ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po obede Šavelský vyviezol Demana a Ľudovíta ku svojim novopozakladaným lesom, na ktorých si veľmi zakladal a rád sa nimi popýšil pred priateľmi. Páni radi išli užiť peknú jesennú prírodu, do vrchov; Vladuš vyprosil sa s nimi a vyjednal si miesto pri Ďurovi, ktorý sa zaväzoval dávať na neho pozor ako na vlastné oči.

Panie ostali radšej doma. Šavelská a profesorová popriali si zaslúženej siesty. Helena a Oľga preniesli sa do záhrady — padlo im znamenite v úplnej nenútenosti, po žensky si spolu pobesedovať. Ivan so starým Laskárom utiahli sa do izby; starý otec si rád dal podrobnejšie vyrozprávať od vnuka, ako si počína v novom domove a ako sa mu tam darí.

Fedoru od samého obeda nebolo vidieť a nikto jej to nemal za zle. Vyhovorila sa, že sa zle cíti. Teraz, keď dve mladé panie došli k záhradnému domcu, vyšla im z neho oproti s akousi knižkou v ruke. Odľahlý útulný Belveder bol znamenitým miestečkom i pre tých, ktorí túžili v clivej nálade po samote.

„Ty tu čítaš, Feďa? A hlava ťa prestala bolieť?“ prezvedala sa Helena.

„Trochu som driemala; zdá sa, že mi je lepšie,“ odvetila nie práve potešená ich prítomnosťou.

„Odpusť, ak sme ťa v nečas vyrušili! Ale páni vybŕkli nám do hory, mamy a deti spia, nuž i my zanechali sme spustnutý dom,“ vyhovorila sa Oľga.

Páni vyhŕkli do hory… i to neznelo pre Fedoru potešiteľne. Budú tam iste do večera, večer zasa všetci spolu vo veľkej izbe, všetci dobrej vôle, zhovorčiví — iba ona a Ivan v tej neprirodzenej napnutosti. Zajtra pri odobierke podajú si slušne ruky, nepozrú jeden na druhého a — rozídu sa s trpkou nespokojnosťou v srdci. Túto otupnú predstavu mala na mysli po celú chvíľu, čo ticho sedela pri tých dvoch.

Že len mohla vyriecť včera tie nešťastné slová, sebe na potrest! A on že mohol byť taký nechápavý a zarytý… Ani nevedela, na koho sa väčšmi hnevá, či na neho, či na seba. I živé besedovanie dvoch švagrín nemohla strpieť. Rozumie sa, že sa točilo najviac okolo mužov a detí. Fedore v tú chvíľu sa zazdalo, že všetko okolo nej je šťastné, vo svojom šťastí bezstarostné a proti iným bezohľadné; iba ona sama vylúčená je zo všetkého šťastia. Trpké slzy tisli sa jej do očí. Vstala a pomaly sa oddialila od dvoch mladých paní, aby ani ich hlasy nepočula.

Keď vyšla na široký chodník, rýchlejšie pobrala sa ním rovno k domu, nezastavila sa ani pod lipami, ani v altánku, ani vo veľkej izbe, ale zišla rovno do klavírovej a tam, akoby pri vyžiadanom cieli, s uspokojením sadla si hneď pred klavír. Nezabudla pozatvárať všetky dvere, aby spiace deti a mamy nerušila svojou hrou.

Začala tichým hlasom jednu-druhú pieseň, aby uľavila svojej tiesni, ale zasa ulahodila si len svojou včerajšou:

No nestihla ju dospievať, keď bez hluku otvorili sa dvere na vedľajšej izbe a Ivan Laskár vošiel dnu, neodvratne na ňu upierajúc zraky. Hudba i spev razom odseknuto prestali, speváčka prudko vstala a chvíľu temer zmeravene hľadela na neho, úžasne rýchlo zmeniac farbu v tvári. Preriecť však nemohla ani hlásky.

On i bez premýšľania musel uhádnuť, čo to nestriehnuté pohnutie znamená. Náhlivo sa k nej priblížil, vystierajúc ruky za ňou.

„Fedora — ja som hrozne hlúpy, že som ťa tak poľakal! Ty si iste nevedela, že som ostal doma — však?“

Nezabudol, že jej smie tykať, a ju ešte i to do väčšieho vzrušenia donášalo.

„Hoci som nevedela, odo mňa je hlúpe, že som sa zľakla!“ povedala zlostne, zanovitým prízvukom, úsilne vytrhnúc sa zo svojho ustrnutia. „Akoby bolo na tebe niečo strašné…“ dodala, vynútiac žartovný úsmev na tvár, ktorý sa však nevydaril.

,Ako sa bráni a vzpiera,‘ myslel si, pričom sa mu objavil na tvári akýsi úsmev nežnej útrpnosti.

„Mne sa žiada dať veci iné vysvetlenie, a myslím si, že smiem si ju tak vysvetliť, ako sa mi žiada…“ riekol po chvíli. „Nemohol som sa zdržať neprísť sem, keď som začul tvoj hlas; od večera túžim po chvíľke, kde by som s tebou osamote mohol prehovoriť.“

Nepohla sa, ticho stála v akomsi očarovaní, v očakávaní čohosi veľkého, vyžiadaného. On, nevyčkajúc od nej slova, pokračoval:

„Predovšetkým chcem ti povedať, že tvoja včerajšia nepekná výpoveď o sebe, ktorá ma zo začiatku veľmi zarazila, ma viac nemýli…“

Sklonila hlavu. To, čo povedal, dalo sa na dvoje vysvetliť.

„Čo by ťa mala mýliť: ty sa nedáš vziať od nijakej peňažnej partie, a druhí nech si robia, ako chcú…“ namietla.

„To je pravda. Ale hlavná vec je vlastne tá, že ja od včera mám šťastné tušenie, podľa ktorého naisto verím, že vezmem si tú, ktorú chcem — hoci by bola peňažnou partiou…“ znela jeho smelá odpoveď.

Oči sa mu rozsvietili, ako hľadel na ňu, a predsa nebol to neskromný výraz v nich. Jej líca sa zaružoveli.

„A si si v tom taký istý, že sa ti dá vziať?“ jej hlas znel chúlostivo a nepozrela hore, hoci sa o to pokúsila.

„Istý som si v tom od včera večera, ako som tvoj spev počul, keď som stál tamto pod lipou. Tvoja pieseň ku mne hovorila, iba ku mne — ostatní nevedia, čo znamenala…“ riekol presvedčivo, nahol sa, aby zachytil jej pohľad, keďže slova mu nepopriala.

Ale ona ešte hlbšie sklonila hlavu.

Chcel ju vziať za ruky, ale i tie si utiahla cez hruď, ako robievajú deti, keď chcú, aby sa ich nikto nedotkol.

„Moja pieseň vzbudila u teba milosrdenstvo, ale milosrdenstvá za lásku neprijímajú…“ namietla ticho.

Pokorný a stiesnený výraz na jej tvári bol dojemný.

Ivan potlačil rýchly pohyb a pevne odvetil:

„Za lásku žiadajú lásku: i ja za svoju žiadam tvoju!“

„A úbohá ,peňažná partia‘ má tomu veriť?“ opýtala sa, teraz už spriama ponoriac svoj pohľad do jeho.

„A či by mala ozaj takú zúboženú mienku o sebe, že by to nemala za hodné viery? To by bola nešťastná skromnosť, najnešťastnejšia vzhľadom na mňa: lebo ako by moja ,peňažná partia‘ mala myslieť, že jej osoba nie je mi od všetkého najmilšia, nuž by som musel od nej odstúpiť, hoci by sa srdce ako vzpieralo…“

Fedorine čierne oči zažiarili živou nehou. Neodvratným, prudkým pohybom zdvihla ruky od hrude, objala ho okolo šije a náruživo pritisla sa k nemu, obtočená jeho rukami.

„Ty si mi uverila: to je šťastie pre nás oboch! Teraz som sa uvoľnil a všetko je dobre…“ riekol vo veľkom, radostnom vzrušení, bozkávajúc jej čelo i vlasy.

„Vidíš, nie som taká skromná, ako si sa nazdával. A ešte len teraz budem si mnoho o sebe namýšľať, keď si si ma ty vyvolil!“ dodala žiariac šťastným úsmevom.

Bola akoby premenená, celkom iná, než tá Fedora, ktorá sem vošla pred štvrťhodinou. Všetky dobré hnutia duše silno sa hlásili a zlé sa kamsi stratili, nebadala o nich ani znaku. Moc lásky, u každého, kto jej je schopný, vie aspoň na chvíľu očistiť dušu od všetkých škvŕn a tieňov — iste je v tom zvrchovaný moment blaha u milujúcich.

„Ale čo myslíš, že povedia tvoji rodičia, keď sa budem u nich o teba uchádzať?“ prišlo po chvíli jemu na um.

„To, čo riekli Ľudovítovi, keď sa o Helenu uchádzal. Čo jej mohli kvôli urobiť, to urobia i mne.“

„Ale keď teba mám zabezpečenú, u nich až potom sa ohlásim, keď svoje postavenie celkom upevním, aby som ich s dobrým svedomím mohol uistiť, že už môžem vydržať vlastnú domácnosť.“

„Pristávam. Viem, že to vyžaduje tvoja chúlostivá hrdosť, ktorou si ma trýznil, odkedy sa moje svojvoľné srdce za tebou obrátilo.“

„Ako som ťa ňou trýznil?“

„Tak, že ani najmenším znakom nedbal si o moju priazeň, ani si sa neznížil iných vyhodiť zo sedla — a teraz už viem, že to všetko len preto, lebo som ,peňažnou partiou‘.“

„Áno. Sama musíš uznať, že v takých pomeroch bolo mi ťažko uchádzať sa o teba. Každý, možno i vy sami boli by ste mi podkladali ziskuchtivé pohnútky. I takto to mnohí urobia, no od ďalších si to nevšimnem, keď len v rodine nenájde miesta takéto upodozrievanie.“

„Keby som bola chudobná, o koľko by nám bolo ľahšie bývalo. Tejto noci, keď som pre náš včerajší rozhovor nemohla spať, prenasledovali ma rozličné predstavy, ako by to bolo dobre, keby som ti chudobná bola prišla do cesty — aspoň dotiaľ, kým by si ma za svoju nebol vyvolil, ako to v povestiach býva. I umienila som si, že ak si ma predsa zvolíš, uskromním svoje osobné nároky do tej miery, akoby som nemala mimoriadne veno. Ty včera v našej hádke zlostne si mi nadhodil: ,Znížte svoje nároky vo všetkom na mieru chudobného dievčaťa, a potom uvidíte, či sa nikto o vás neuchne‘ — to sa mi tak zavŕtalo do hlavy. Počkaj len, budeš sa dívať, či to zo mňa nevystane; Ľudovít často hovorí s Helenou o takých veciach — ty so mnou to nebudeš musieť. Vo všetkom chcem sa prispôsobiť tebe.“

Samá oddanosť, samé dobré úmysly a radostné predstavy žiarili jej z očí i krásnili jej tvár. Štedrosť jej srdca rozprúdila sa tým silnejšie, že bola dlho vo väzbe. S pohnutou vďakou tisol si jej malé, jemné rúčky ku svojim ústam.

Oľga bola prvá, ktorej sa zdôverili so svojou blaženosťou, keď o pol hodiny našla ich spolu sedieť pred klavírom, zabratých do rozhovoru, ktorý sa nijako neponášal na obyčajný rozhovor o ľahostajných veciach. Ostatným však nechceli ešte nič oznámiť, kým najprv nedostanú súhlas Fedoriných rodičov.

„Mne sa vidí, že už ako dažický gymnazista si mňa, malé dievčatko, nad iných zaujímal, a azda len preto som sa nezaľúbila do belavého slovenského študenta, že sa o mňa nikdy neobzrel…“ pripomínala medziiným.

„Oľga by ti mohla povedať, koho som v tie časy rojčivo vzýval ako svoj ideál…“ usmial sa, pozrúc na Oľgu. Oľga sa usmiala, odišla do svojej izby a o chvíľu sa vrátila s háročkom papiera, na ktorom boli spísané akési veršíky veľmi pekným, bedlivým písmom.

„Tu máš, poznaj jeho vtedajšie hriechy a nalož s ním, ako ráčiš…“ podávala hároček Fedore.

Fedora prečítala nadpis: „Oľge“ i začiatok verša:

„Nie, nebudem to ďalej čítať, žiarlivosť by ma pochytila. Vieš, keby to druhá — ale ty si i teraz, i navždy zostaneš ideálom, s ktorým v porovnaní by som ja zle obstála…“ riekla položartom v prostej skromnosti a podávala hároček späť Oľge.

„Neboj sa ma, dosť skoro uznáš sama, že je to zbytočná obava. Nebezpečným ideálom som ja iste nie…“ odvetila tá rozveselene.

„Len požehnaným,“ potvrdil Ivan. „Povinný som uznať, že tvoj vplyv na môj mravný vývin bol veľký a blahodarný. A viem, i moja Fedora bude ti vďačná za to, čo dobrého skrslo a udržalo sa tvojou zásluhou vo mne.“

Keď večer celá domáca spoločnosť zasa bola spolu, každému padol do očí Fedorin do jasna zmenený výzor a aj Ivanova mimoriadnou ľúbeznosťou oživená nálada. Ale potom, na žiadosť ostatných, zasa spolu spievali pri klavíri, Fedora nikomu, ani starému otcovi Demanovi nechcela to jedno kvôli urobiť, že by bola zaspievala svoju obľúbenú:

Tvrdila naisto, že by ju teraz nevedela dobre zaspievať.

Dôvtipná Helena asi začínala tušiť rozlúštenie týchto zaujímavých úkazov, ale predbežne si to nechala pre seba. Len celkom pod prikrývkou nadštrkla o tom čosi svojmu mužovi, ako sa patrí na úprimnú ženu.

Keď na druhý deň mali odchodiť preč z Javorca, Ivan s Fedorou v záhrade bez svedkov odobrali sa jeden od druhého; konečná odobierka v prítomnosti ostatných bola len tak očistom. No i tá, pri všetkom ovládaní sa, iste bola vrelšia než doterajšie, lebo Ľudovít sa nezdržal s uspokojením poznamenať, že včerajšie potykanie si zrejme medzi tými dvoma vzbudilo povedomie rodinnej spriaznenosti.