ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Asi o týždeň neskoršie panoval u Šavelských živý ruch — dom bol plný hostí: bol predvečer menín domáceho pána. V ten deň každoročne zišlo sa celé príbuzenstvo i kruh blízkych priateľov a známych do Javorca. A ten kruh čo rok sa rozširoval, vždy našli sa noví, ktorí prichádzali prejaviť Šavelskému svoju priateľskú úctu. Práve sa pridávajúci boli temer výlučne zo slovenskej spoločnosti. Po prvý raz mnohí išli ta chúlostivo, s neistotou, ale že každý bol vďačne prijatý, najmä nenútená srdečnosť mladej hostiteľky, to vyvolávalo dobrú náladu.

Hostia naschodili sa z Rakytova, Pieskovca, Mútňan, Radoviec, Maršinej a Divíc, i ešte z ďalšieho okolia. Ich koče a vozíky zaujali temer už polovicu dvora. Kočiš Ďuro mal roboty slušne umiestniť všetky hosťovské kone a s gazdom Ondrejom vydať pre ne krm a obrok. Jeho žena zas parila sa v sluhovskej kuchyni okolo kočišskej hostiny, ktorú mala pristrojiť v sluhovskej chyži. Hríbková len pre dozor zavše pribehla, lebo bola pridelená do panskej kuchyne ku kuchárovi, ktorý prišiel z mesta.

Z celého radu izieb svietia nezazáclonené obloky do záhrady. I v altánku horia sviece v záhradných, sklenými bubnami opatrených svietnikoch. Vo veľkej, jasno osvetlenej izbe okolo dlhých stolov sedí spoločnosť. Posadali si bez predpisu, kto ku komu chcel, preto i besedovanie ide voľne. Sú tu mnohí starí známi, ale i mnohí noví svetského i duchovného stavu.

Z Dažíc prišla Oľgina matka i starý pán Deman, ktorý už každoročne chodieval do Javorca. Prišiel i Ľudovít Laskár so svojou ženou, Helenou Angeličovou, a jej sestrou Fedorou. Antónyovci z Mútňan tiež nechýbali i s najstaršou dcérkou, ktorá sa bavila s domácimi chlapcami. I Križiakovci sú tu. Oni nemajú detí, ale im to nepokalí dobrú vôľu. Obaja majú vlohy obživovať spoločenský život usporadúvaním divadelných predstavení, zábavných a vzdelávacích večierkov, vychádzok do okolia a podobne. Ľudmila ani teraz neobsedí na svojom mieste, jej je najmilšie môcť besedovať vždy s inými, zadierať vtipkovaním do tých, ktorí podobným vedia sa jej odplatiť i doniesť obživenia tým, ktorí sa nudia. Doviedla so sebou i svoju tichú, hanblivú chovanicu, mužovu sestru, Aničku, ktorú vychovala nejaká ďalšia rodina. Tá pomáha obsluhovať hostí, a tomu venoval sa i pomocník Červenka, chodiaci so servítom na pleci okolo nich.

Ivan Laskár, ktorý nedávno otvoril vlastnú advokátsku kanceláriu v ďalekom Rúdniku, kde ako Slovák ťažko musí si vydobývať pôdu, tiež prišiel pozdraviť Šavelského. Zovňajškom dospel vo veľmi driečneho mladého muža, belavej pleti, ružových líc a jasnohnedých vlasov i fúzov. Matka so záľubou sleduje ho očami, keď vstáva zo svojho miesta a ide sa prikloniť niektorým známym, s ktorými sa už dávno nevidel. Najdlhšie zabaví sa pri skupine dažických hostí. Veľmi sa podobá svojej sestre Ľudmile, len žartovnosť neprevláda natoľko v jeho povahe.

Staré panie Maršinská, Šavelská a Radóczička sedia za vrchstolom a besedujú, nakláňajúc spolu hlavy. Pani matka z Pieskovca dostala sa medzi starých pánov a mieša sa im do rozhovoru, ale pritom stačí besedovať i so svojou nevestou, šikmo naproti nej sediacou. Radóczi Vendušová trochu odmerane sedí neďaleko starých paní a načúva, o čom sa zhovárajú, kým jej muž rozhliada sa po celej spoločnosti a odpovedá tu i tam na prívety, ktoré k nemu doletujú. Maršinský rozhovoril sa s pravotárom Laskárom; jeho slovenčina je presná a plynulá, hoci nie je literárna. Kým hovorí po slovensky, je rozumným, jadrným človekom, ako prejde do svojej krátko trhanej maďarčiny, vzbudzuje karikatúrny dojem.

Z druhej strany Laskára sedí pán Divický, zeman z Divie, ktorého počerná tvár s čiernymi fúzmi a mohutný hlas je v priamej protive s jeho dobráckou povahou. Zabával ho doktor Boháč svojím žartovným spôsobom, ale teraz už začínajú obracať pozornosť na to, čo si rozprávajú páni farári, v rade oproti sediaci. Je ich tu niekoľko, zblízka i zďaleka a sú v plnom rokovaní o zasadaniach poslednej synódy, z ktorej sa len pred niekoľkými dňami rozišli. Znovu pretriasajú si všetky boje, ktoré mimo úradného programu strhli sa tam medzi rečníkmi pre urputnú maďarizáciu, ktorá zavládla v evanjelickej cirkvi. Slovenskí rečníci, duchovní i svetskí, temer zo všetkých strán Slovenska, prednášali o nej dôkazy, o jej už nepokrytej výbojnosti, opisujúc jej zhubné účinky na slovenský ľud — a protivná strana, na čele s barónom Vodnaym, najvyšším hodnostárom evanjelickej cirkvi v Uhorsku, okrikovala ich, usilujúc sa i tajiť i ospravedlňovať a zahládzať svoje príkro nespravodlivé pokračovanie najmä pri voľbách farárov, učiteľov a iných cirkevných hodnostárov, kde i násilím i podplácaním zhora pracuje sa na tom, aby statočný Slovák, hoci by bol i najpovolanejší i najväčšou dôverou cirkevníkov na to vyznačený, nemohol sa dostať už ani do cirkevného úradu. Keď potom pre tieto obžaloby na protivnej strane povstal hluk a barón Vodnay ostro osopil sa na žalujúcich, že pod falošnou maskou zaujatosti za cirkev vnášajú do cirkevných vecí politiku, vstal vraj synodálny poslanec Šavelský a zvýšeným hlasom, prerážajúc búrlivý hluk, prisviedčal Vodnaymu, že áno, neblahé pomery sú tam, kde politikou otravujú a ohlušujú sa veci cirkevné a náboženské; potom však hneď i závažnými slovami poukazoval, kto sa toho u nás dopúšťa, na doklad s krátkym dôrazom znovu preberajúc slovenskými synodálmi prednášané prípady, odhaľujúce svojich pôvodcov a ich nestatočné praktiky. Okrikujúcimi námietkami a zatajovaniami pravdy z tábora protivníkov nedal sa mýliť, ale stupňovanou silou v hlase i slovách porážal ich ďalej, až konečne nik si netrúfal preraziť u neho obvyklými neúprimnými protidôvodmi. Šavelský skončil však svoju reč pri napnutej tichosti, ktorá už zaľahla na zhromaždených, kým nevypuklo volanie mu na slávu od tých, ktorí s ním súhlasili. Zatým nastala prudká zrážka medzi ním a Vodnaym, ktorý, zadúšajúc sa hnevom pre utrpenú mravnú porážku, chcel si uľahčiť osobnými zádrapkami proti Šavelskému, vyčítajúc mu nevlastenectvo a zradu zemianskych tradícií, pričom však tiež dostalo sa mu rázneho zavrátenia, nad ktorým užasla jeho strana.

Ešte i teraz, keď si toto znovu pripomínali účastníci minulej synódy, precítili hlboký dojem tých zápasov a zdravice toho večera vynášané na Šavelského vyznievali oduševnene a išli od srdca.

„Že my zemania dostali sme sa na bludné cesty a že vcelku nejdeme hore, ale dolu, to všetci vidíme; moje srdce už dávno zhrýza toto pozorovanie. Áno, páni bratia moji, dobre vidím, že všetky tie pomôcky, k akým sa teraz utiekame, najmä hľadanie zásluh v tom vychytenom vlastenectve, o ktorom ustavične robíme prázdny krik, aby sme sa úradov domohli, v základe neodpomáhajú našej biede ani za máčny mak. Dávno som povedal: nerobme pochabé kotrmelce, nerozhadzujme sa v nepotrebnom, ale držme sa vo všetkom, ako vyžaduje spravodlivá zemianska česť, nuž nebudeme toľko padať. Ale ktože teraz počúva na ,zastarané‘ náhľady skúsených starších! Teraz sú chlapci primúdri, aby otcov mali počúvať. Mne sa začína mariť, že tu, hľa, môj priateľ a brat, náš domáci pán, nebodaj ukazuje nám tú pravú cestu, na ktorú mali by sme sa všetci oddať, ak sa chceme poriadne udržať a upevniť svoj význam, nakoľko je ešte v nových časoch platný. Prečo hľadať ho vo vynútených veciach, a nie v tom, v čom by mal byť? Neviem, neviem, ako sa to nášmu Ferencovi nakoniec vydarí, lebo veru podobral sa na ťažkú vec — ale ak čo len čiastočné víťazstvo dosiahne, nuž mnohým medzi nami otvorí oči. Už viem o takých, čo ho naoko ešte zatracujú, ale vpravde pozorujú ho v zadivení a myslia si: hľaďte len, tento bezpochyby má pravdu! Nie som mladý, neprichodí mi opásať sa do boja, ale bez okúňania pridám sa k tým, u ktorých vidím rozumné a statočné počínanie si a ktorí zemianskemu stavu slúžia naozaj ku cti — ako tu náš domáci pán…“ rozhovoril sa i Maršinský.

„Veru tak — veru tak!“ prikyvoval starý Radóczi šedivou hlavou. „Ale akokoľvek, je to čosi neslýchané… nám starým by to neprišlo na um. Smelý je on, smelý, dosiaľ sa mu predsa nič zlého nestalo. Ba celá stolica si ho obzerá a celá krajina hľadí na neho…“

„Nuž, hľa, jeho viete obdivovať, a predsa nie je prvý, ktorý sa v tom preukázal. Neviete, že i predtým už boli zemania, čo priznávali sa byť Slovákmi? Či napríklad Divický nie je Slovákom od začiatku — ešte pred revolúciou, ako bol malým chlapcom — po vzore Lajosa Kossútha?“ ozval sa Divický sám za seba.

„To je pravda, ale ty, pán brat, nevedel si si vydobyť toľkú platnosť. Nad tebou sa ostatní len usmiali a kývli plecom,“ odpravil ho Maršinský.

„Hm, čože — keď som ja len chudobný zeman! Som len urodzený, a nie veľkomožný. Keby som bol bohatý, boli by ste si ma povšimli a kriky pre mňa porobili.“

„Keby si bol bohatý, nebol by si sa stal naším; bol by si tiež pošiel ta, kde sú ostatní vyšší zemani; do protinárodného tábora. Teda: chvalabohu, že si chudobný!“ pokúšal ho doktor Boháč.

„Ale ja že by som bol ta pošiel?! Neurážaj ma, ty bezbožník, lebo…“ obrátil sa Divický proti nemu svojím ohromným hlasom. „Keby pánboh už raz chcel mať uznania a dal by mi Rothschildovo bohatstvo, díval by si sa, či by som prešiel do toho tábora. Hneď by sme my Slováci mali aj škôl dosť, aj priemyselných podnikov, aj všetkého, čo bohatstvom možno zadovážiť!“

„Divickovcom daj pokoj, sú bezúhonní vo vernej oddanosti svojmu národu. Viem, že viac ráz bolo len na Divického vôli dosiahnuť dosť výhodný úrad, a nechopil sa ho len preto, že chcel zostať slobodným vo svojom národnom presvedčení,“ zastal sa ho vrelo pravotár Laskár.

„Čo by mne bolo z výhody, ktorú by som tým dosiahol, keby som sa tým sám pred sebou znevážil! Radšej budem biediť pri svojich siedmich slivkách, ako by som sa mal viazať k niečomu, čo by ma nútilo konať proti presvedčeniu. Ako by som potom vám pozrel do očí? Keby ste na mňa mali pomyslieť s opovrhnutím, to by som ja (tu zaveril sa jadrným prostonárodným výrazom) nezniesol! Ani žiť by sa mi nechcelo…“

Spoločnosť po vážnych rečiach začala prichodiť zas do veselšej nálady. Divický hlasne a srdečne pripil starej domácej panej, ktorá pochádzala z jeho krajov, a Maršinský vyberanými slovami pozdravil mladú domácu paniu, vyzdvihujúc jej príkladnú hostiteľskú ľúbeznosť, keď tu prišiel ešte oneskorený, nateraz ani nečakaný, ale domácimi vďačne uvítaný hosť: Gábor Vlasztha. Všetko sa obzeralo na neho.

„Prosím celú ctenú spoločnosť za odpustenie, že ju takto vyrušujem! Idem priamo z rakytovskej stanice, ako som z Pešti došiel. Stoj čo stoj chcel som dnešného dňa dobehnúť do Javorca; nechcem si tu ani zamak priateľské právo prepásť…“ uviedol sa i šiel vzdať svoju poklonu prezidujúcim paniam.

Nad jeho čelom veľmi pokročila plešina, ostro líšiaca sa svojou bledosťou od čiernych, tiež už prerednutých vlasov. Hovoril po slovensky, ale akousi tvrdou, i nie dosť obratnou výslovnosťou; bolo badať, že zriedka upotrebúva svoju rodnú reč.

Oľgu pozdravil so zvláštnou, jemne vyznačujúcou úctou: so Šavelským zvítali sa srdečne.

„Neskromné žiadosti vyslovovať nejdem — myslím, že môžeš byť spokojný, keď ti úprimne zaželám, aby sa ti i nabudúce v nijakom ohľade horšie nevodilo ako dosiaľ…“ bol jeho meninový pozdrav Šavelskému.

„Pánboh uslyš!“ volali všetci.

„Ale kvôli sebavyzdvihnutiu musím ti tiež poznamenať, že keby si mal náležitú predstavu o tom, aká nálada panuje vo všetkých peštianskych kruhoch proti tebe, tak moju návštevu u teba práve teraz musel by si počítať za desaťnásobný dôkaz sebazapieravého priateľstva…“ prízvukoval Vlasztha. „Kamkoľvek som sa vrhol, nehovorilo sa o inom ako o tebe, a, rozumie sa, nie v prajnom zmysle. Vieš to z časopisov. Čítal som tvoju odvetu na ,zvrhlého uhorského zemana, ktorého streštení panslávski kňazkovia dostali k spoločnému dielu‘ — a len som zvedavý, ako si donútil redaktora, aby ju podal.“ Šavelský uhol plecom.

„Dosť sa hádzal, ale konečne nahliadol, že predsa je menšie zlo tu doma uverejňovať naše odvety, ako keď sme nútení hľadať im miesta v cudzozemských veľkých časopisoch — s nevyhnutným objasňovaním našich pomerov.“

„Veru: ty si podivuhodný muž! Človek by ti skoro závidel, že si zmohol vyvolať takýto vzruch. Všelijaké senzačné udalosti sa nadhodia, ale toto je čosi dosiaľ nebývalé, celkom originálne. Zeman-pansláv! Čo sú proti tomu na veľko rozhadzujúci sa vodcovia všetkých možných politických strán? To je už všetko otrepané! A to opovrhnutie, ktorým by ťa všetci vospolok radi zasypať, ako biedne sa im darí! Nejde im od srdca, sami v to neveria. Zo všetkého zlostného kriku vykukáva ukrutná pravda: že sa ťa ľakajú. Vidia v tebe veľké nebezpečenstvo. Je to ozaj veľmi zvláštne: ty sám jediný nebojíš sa ich toľkých — a oni toľkí, so všetkou mocou v rukách, ľakajú sa teba jediného. Je v tom čosi, čo i človeka ľahkú povrchnosť milujúceho, ako som napríklad ja, pobáda, aby hlbšie premýšľal. Pre mňa je to zaujímavé pozorovanie.“

Tieto svoje náhľady Vlasztha podával pozvoľna, medzi jedením, len pre samého Šavelského. S elegantnou zručnosťou narábal nožom a vidličkou, pričom prsteň s vypuklo vpraveným briliantom na malom prste jeho starostlivo opatrovanej ruky blýskal sa mu hore-dolu.

Zbadal, že všetci zaujato načúvajú, i pozrel na všetkých s úsmevom.

„Páni moji, vy si teraz iste myslíte: Tento náš vyslanec — lebo že som vaším vyslancom, to azda nespúšťate z pamäti, hoci som nijakú reč na sneme nepovedal, a, pravdu vyznajúc, ani sa na to nestrojím — teda: Tento náš vyslanec je veru akýsi nelojálny človek, keď takto odhaľuje slabosti tých, medzi ktorých sám patrí. No, viete, že všetky tieto veci nie sú tajnosťou, každý môže ich z novín vyčítať. A potom vás uisťujem, že podobným, len veľmi zaostrenejším spôsobom vyčítavam ich príležitostne i tým, medzi ktorých patrím. Pravda, to nestojí nič, ale predsa chcel som sa vám s tým pochváliť, aby som pred vami nestál v príliš zlom svetle.“

Páni brali na známosť jeho výhovorky, ale tuho protirečili tomu, že by nebolo nič hodno, keď vyslanec na sneme pozdvihol by hlas za niečo, alebo proti niečomu podľa svojho presvedčenia, alebo podľa žiadosti svojich voličov.

„Veru, slobody niet nikde, nemá jej ani vyslanec so svojím presvedčením. On sa musí už prispôsobovať istým prúdom, ktoré sa preborili a ktoré sa považujú za smerodajné. Ak ani s jedným z nich nesúhlasí, má právo podržať si svoje zvláštne presvedčenie mlčky sám pre seba. Pridŕžať sa toho práva je iste najpohodlnejšie. Čo sa toho týka, že by mal na sneme platnosti vydobývať niektorým výslovným žiadostiam svojich voličov, to je tiež vec náramne neporučná, lebo voliči jedného okresu môžu mať v niektorých veciach veľmi rozdielne, i protichodné žiadosti. I v mojom okrese by tak bolo, že keby ste mi napríklad vy naložili jedny-druhé svoje žiadosti predostrieť snemu, druhá strana neomylne by sa ozvala, že to nie sú jej žiadosti, ale práve opačné, a zbraňovala by mi predostierať vaše.“

„Tu sa musí vyslanec riadiť svedomím a zasadzovať sa za to, čo zodpovedá dobru a potrebám toho ľudu, ktorý je aspoň podľa mena jeho voličom,“ odvetil pravotár Blažko presvedčene.

„Tak by to malo byť, ale od toho sme veľmi ďaleko. Ja z mojej strany by som sa neprotivil zavedeniu takého stavu — ale že by sme sa mu približovali, to nemôžem tvrdiť.“

„Ráčte teda byť z tých, ktorí by ho začali zavádzať.“

Vlasztha sa usmial svojím spôsobom.

„Nežiadajte odo mňa nemožné hrdinstvá. Keď vy chcete mať vyslanca na sneme, ktorý by chcel u nás vovádzať neslýchané prevratné pokusy do parlamentnej praxe, musíte si za takého zvoliť asi nášho domáceho pána. On, možno, niečo by i zvládol, no všetko tiež nie.“

„My by sme si ho veruže s radosťou volili, i všetko by sme podnikli za neho; ale mnohonásobná skúsenosť nás učí, že nie je v našej moci vyvoliť si toho, koho chceme. Sme bezbranní proti presile, ktorá smie si tak beztrestne dovoliť akýkoľvek nátlak i protizákonné prechmaty.“

„Nuž vidíte, ako je vám nemožné toto, tak je mne nemožné to, čo odo mňa žiadate. Uznajme si vzájomne. Proti nasnovaným pomerom nikto nie je dosť silný. Vy nemôžete mať vyslanca na sneme, akého by ste sami chceli, nuž pristávate na tom, ktorého chcieť musíte. Ja tiež tak nemôžem na sneme zastávať to, čo by som azda chcel, preto nezostáva mi iné, ako chcieť to, čo v daných okolnostiach musím. My bezpečne môžeme urobiť záväzok, že keď si vyvolíte ablegáta, koho sami budete chcieť, vtedy ja budem na sneme zastávať to, čo by som podľa svedomia zastávať mal — ak totižto potom neostanem bez mandátu.“

„Neostanete, lebo ak sa vy zaviažete na to, čo hovoríte, my sa zaväzujeme voliť vás skutočne, dobrovoľne.“

Vlasztha sa usmial, pochybujúc krútil hlavou.

„Keby nastali také pomery, vtedy by ste si volili svojich bližších.“

Večera sa medzitým skončila, panie vyzdvihli stolovanie a spoločnosť sa rozpŕchla podľa chuti po vedľajších izbách alebo von do altánku a okolo stolíkov popod lipy. Čas bol dosť prajný i na prechádzky po záhrade.

Keď o chvíľu Venduš Radóczi a Vlasztha s prianím zdravia odrazu pristúpili k mladej domácej panej, Radóczi podľa starého zvyku, po maďarsky prihovoril sa Vlaszthovi; Vlasztha však, s úsmevom pozrúc na spoločnosť, rozhodne pokrútil hlavou.

„V Javorci u Šavelských nedostaneš ma na to, aby som inak ako po slovensky hovoril. Po prvé sväto rešpektujem intencie domácej panej, ktorá slovenskú reč voviedla sem za panujúcu — jej nemilosť nechcel by som si za nič pritiahnuť — a po druhé, tu mimovoľne zavládne človekom akýsi slovenský duch, a treba priznať, človek sa pritom necíti zle. Zdá sa mi, že keby som v Pešti celkom zabudol po slovensky, tu zrazu ožije mi tá ináč málo vážená reč. Čosi nás predsa len ťahá k nej.“

O chvíľu žaloval Oľge veľmi zábavným spôsobom, koľko zlej krvi robí všade Feriho neslýchaného smeru vystupovanie, ako kde o ňom počul súdiť a ako už našli mu posmešný názov ,slovenské knieža‘.

„Podľa priateľskej zaviazanosti bol by som mal vyvolať za neho niekoľko súbojov, ale nazdávam sa, že je osožnejšie suchými slovami preukázať, ako smiešne obviňovania, ktorými silou-mocou chcú ho urážať, rozpadnú sa samy v sebe, keď sa im človek bližšie prizrie. Teda týmto spôsobom bojujem za neho, a aspoň u rozumných nie bez úspechu…“ hovoril medziiným.

K tomu zas aj Venduš Radóczi pripomenul napätý vzťah tunajšieho zemianstva voči Šavelskému. „Oni ho zvysoka zatracujú, a predsa s napätou zaujatou pozornosťou sledujú každý jeho pohyb. Ukazujú mu pohŕdanie, a predsa v istom spôsobe závidia tým, ktorým je priateľom. Zdanlivo nechcú mať s ním nič do činenia, a predsa boli by radi, keby napríklad i teraz mohli tu byť. Zajtra v stoličnom dome budú sa otca s tajenou zvedavosťou opytovať, čo sa tu dialo, a aj mojej ženy i testinej príležitostne budú sa panie náležite vyzvedať. Apa (mienil svojho tesťa) vždy im potvrdí: ,Veru, znamenite sme sa zabavili, tak od srdca! Ani neviem, kde by sa človek mohol tak dobre cítiť ako v Javorci u Šavelských. Bolo tam síce i množstvo panslávov — aby ste vedeli, há! — ale nijakého podrývania a zapredávania vlasti som nepobadal‘.“

Oľga sa usmiala a Vlasztha poznamenal, že toto upokojenie im je vlastne nie na uspokojenie, lebo radi by konštatovali to ,podrývanie a zapredávanie‘.