľga vždy mu to musela vyvrávať.

I stará pani chodila ho viac ráz do dňa pozrieť. I jej hovoril raz chúlostivo-pokorným úsmevom:

„Vaša milosť, pani sestra, ráčte mať zhovenie so mnou; nemajte mi za zle, že som vám narobil nepokoj v dome. Ráčte mať láskavú trpezlivosť so mnou…“

„To sa rozumie samo sebou, pán otec — dobre viem, ako je chorému človeku, nerobte si nijakú starosť.“

„Boh vás žehnaj za vašu dobrotu, nebudem sa vám môcť odmeniť za ňu.“

Oľga niekedy priviedla i svoje deti k jeho posteli. Hladkal ich po hlávkach a opytoval sa na všeličo, čo sa týkalo ich drobných záujmov. Ony neštebotali tak neviazano ako predtým, zarážalo ich neobvyklé tatuškovo položenie. Vladimír už od čeľade sa dopočul, že je s ním nie dobre, preto tak nemo a užasnuto pozerával na neho. Bohumil zas polohlasne dôverne vyzvedal sa mamy:

„Prečo je tatuško chorý? A kde ho bolí? A kedy zasa bude zdravý a bude nám rozprávky rozprávať?“

Ona, tajac slzu v oku, odpovedala mu na to ako možno najuspokojivejšie. Chorý s viditeľným potešením načúval jeho hlások i prižmúril oči, spokojne sa usmievajúc. Bohumil bol jeho miláčikom.

Z Rakytova temer denne chodili ho navštevovať na vozíku, ktorý lekára dovážal i odvážal. Chorý neprestával o všetko sa zaujímať, nadovšetko národné veci neprestajne ho zaneprázdňovali. Oľga mu predčitovala noviny, Šavelský mu zavše oznamoval zas také veci, ktoré ani do novín neprišli.

Jedného dňa, keď Šavelský bol poprezeral práve došlé poštové veci, zvestoval Oľge neradostnú novinu, že aj Ivana zažalovali a pred súd poženú pre ,poburovanie ľudu‘. Ivan sám dával mu o tom krátku zvesť a i noviny mali dotyčnú správu. Jeho prečin záležal v tom, že vo Vrankove pri Rúdniku, v čisto slovenskej cirkvi, v ktorej Ivan bol vyvoleným a s protivenstvami potvrdeným inšpektorom, kde seniorálna vrchnosť napriek nechuti ľudu tiež usilovala sa nadiktovať len vraj niekoľko ráz do roka maďarské služby božie, hovoril tomuto verejne, i v prítomnosti samých pokušiteľov, ako si má hájiť právo svojej reči, ako sa nemá dať hladkým slovám oblúdiť a tak podobne. Hovoril tak smelo a presvedčivo, že ľud, príduc do vlnenia, odmietavými slovami odpravil zastrájania a liché dôvody protivnej strany, i vôbec smelo sa obrátil proti nej, takže tí páni predbežne museli sa utiahnuť. Zato však čím skôr pomstili sa na ,poburovateľovi‘: v rúdnickom miestnom časopise štvali a naliehali, aby ,nebezpečný, presmelený mladý burič‘ bol príkladne stíhaný a trestaný na odstrašenie ostatných. A tak zle sa strojilo na neho, nechýbali ani nastrojení kriví svedkovia zo samého vrankovského ľudu, aby sa jeho výpovediam dal prekrútený význam. On sám na seba nič dobrého nečakal. I okrem toho bol v podozrení z pôvodcovstva niektorej z prenasledovaných brožúr.

Keď starému Laskárovi šetrne oznámili zvesť o Ivanovi, naskrze nemalo to na neho zlý účinok, ako sa obávali.

„Môj hodný, statný syn!“ hovoril si pošepky a šťastný úsmev zjasnil mu opadnutú tvár.

Na druhý deň prišla Laskárová z Rakytova a potvrdila zvesť o Ivanovi. Písal rodičom obšírne, doniesla i ten list. Išlo to veľmi rýchlo, protivníci čím skôr chceli ho urobiť neškodným, preto nemohol rodičov prv pripraviť na úder. V tie časy tak sa povodilo viacerým, ale proti Ivanovi bola rozzúrenosť najväčšia.

Starý otec dal si list dva razy prečítať, nevedel sa dosť natešiť z jeho nezľaknutého, mužne odhodlaného tónu. Aj inkriminované vety z Ivanovej reči dal si poprečitovať.

„Zle je s našou vlasťou, keď toto stíhajú ako vlastizradný hriech, čo každému mali by nakladať ako svätú povinnosť… Nám malým a bezvládnym pripadla nesmierna úloha svojou vernosťou premôcť blud a sebeckú zlobu mocných, aby vlasť prišla konečne do ustáleného stavu opravdivej spokojnosti. My malí berieme tú ťažkú úlohu na seba a veríme, že ju zavŕšime.“

Jeho oči v tichom uveličení hľadeli von oblokom, do jasného neba.