ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

U Šavelských v Javorci bolo po obede. Či v zime, či v lete, či sú sami a či majú hostí, riadne obedúvajú vo veľkej izbe, z ktorej vychodí sa do záhrady. Rodina zmohla sa čo do počtu členov a otec rodiny nenávidí akúkoľvek stiesnenosť, preto žičí i deťom pre voľný pohyb čím viac priestoru.

Teraz majú u seba i starého Laskára. Keď si ho raz z Rakytova dovezú do Javorca, nejde mu ľahko odobrať sa odtiaľ, lebo dvaja pravnučkovia žalostne si poplačú, keď tatuško má odchodiť. I po tri razy jedno na druhé musí predlžovať svoj pobyt v Javorci. A popravde i sám rád sa tam baví; on práve tak túži po pravnúčikoch ako oni po ňom, i cíti, že nikomu v dome nie je na závadu, všetci ho majú vďačne, nevynímajúc ani starú Šavelskú, ktorá sa s ním rada obšírne zhovárava. K Šavelskému namiesto prvotnej nedôvery už dávno prejavuje veľkú úctu i utajovanú lásku. Ten to asi cíti a má sa k dobrému, biednemu starčekovi s neobyčajnou u neho srdečnou šetrnosťou.

Teraz Šavelský sedí pohrúžený do novín; inokedy cez deň má na to málo času. Rozumie sa, že všetko maďarské a nemecké časopisectvo vlasti prinieslo rozhorlené alarmujúce správy o ,neslýchanom, nehanebne odvážnom demonštrovaní‘ rakytovského panslávskeho obyvateľstva proti Vzdelávajúcemu spolku hornouhorských vlastencov. Len vraj energii politickej vrchnosti, áno, formálnemu zakročeniu žandarmérie môže sa ďakovať, že ten spolok bol uchránený od surových, násilníckych inzultácií nahuckanej masy. Tento prípad volá o pomstu, o príkladné potrestanie nesvedomitých poburovateľov nevedomého ľudu proti jeho najväčším dobrodincom: lebo ak sa toto len tak nechá, národnostné buričstvá nielen potajomky, lež celkom zjavne budú sa vyvádzať, až štát nájde sa v skutočnom nebezpečenstve. Potom nasledovali na celej čiare útoky proti Šavelskému, ,tomuto arciapostatovi uhorského zemianstva‘. Popísali sa zasa, ako už toľko ráz, celé nenávisťou presiaknuté úvahy o ňom, krížom-krážom zveličujúc i znevažujúc jeho význam.

Na neho tieto výpady už dávno prestali mať účinok. Pokývol hlavou, keď ich prečítal.

,Dobre, dobre; so všetkým týmto nepristavíte beh vecí, ktoré sú vám nie po chuti,‘ pomyslel si.

„Hnevajú sa, hnevajú — a najväčšmi preto, že nevedia, ako ti uškodiť,“ poznamenala Oľga.

„Keby sa tí nehnevali na mňa, v ktorých rukách je vlastenecké časopisectvo temer napospol, prišiel by som do rozpakov sám pred sebou, lebo vtedy by som nemohol veriť, že som na dobrých cestách.“

Starý Laskár sa nadovšetko tešil, že Rakytovania zadržali sa tak dobre. Poznal temer každého osobne a sám mal nemalú zásluhu na ich národnej uvedomelosti. Koľko ráz v priebehu rokov sedel medzi nimi na niektorom priedomí a rozprával im o slovenskom národnom prebudení v dobe Štúrovej, na ktorom i sám sa činne zúčastnil. Zaujímal sa vždy remeselníckej triedy, dvíhal ju k inteligencii a pripravoval dobrú spoločenskú zhodu medzi oboma triedami.

„Nie do sveta bratríčkovať sa s nimi pri pohári a robiť sa populárnym vo vínovej rozjarenosti, alebo vtedy, keď je potrebná ich podpora pri nejakom podujatí — to nezvelebí a v láske neutuží ani jednu stranu. Ale stále, opravdivo ich napomáhať v hmotnom i duševnom napredovaní a pritom vždy zachovať sa vo vážnosti pred nimi — to je požehnané. Oni nebudú žiadať od vás bratríčkovania, ale radi si vás uctia ako prednejších — len nech ste i skutočne hodní uprednostňujúcej úcty. Im samým dobre padne mať na svojej strane takých, ku ktorým s úctou a dôverou môžu pozerať,“ hovorieval svojmu synovi-pravotárovi.

Je teda po obede. Oľga odväzuje svojim synom servítky spod briadky a zosádza ich z vysokých stoličiek, na ktorých sedávajú jeden pri otcovi, druhý pri mame, i učí ich, ako majú povedať poobedňajší pozdrav. Stará Šavelská zaoberá sa najmladším vnúčatkom, s malou, ročnou Gabrielkou, ktorú varovkyňa pred chvíľou nakŕmila pri bočnom stolíku. Na tejto Gabrielke, či ako ju obyčajne volajú, Eluške, sústreďuje sa všetka starostlivá nežnosť starej mamy, ožila odvtedy, ako sa malá narodila, a našla svoju životnú úlohu v starostlivosti o ňu. Oľga predpovedá, že ju stará mama rozmazne, a stará mama sa na to mrzí, lebo veď na takého anjela, ako je Eluška, ani nemožno vynaložiť primnoho starostlivosti. Eluška je citlivé, vážne hľadiace dievčatko, bielunké, jasných vláskov a belasých očiek. Teraz práve jamčičkavou rúčkou mrzuto šuchá si noštek a ťahá sa za mamou. No stará mama upravuje varovkyňu, aby ju šla uspať do detskej izby, lebo vie, že keď sa Eluška dostane k mame, len s plačom dá sa od nej odlúčiť. Potom i sama poberie sa za varovkyňou, aby dieťaťu neurobila krivdu.

Von slnce príjemne hreje, nepáli tak ako v lete. Pažitný priestor a zakvitnutý ružový sádok na ňom dosahujú ešte jeho lúče, ale pod lipami je už tôňa. Altánok je oblečený do červena; lístie divého viniča okolo neho už zmenilo farbu zo zelenej na červenú, len ovocné hriadky, husto nazakladané, belasejú sa spomedzi neho.

Čo aká je izba priestranná, záhrada predsa väčšmi láka, kým je pekný čas. Veľkí i malí užívajú v nej voľnosť i čerstvý vzduch. I teraz štrkli sklené dvere na izbe a roztvorili sa dokorán, lebo malý chlapík, Vladimír, udatne ich rozsotil. Potom sa vrátil do izby.

„Tatuško, poď, už som otvoril!“ privolal svojmu dedkovi, ktorý v pohodlnej leňoške sedel ešte na svojom mieste pri stole.

„Tatusto, poď, už otvoliu!“ ozval sa pohotovo sťa ozvena druhý detský hlások a malý, asi trojročný chlapček pricupkal ku staršiemu bračekovi i zastal si radom s ním naprostred priestoru medzi dverami a stolom, bokom merajúc očkami, či stojí v jednej čiare s ním. On ho vo všetkom napodobňoval, z čoho povstala niekedy zvada, vyvolaná netrpezlivosťou staršieho.

Starší vyrástol už do štíhla a ten menší, ako v tváričke buclatý, tak bol plný v celom tielku. Mama od samej lásky nadávala mu niekedy do ponduskov. Starší mal tmavé oči a jasné vlasy a tieto akosi nechceli stratiť svoj červenkavý lesk. Mladší mal jasné, dôverčivé očká a hodne tmavé vlásky. Boli rovnako odetí v oblekoch z belasého plátna a mali červený nákrčník, popod golier voľne zauzlený.

Postáli, v živom očakávaní hľadiac na dedka, ale vtom sa hneď mama ozvala:

„Dajte teraz tatuškovi pokoj, pobavte sa v záhrade, kým si trochu podrieme; nevládze vždy s vami neposedmi.“

„Nevládzeš? Neboj sa, ja ťa povediem…“ ponúkal sa maličký veľmi úprimne; prišiel k dedkovi a hneď bral jeho ruku do svojich malých, hrubých.

„Ty si ešte malý, ja som mocnejší!“ dostavil sa žiarlivý Vladuš z druhej strany a bral dedka za druhú ruku.

Dedko sa nesmierne láskavo usmieval na malých, ochotných svojich podporovateľov. Bol by ich pohladil po hlávkach, keby nebol mal tak tuho uväznené obe ruky. Vstával pomaly z leňošky, tváriac sa, že ho dvíhajú ich rúčky.

„Akože by som nevládal pri takej podpore!“ riekol ich mame temer karhavo. „Sľúbil som im ráno, že si popoludní v záhrade budeme rozprávať rozprávky, nuž musím dodržať sľub. Deťom neslobodno luhať ani v najmenšom, to by bolo veľké prehrešenie sa proti nim; bolo by im príkladom vierolomnosti. Kto chce deti dobre vychovať, musí predovšetkým sám byť pred nimi vždy bezúhonne pravdivý, v slove i v skutku.“

„Daj, bože, aby moje deti mohli vašu výchovu dlho požívať!“ riekla Oľga skrúšene a, nahnúc sa, pobozkala ruku starému otcovi, ktorú jej menší syn tuho držal.

Deti nijako neboli tým udivené; malý Bohumil (podľa žiadosti starej Šavelskej Teofilom krstený) poponáhľal sa za maminým príkladom: ako najlepšie z neho vystalo, tak cmukol ústami, keď ich bol namieril k tatuškovej ruke. Vladimír, rozumie sa, tiež nezaostal. Samého Bohumila nebol by napodobnil, ale mamu nasledovať nemal za ponižujúce. A k tomu ešte uistil tatuška: „Ja ťa veľmi ľúbim!“ Ale ako obyčajne, jednako neostalo jeho slovo navrchu, lebo malý braček opakoval svedomite za ním: „Aj ja ťa veľmi ľúbim,“ a pritom dôverne pozrel hore k dedkovi.

„Moje deti sladké, ja vás najväčšmi ľúbim!“ odvetil.

Malí netrpezlivci poťahovali ho ku dverám, a keď schodili z altánku do záhrady, napomínal starostlivo Vladimír:

„Daj pozor, tatuško, aby si nepadol; budem ťa mocne držať.“

„Aj ja budem mocne duzať!“ potvrdil menší, a tak všetci traja viedli sa dolu schodíkmi, znášajúc starosť jeden o druhého.

Potom sa pousádzali na nízku, zvlášť pre nich spravenú lavičku pod krajnou lipou, neďaleko uhla domu.

Oľga stála v altánku a hľadela za nimi. Oči jej pritom zvlhli, hoci súčasne jej spočíval jasný úsmev na tvári. Štebotavé hlásky jej synov dorážali k nej. Vladuš žiadal od tatuška rozprávku o kozičkách, čo v hore bývali a čo ich vlk chcel zožrať, Bohumil zas chcel počuť o maškrtnej myške, čo sa do pasce chytila, hoci to už zo desať ráz počul. Bračekovci boli by sa pohašterili, ak by tatuško nebol prisľúbil obidvoch uspokojiť.

I Šavelský šiel z izby a zastal vo dverách. Svojimi očami nevidel odchádzajúcich, ale videl ich Oľginými. Pritom zabudol i na útržky, čítané na seba v novinách — usmieval sa už, ako hľadel na ňu. Čistý vzduch jeho domácnosti konečne vždy prekonal špatné dojmy zvonku. Bol zdravého, silného výzoru, hoci nestučnel.

Oľga sa o poznanie zmenila zovňajškom za tých niekoľko rokov; pravda, tak pomaly, že to denný pozorovateľ temer nepobadal. Vrásky sa síce ešte neuhniezdili na jej tvári, ale jemná zaokrúhlenosť čŕt, ten nedostižný peľ mladosti už pošiel — a ten nenavráti sa viac ani s kvitnúcou inak podobou. Spánky stratili hladkosť kvetového listu, i celá citlivá partia okolo očí. Avšak čo jej tvári odbudlo lahody, to pribudlo jej istej ušľachtilosti; na ňu vystúpila pekná duša — a to je nehynúci pôvab, nepodliehajúci premenám fyzickým. Jednako neprestala byť peknou, príťažlivou ženou, ktorú si hneď všimol známy i neznámy.

Muž pristúpil k nej a obkrútil ju rukou. Ona, odtrhnúc zrak od skupiny pod lipou, živo obrátila k nemu tvár; nemohla však povedať, čo mala na jazyku: prekazil jej to svojím náhlym láskaním, pritisnúc rukou jej tvár ku svojej. Keď sa konečne trochu uvoľnila, s úsmevom, no i akoby spýtavo pozrela na neho. Oni, ľudia vážne prácami zaujatí, nemali vo zvyku láskať sa každú chvíľu, z okamžitého rozmaru, preto u nich takýto prejav mal vždy svoj zvláštny význam.

„Prišlo ti na um dnešné výročie?“ pýtala sa, ovinúc rukami jeho šiju.

Chvíľu premýšľal.

„Aha, už viem!“ spamätal sa. „Koľko je to už rokov?“

„Ale — či ani to nevieš!“

„Preto nemáš sa čo hnevať. Keby mi neboli tak ľahko prešli, lepšie by som si ich počet držal v pamäti.“

„I mne prešli ľahko, a jednako ich počítam. Dávnym zdá sa mi ich začiatok, pretože mnoho pre mňa obsahujú. Na to zdá sa mi ich primálo.“

„Nepočítam ich azda preto, aby som neprišiel k povedomiu, že každý minulý rok je ujmou jedného roku budúcnosti.“

„To neosoží, ku koncu predsa prídeme. Ale ako my žijeme, znamená žiť — uznajme to vďačne. Keď som pred ôsmimi rokmi po prvý raz ako tvoja žena sem vkročila, toto hroznové lístie práve tak sa červenalo ako teraz. Odvtedy už po ôsmy raz znovu sa začervenalo a tým zakaždým živo pripomenú sa mi blažené pocity, ktorými bolo mi vtedy srdce preplnené — ba zrovna osviežujú, obnovujú sa…“

„Inak boli by vari už celkom opadli, keby nie tejto výročitej pripomienky?“ opýtal sa, pozrúc jej do očí.

„To nie je opravdivá zvedavosť, odpoveď máš v sebe, a ja sa nepýtam na ňu…“ odvetila s milým, bezpečným úsmevom.

Sadol si na stoličku a ju si stiahol na kolená.

„To je opravdivá zvedavosť, lebo ja nemôžem vedieť, či tie tvoje pocity sú nezmenené. Nevieš, že často cítim sa ukrivdeným popri tvojich deťoch? I teraz, ako si za nimi poberala, bolo tam celé tvoje srdce…“

Nespokojne pokrútila hlavou, ale úsmev jej nezmizol z očí.

„Divné to dohľadávanie. Ty si od prírody náchylný k žiarlivosti, a keď sa jej iného predmetu, ani len tieňa naskrze nemohlo nájsť, musíš aspoň na vlastné deti trochu požiarliť, hoci vieš, tak ako ja, že u mňa každé naše dieťa prinieslo si so sebou lásku neodmeranú pre seba a tebe nič nevzalo. Viem, že tak je i u teba, preto mi nepochodí na um vyšetrovať, či som tam neprišla do škody.“

„Verím, lebo vieš dobre, že u mňa ty si zostala nezmenená na prvom mieste, takže podľa tvojho pochopu som ja ani nie dosť láskavým otcom.“

„Nepochybujem o tvojej láske k nim, len si myslím, že primálo im jej ukážeš, priveľmi ju utajuješ, aspoň voči chlapcom. Voči dcére si iný, tam dosiaľ nemám ti čo vyčítať.“

„Chlapcov treba držať nakrátko, prílišnou láskavosťou zbujnejú. A myslím, že vcelku moje deti ešte nie sú na poľutovanie pre moju takrečenú neláskavosť, lebo ty im ju hojne nahrádzaš. Preto sú tiež za tebou obrátené, celkom podľa tvojej zásluhy; i mňa rady majú, ale jednako sa musím u nich uspokojiť len s druhým miestom. To by bolo i celkom v poriadku, ale horšie je, že sa ony tiež u teba dostali na prvé miesto — ja i tam padol som na druhé…“

Hovoril to položartovne, ale po malom nervóznom potrhávaní okolo úst a po istom vibrovaní v hlase poznala, že naozaj nie je bez trpkosti. Ľahký úsmev vytratil sa jej z tvári, ako hľadela na neho.

„Vidíš, teraz by mi už naozaj prichodilo hnevať sa! Ja si deti mám rada ako každá matka; ale práve, že moje deti sú i tvojimi, to mojej láske k nim dodáva toho živého, šťastného tepla. Nechválim sa tým, lebo na matku je to nie pochvala, no je to mimovoľne a nemôže ani byť inak, než že s väčšou radosťou pozerám na moje deti, keď si ich otca ctím a ľúbim, ako by som pozerala na ne, keby som jeho nemohla mať vo vážnosti a láske. I vtedy bola by moja oddanosť k deťom silná a obetavá, ale predsa bola by akási chudobnejšia, možno niekedy i bolestná. Takto je neobmedzene radostná.“

Pri prvom dohováraní odtiahla si ruku, ktorou sa opierala o jeho plece a chcela vstať, ale on ju silnejšie zadržal a kým hovorila, neodvrátil od nej oči, z ktorých sa jasne zračilo, že sa už roztopila u neho žiarlivá trpkosť.

„Osvedč mi zvláštne, že mňa ľúbiš nad deti, nuž ťa nikdy viac takou žiarlivosťou nenahnevám!“ zažiadal nevdojak.

Už zasa sa usmievala.

„Vynútené osvedčenia nestoja nič. Vieš ty beztak, že moja láska ostala ti nenarušenou — ani iskrička neodbudla z nej a vcelku ešte zosilnela. Ale ty to nechceš vidieť a ponosuješ sa. Ako deti máme, ja ešte i v tých deťoch teba ľúbim, tvoj obraz vyzerám v nich; mojou hlavnou snahou je, aby som všetky tvoje vlastnosti v nich vzbudila. Ale čo teba po tom: ty vo všetkom vidíš len svoju krivdu! Keby som len vedela, ako ťa vytrestať?“

S úsmevom vypočúval jej obžalobu.

„Tresci ma, nevďačníka, ako chceš, na všetko pristávam. Lenže ma predsa nepotresceš, lebo čo od teba pochádza, všetko sa mi mení na požehnanie — tak iste i tvoj trest.“

Dvíhala hlavu na protest.

„Nie, nehovor nič! Som bohatý muž, len nech mi boh je i naďalej milostivý, nech mi neodoberie nič z môjho bohatstva, lebo nechcel by som z neho ani najmenšieho sa zrieknuť.“

Obaja zamĺkli.

Zriedka boli medzi nimi takéto dorozumievania a naskrze nevychádzali zo snahy, aby si lichotili, ale on tak bezpodmienečne jej dôveroval, že bez obalu priznával sa veľkej moci jej vplyvu — ona zas tú dôveru nebola by za svet sklamala.

,Čo by bolo z neho, keby bol dostal ženu nízkej duše?…‘ prehutovala niekedy. ,Či by i sám bol zakrpatel? Ktovie…‘

Účinkovanie duše na dušu medzi manželmi ťažko sa dá vystopovať do krajných hraníc. Niektoré pekné strany jeho povahy azda neboli by vyšli na svetlo, no jeho podlosť by sa nikdy, od nikoho nebola prichytila — o tom Oľga bola presvedčená. Ale nebol by šťastný; bol by nevoľný, neuspokojený; nemohol ľúbiť ženu jeho nedôstojnú. Srdce jej stislo, keď si ho predstavila v nešťastnom manželstve. A či nebol by sa ľahko mohol vkĺznuť do takého?

,Ja jediná som pre neho a on jediný pre mňa, prvý v mojich očiach. Bože, ako je nám ľahko dobrými byť!‘ bolo u nej obyčajné, šťastné zavŕšenie takých dúm.

Povedomie toho svojho šťastného pomeru bolo síce ustálené v nich, celkom nezaspalo ani pod doliehajúcimi starosťami všedného života, ale takéto pozdvihnuté chvíle, kde sa dostalo k zjavnému výrazu, zmocnili sa ho a dodávali mu význam zvrchovane blažiaci.

Vietor povieval, šuchotajúc zmetal po bielom piesku opadané hrianky lipových semienok i ševelil červenolistou stenou altánku. Pod lipou na lavičke už bol zmĺkol rozprávajúci hlas dedka, ktorý v rozličných moduláciách napodobňoval reč starej kozy, mladých kozičiek i strašného vlka. Zatým hneď jedno cez druhé rozkrákorili sa štebotavé hlásky chlapcov. Z otvoreného obloka detskej izby ozýval sa spev varovkyne, uspávajúcej Elušku: „Beliže mi, beli, môj anjelik biely…“

O chvíľu usiloval sa namáhavo hore schodíkmi malý Bohumil a už z polcesty žaloval mame svojím neohybným jazýčkom, že vlk roztrhal zvedavú kozičku. Bolo mu pritom do plaču. Vladimír predišiel ho na ceste k mame; tiež bol netrpezlivý povedať jej svoje dojmy.

„Mama, keby som tam bol býval, bol by som zabil toho vlka!“ tvrdil horlivo. „Čo nedá pokoj kozičkám, keď mu nič neurobili!“

Keď mama povedala, že vlka nie je len tak ľahko zabiť, že ten oddá sa i do človeka, robil si rozličné predstavy, akým spôsobom, akou zbrojou by ho prevládol, a že to veru urobí, keď bude veľký. Mama na všetko musela podať svoje dobrozdanie, nútená k tomu naliehavým: „… však, mama?“ Bohumil pritom ťahal ju za sukňu, vyvracal k nej tváričku a neodbytne žiadal tiež vypočuť všetky svoje prostučké poznamenania. I on sa strojil pomáhať Vladimírovi pri tých budúcich víťazstvách. Mama si musela sadnúť a vzala si ho na lono, aby jeho osôbka lepšie prišla k platnosti, i trpezlivo riešila so svojimi synmi všetky otázky, ktoré ich nateraz pálili. Dvaja páni len zboku počúvali, s tatuškom chlapci už vyčerpali sporný predmet, mama to nevyhnutne musela všetko ešte prebrať. Zrazu však prišlo mu na um čosi iné.

„Vlado, Bohuš; odíďte od mamy, ona vás už nechce!“ privolal chlapcom.

Deti sa zarazili, prestali razom v hovore a prestrašenými očami spýtavo hľadeli na mamu, ktorá zas spýtavo bola pozrela na muža. Čože to malo znamenať? Veď sa teraz neprevinili v ničom?… Vladimír premýšľal, čo to má byť; Bohumil premýšľať ešte nevedel, ale pritiahol svojimi hrubými rúčkami maminu tvár k sebe a pozrel jej do očí.

„Mama moja, ja teba cem!“ namietol trochu úzkostlivo, ale dôverčivo.

Mame nebolo viac treba: pritisla ho k sebe a bozkávala ho dlhým dúškom, čo teraz proti svojej obyčaji ticho trpel.

Ale i Vladimír sa vzchopil, nechcel dať zabudnúť na seba. Odtískajúc Bohumila, objal mamu okolo hrdla a úsilne pritlačil sa k nej.

„Mama, ja ťa najväčšmi ľúbim!“ uistil ju so žiarlivou prudkosťou a slzy predrali sa mu do očí.

Mama pritom sama pocítila vo svojich čosi podobné.

„Ty môj opravdivý otcov syn!“ riekla, zahrnúc ho vrelým láskaním.

„A ja mám potom nežiarliť!“ obrátil sa Šavelský položartom k Laskárovi. „Oni si vyznávajú lásku medzi sebou, ja som im pri tom celkom zbytočný, ani im len na um neprídem…“ žaloval sa.

No akosi nik ho nepoľutoval.

„Ale mamu vám vezmem, mama je moja!“ vzchopil sa tiež k svojim nárokom, i pristrájal sa odtiahnuť mamu od detí.

Bohumil prichytil sa jej okolo hrdla a náhlivo sa spytoval:

„Mama moja, sat si ty nie otectova?“

Vladimír zdvihol hlavu a podíval sa na otca, či to, čo povedal, naozaj myslí.

„Otecko, naša mama nie je tvoja mama — tebe je mamou stará mama,“ odpravil ho celkom vážne.

Proti tomu nedalo sa dôvodiť. Dospelí, prekvapení takou dôkladnou odpoveďou, pozerali navzájom na seba.

„Ten sa nedá ukrátiť a vie, ako sa brániť!“ usmial sa dedko natešene.

I otcovi hrdosť zasvietila z očí nad svojím malým protivníkom. No jednako riekol smutno:

„Teda už musím odísť preč, keď mňa nikto nechcete…“ i začal sa poberať na odchod.

Vladimíra pobodlo svedomie, až mu celá malá tvár i očervenela i pobledla.

„Otecko!…“ zavolal duseno, pokročil i zastal, nevediac, ako otca udobriť.

„Nepusťte si otca! Ja by som plakala za ním…“ posúrila mama.

Bohumil náhlivo zošutroval sa z jej lona, rýchlo pustil sa za otcom, a keď ho dohonil, úsilne mu objal kolená.

„Už ja ťa ’cem!“ vyznával skrúšene a očká plné sĺz obrátil k nemu.

Otec ho zdvihol dovysoka a pritisol si ho k vyjasnenej tvári. Čosi-kamsi i Vladimír našiel sa na druhej ruke, takého vyznačenia už dávno sa mu nedostalo. No samému sa mu videlo, že je na to už i priveľký.

Vtom došla i stará mama a na rukách niesla Elušku, ktorá vraj nijako nechcela sa dať uspať. Eluška hneď ťahala sa za otcom, i neustala, kým chlapcov nezložil a ju nevzal. Veľmi ho obľubovala; koľko ráz, keď ju v plači nemohli zastaviť, upokojila sa razom, náhle ju on vzal na ruky.