ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhé ráno hneď po brieždení dvorná čeľaď zametala senom potrúsený dvor. Červenka duril, aby všetko bolo v poriadku, keď pán vstane a pôjde na prehliadku.

Starý Ondrej dudral pre spustu, akú hosťovskí kočiši v krme narobili, i dohováral Ďurovi pre priveľkú štedrosť. No Ďuro ostal nedotknuteľný, osoboval si vedieť, čo vyžaduje postavenie jeho pána.

„Pán rozkázali, aby sme všetko poriadne opatrili — každý to nemôže, ale my to môžeme!“

Potom rad-radom bral pod kritiku kone, ktoré včera tu boli, a ani jedny nepochválil.

„Ja by také nechcel poháňať — ja jedného môjho koňa nedám za také štyri!“

Dnu do veľkej izby, strediska domácej spoločnosti, v neskoršej rannej dobe schodili sa pomaly hostia i domáci ku stolu pripravenému k raňajkám.

Sami prví dostavili sa starý Laskár a profesorová Laskárová. Včera nenašli si pokojnej chvíle pozhovárať sa, ako by sa im bolo žiadalo, nuž teraz si to nahradili. Domáce panie i všetky obsluhy mali v každom kúte plno roboty dávať zasa do poriadku všetko, čo sa včera v dome naruby obrátilo, nuž stará mama Laskárová vzala si na starosť malú Elišku, varovala a zabávala ju, i chlapci obskakovali okolo nej. Včera nebolo času zaoberať sa vnúčatami, ale teraz chcela sa s nimi do vôle pokochať.

„Tento je otcov syn a tento mamin…“ poznamenala o chlapcoch, podľa toho, ktorý sa na koho ponášal, a so záľubou pozerala z jedného na druhého. Ale Vladimír sa tuho hájil, že i on je mamin.

„Tu všetko chce byť mamino,“ riekol Laskár.

„Ľudovít sa tiež ubezpečuje, že jeho dcéra Oľga bude sa podobať jeho sestre Oľge. Uveruje sa v tom, lebo si to praje,“ poznamenala s úsmevom Laskárová.

„A vcelku ste spokojní s Ľudovítovým manželstvom?“ prezvedal sa starký.

„V niečom by som si priala, aby Helena bola inakšia, nám primeranejšia, keď však uvážim, že je vychovaná v celkom iných pomeroch, musím uznať, že druhá na jej mieste bola by bezpochyby omnoho horšia. Je vcelku veľmi dobrosrdečná a Ľudvítovi úplne oddaná, takže sa mu prispôsobuje, a nie on jej,“ rozprávala profesorová.

„Len aby nebol až prichladný — to by neviedlo k dobrému…“ starostil sa Laskár.

„Iste ju rád vidí, ale vari má za užitočnejšie neukazovať jej to priveľmi. Iste i nechce, aby sa to zdalo, že korí sa jej pre jej majetnosť. Ona zasa práve preto, že mu svojou majetnosťou poskytuje mnohé výhody, snaží sa ukázať jemu i svetu, že nerobí si z toho zásluhy ani sama pred sebou, čo zaiste svedčí o šľachetnom zmýšľaní. On pomocou jej majetnosti má voľné ruky k mnohému peknému účinkovaniu, na aké nemohol by pomýšľať, keby bol v stiesnených hmotných pomeroch. A ona z toho má radosť. Ľudovít tuho dal sa kriesiť okolo seba slovenský kruh i vydobýval česť slovenskému menu na takej stratenej pozícii, ako sú Dažice a ona mu je v tom svojím spôsobom úprimne na pomoci. Nespokojní s ňou veru nemôžeme byť. A o Ľudovítovi naskrze nemôže sa povedať, že by si bohatou ženbou bol chcel zabezpečiť svoje pohodlie, lebo práve on veľmi mnoho pracuje — lenže z väčšej časti na takom, čo mu nič nedonáša.“

„Tak má byť; tým je povinný, keď je v takom položení, že to môže. Keby sa na to nikto nenašiel, zle by obstáli všetky vyššie záujmy.“

Svokor s nevestou sotva stačili prebrať trochu tieto rodinné veci, keď s domácim pánom vošiel dnu pán Deman z prechádzky po záhrade, zložil zo seba pléd a pochvaľoval si príjemnosť občerstvenia na rezkom rannom vzduchu.

O chvíľu sa dostavila i Fedora. Že tiež už bola v záhrade, nasvedčoval rosou zájdený, polorozvitý ružový puk, ktorý mala pripnutý vo svojich leskločiernych vlasoch. Bola v tmavozelenej sukni, nie pridlhej, takže mohla ísť v nej i do rosy, a malé nôžky v pevných, remenných topánkach. I blúzu mala teplú — sýtočervenú — výtečne pristala jej temnej pleti.

Ľudovít a Ivan prišli spolu; Fedora sotva zdvihla oči, bedlivo dbala na to, aby si podržala ľahostajný výzor.

„Bledá si, Fedka — čo ti je?“ staral sa Ľudovít.

„Nič mi je. Trochu ma hlava bolela, ale na čerstvom povetrí sa mi uľavilo,“ odvetila trocha netrpezlivo. Nebolo jej milé, že zdala sa im zmenenou. Však našťastie odvrátila sa od nej pozornosť, keď vošli dnu obidve domáce panie, vľúdne pozdravujúc hostí.

Najneskoršie dostavila sa Helena vo veľmi elegantných, bledočervených ranných šatách, krášlených skvostnými, nažltastými čipkami. Každý ju vítal hlasným prívetom, i vysmievali ju pre dlhospáčstvo. Ju to nemrzelo; vyhovorila sa, že v noci nemohla zaspať, preto teraz dlhšie spala. Podľa obyčaje doma zavedenej pobozkala každého na dobré ráno, počnúc od starého Laskára, len Šavelský a Ivan museli si sami prísť k nej po ten ranný pozdrav. Po odbavení tej povinnosti šla sa prilichotiť svojmu mužovi, sadnúc si mu na kolená. Čosi dievčensky rozmilého bolo na nej, každý ju s úsmevom pozoroval. Len Fedoru nadišiel pritom divný pocit akejsi bolestnej neuspokojenosti. Nechcela sa s tým priznať ani sama sebe, ale bola to akási náhle sa rodiaca závisť, že sestra tak bez okúňania smie si tu brať do nároku rozličné milé oprávnenosti rodinné. Jej všetci tu prítomní sú blízki a majú ju za svoju. A ona, Fedora, je Heleninou sestrou, a hľa, o koľko je im všetkým cudzejšia! To ju bolelo — a to predsa ešte ani nebolo jadrom jej clivosti. Tejto noci temer nič nespala, tak bola znepokojená. Ustavične bol jej na mysli jej krátky rozhovor s Ivanom v záhrade — bezpochyby že ho nadobro odstrašila svojím nepekným osvedčením v záhrade. Hnevalo i trápilo ju, že to bral vážne. Či nemohol uhádnuť, ako tomu treba rozumieť?

„Čo si sa tak veľmi pristrojila? Tu na dedine lepšie obstojíš s menšou eleganciou…“ riekol Ľudovít Helene polohlasne.

Dalo sa z toho počuť karhanie; nebolo mu milé, že ona zrejme sa líši od ostatných skvostným odevom.

„Ja tu nechcem sa nedbalejšie šatiť ako v meste, lebo to by sa zdalo, akoby som Javorec za menej pokladala…“ dôvodila ona na svoju obranu. „Práve naopak: sem sa opatrím najkrajšími šatami, lebo tu sa chcem všetkým páčiť.“ Dostalo sa jej uistenia, že sa tu všetkým páči, v akýchkoľvek šatách by bola, a Oľga zaujala sa jej v jej zmysle proti karhajúcemu Ľudovítovi.

„Vidíš, to Oľga hovorí…“ obrátila sa víťazoslávne k mužovi.

„Tebe, ako dieťaťu, povoľuje prázdne veci, ale sama nimi pohŕda,“ odvetil neúprosne.

„Vidíš, aký je,“ začala sa Oľge ponosovať, „so všetkým u mňa nespokojný; vo všetkom by si mi chcel predpisy dávať! Povedz mu ty, že sa to nepatrí na dobrého muža — viem iste, že tvoj nie je taký, ale lepší.“

„Lenže ten ani nemá takej detinskej, premaznanej ženušky ako tvoj…“ došla jej odpoveď od vlastného starého otca Demana.

„Teda ty máš zlého muža — to som si veru nemyslela…“ ľutovala ju Oľga trochu humoristicky.

„Ty ho nepoznáš tak ako ja. Niekedy ti vie byť až tyranský, ako napríklad nedávno.“

„Nieže!“ zapovedal on, podňal jej briadku a obrátil jej tvár k sebe.

Ale ona sa nedala umlčať.

„Musím sa niekomu požalovať, aby sa mi uľahčilo. Moji doma by mi iste neuznali, skôr uznajú mi tvoji. A veď sme tu konečne všetko svoji…“ odvrávala.

„Čujme teda, čoho sa to dopustil; vidieť, že má zlé svedomie!“ postavil sa i Šavelský na jej stranu.

„Nuž toho, na čom ste sa iste už i vy pozastavili: že totižto, keď dáme peniaze na niektoré národné ciele, nuž vždy uvedie moje meno, a nie svoje — a to je nie pekné. Budete si potom myslieť, že sa tisnem pred neho. Na tom sme sa nedávno veľmi poharkali, a on predsa neustúpi…“ rozpovedala svoju sťažnosť.

„Tam som nemohol ustúpiť. Ty si štedrá so svojimi peniazmi, je len popravde, keď idú pod tvojím menom,“ ohradil sa seriózne.

„Ale keby teba nie, nedávala by som ich na tie ciele — teda zásluha je predsa len tvoja!“ dôvodila ona po svojom.

„Myslím, keby som sa teraz pominul, ty by si predsa neprestala na tie ciele dávať…“ tvrdil on.

„Choď, nehovor mi také veci o pominutí! Radšej už mlčky pretrpím tvoje tyranstvá, nebudem sa nikomu ponosovať…“

Šavelský vyhlásil vec za vybavenú a na zmierenie stránok nalieval koňak do štíhlych, vysokých kalíškov.

Helena vzala si od svokry malú Gabrielku, nedbajúc, že jej pokrčí skvostné čipky, a bozkávala ju, spomínajúc si pritom na svoju vlastnú dcéru.

Fedore zas usadil sa na lono malý Bohumil i žiadal, aby mu vysvetľovala obrázkovú knižočku. Už sto ráz poprezeral tie obrázky, ale keď mu ich niekto iný vysvetľoval, znovu boli zaujímavé. Ochotne sa s ním zaoberala, to jej bolo ľahšie ako miešať sa do rozhovoru ostatnej spoločnosti. Ani svojho koňaku sa nedotkla.

„Vypi, Feďka, prestane ťa bolieť hlava,“ ponúkal ju švagor a štrngol svojím kalíškom o jej.

Ona niečo odchlipla a postavila kalíštek naspäť.

„Títo dvaja sú nám akejsi zlej vôle, ani čo by sa boli pohnevali…“ rozumovala Helena.

Spozorovala, že i Ivan je zamĺknutý; len Vladimírovi tu i tu dal krátke odpovede na neodbytné otázky.

Na Ivanovi skutočne práve tak ťaželo včerajšie nedorozumenie s Fedorou ako na nej. Jemu sa nadovšetko žiadalo pohovoriť si s ňou osamote, najviac i preto ostal tu; ale k tomu bolo ťažko nájsť nevynútenú príležitosť a len dnes mali na to možnosť, lebo zajtra rozídu sa každý svojou stranou. Že sa bez dorozumenia nesmú rozísť, to si pevne umienil. Ale prihovoriť sa jej teraz, len tak pre zdvorilostnú obyčaj, na to sa nemohol nijako nakriatnuť.

„Netreba hneď zle zmýšľať o druhých,“ usmial sa na Heleninu poznámku trochu nútene. „Slečnu Fedoru iste bolí ešte hlava, to je dostatočná príčina k nedobrej vôli, a ja tiež neviem o tom, že by som bol nahnevaný.“

„Ujček, a prečo si ty s tetou Fedorou netykáš a voláš ju slečnou? Je ona tebe nie tak rodina ako nám?“ chcel zvedieť Vladimír.

Jeho pozornosti máločo ušlo. Ivan nevedel hneď čo odpovedať na zvedavú otázku a krv mu udrela do tvári. Všetci sa usmievali, Fedora nepozrela hore, rozprávala Bohumilovi o akomsi vtáčikovi z knižočky.

„Dívajte sa, Vladuš má pravdu! Dovtípil sa, kde sme my boli nevšímaví,“ ozvala sa živo Helena. „Poslúchnite také nevinné napomenutie a naskutku si potykajte — to by sa vám jednako už dávno bolo svedčilo!“ vyzvala patričných.

„Súhlasíte?“ Ivan sa obrátil k Fedore.

Vcelku nebola mu vec v tomto spôsobe po chuti, ale zo zdvorilosti nesmel sa protiviť.

„Nemám nič proti tomu…“ odpovedala ani ochotne, ani neochotne.

Obrátila zrak v jeho stranu, ale nemohla ho až k nemu podniesť. On štrngol svojím kalíškom o jej.

„Či to len tak? Máte sa pekne pobozkať, ako sa na rodinu patrí!“ usúdil Ľudovít.

„Potykať si môžeme i bez toho,“ poponáhľala sa Fedora ohradiť sa.

Teraz jej náhle udrela do líc krv.

„Pristávaš?“ opýtal sa Ľudovít bratanca.

„Výslovnej žiadosti v tomto prípade musím sa podrobiť.“

Fedora sa upokojila. Divno ju zrazu poľakala vzniknutá otázka, no, chvalabohu, riešila sa ľahko, hlavne preto, že on sa správal, ako sa svedčilo. A predsa hlásila sa čosi-akási nespokojnosť u nej s tým jeho bezúhonne slušným pokračovaním…