ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O krátky čas po pohrebe slávila sa u Angeličovcov v Dažiciach pri tichosti a v najužšom rodinnom kruhu svadba dcéry Fedory s Ivanom Laskárom. Okrem domácich boli prítomní Šavelskovci i všetci Laskárovci. Celá svadba mala nezvykle vážny, neveselý náter, hoci pri tejto príležitosti odstránili smútočný odev za starým Laskárom.

Angelič a Deman chceli svadbu odložiť až bude po Ivanovom väzení, ale Angeličová svojím vplyvom pridala sa k žiadosti užialenej Fedory, a stalo sa po ich vôli.

Matka mladého zaťa ustavične slzila, čo sa ináč málo zrovnávalo s jej povahou. Jej syn vydobyl si nevestu, ktorú mu budú závidieť, a ona veruže tiež rada je tomu — ale vedomie, že po svadbe čaká na neho to nešťastné väzenie, kalilo jej radosť, ani na chvíľu nedopustilo jej byť spokojnou.

Mladí uprostred viac-menej utrápenej rodiny cítili sa šťastne, i vyčítali si to z očí. Takto priskorené dosiahnutie ich túžob v takých neobyčajných okolnostiach budilo v nich zvláštny pocit tichého vytrženia. Fedora bola bledá, takmer ako jej ťažké hodvábne šaty. Pohnutie, ktoré ňou zavládlo, nebolo veselé, ani nie zbavené istej stiesnenosti — a predsa bolo úchvatne blažené. Jej oddanosť nastávajúcemu mužovi mala temer fanatickú príchuť. U neho zasa nad ostatnými pocitmi vládla horúca vďaka za tú jej oddanosť; v terajších okolnostiach mu nesmierne dobre padla i mala moc zahnať všetky nemilé výhľady do najbližšej budúcnosti. Boli vždy spolu, veď mali skúpo nameraný čas: Ivan už zajtra musel odchodiť do s-kého štátneho väzenia. Fedora mu sľúbila každodenne písať, — on jej môže len suché správy podávať, lebo nebude mu chutiť predostierať správcovi väzenia to, čo jej chcel písať.

Keď neveľký svadobný sprievod, všetko na najelegantnejších povozoch, hrčal dlhou ulicou ku kostolnému námestiu, Dažičania v začudovaní zo všetkých strán dívali sa za ním, ako za zázračným zjavom, lebo medzi obecenstvo nebola ešte prenikla zvesť, že by sa Angeličova dcéra mala vydávať. Niektorí najzvedavejší ponáhľali sa do kostola, aby boli svedkami nepredvídanej udalosti — i dobehli zasa k slovenskému sobášu. Je to predsa hrozné, čo sa tí Laskárovci opovažujú: toto je už tretí slovenský sobáš z vyšších meštianskych kruhov v Dažiciach a vždy v spojení s Laskárovcami! Keď sa tak upriamili na slovenský sobáš, prečo sa nejdú dať sobášiť na niektorú susednú dedinu? Ale nie: oni práve tu, v Dažiciach, chcú sa preukázať a odvažujú sa takto urážať vlastenecké city obyvateľstva mesta — to je impertinentná vyzývavosť!

Len nižšia vrstva diváctva, nakoľko napochytre našla sa v kostole, s mimovoľným uspokojením brala na známosť, že tá reč, ktorou ona hovorí, predsa nie je ešte celkom zapovrhnutá ani u vyšších, keď, hľa, vnučka pána Demana, najbohatšieho človeka na širokom okolí, a i ten driečny, hrdo pozerajúci mladý zať dajú sa sobášiť v tej reči.

Hneď po sobáši rozletela sa zvesť po celom meste, že sa Fedora Angeličová práve stala ženou toho istého Laskára, ktorý pre poburovanie proti maďarskej národnosti je do väzenia odsúdený — a do večera sa ani o inom nehovorilo.

„Dobrí špekulanti tí Laskárovci — zahniezdili sa do Demanových státisícov, nuž môžu bez starosti o výživu vyvádzať panslávske nezdoby…“ hnevali sa viacerí.

V nasledujúcu noc z polnoci, keď poriadne obyvateľstvo mesta bolo v najchutnejšom prvom sne, tiahla ulicou skupina podnapitých študentov, zastala pred impozantným Deman—Angeličovým domom a spustila ohlušujúci lomoz a vresk.

„Dolu s panslávmi, i so všetkými ich prívržencami!“ vzniesol sa z pustého lomozu chripľavý, opitý hlas.

„Ba hore s nimi, na šibenicu!“ prekričal ho iný, vreskľavý.

Rozumie sa, že to bolo po maďarsky. Obaja našli dôstojných prisvedčovateľov a zároveň zarinčal celý rad veľkých obločných tabúľ prebitých kameňmi.

V dome sa začal ruch. Prvý vybehol von mladý, asi osemnásťročný Nikola Angelič, za ním hneď jeho otec a Ivan. Oči Nikolove sršali bleskom za rozjarenou nočnou chasou, ktorá s výsmešnými výkrikmi poberala sa preč, majúc svoje dielo za dovŕšené a keby mu Ivan nebol vzal revolver z ruky, bol by strieľal do nej.

„Pomenujte sa, ak máte iskru cti v sebe!“ volal Nikola, poberúc sa za nimi, na čo mu smiechom odpovedali.

„Chcel sa so všetkými postaviť do súboja? Prečo? Či vari nás znevážili? Veru nie. Pováž tú vec rozumom, nuž nahliadneš, že je to hanba nie pre nás…“ pochytil ho otec, dobehnúc ho.

Syn škrípal zubami.

„Lotri! Zberba podlá! Viem, kto sú, poznal som ich po hlasoch!“

„Výkvet mládeže ,rytierskeho národa‘, odchovaný ,vlasteneckým‘ duchom…“ poznamenal Deman, ktorý medzitým tiež bol sa von dostavil. „Je to smutná vec, ak tu profesori už nevládzu držať lepší poriadok. Zajtra pôjdem k direktorovi.“

Neskoršie sa ukázalo, že ,vlasteneckí‘ študenti boli sa rozdelili na tri oddiely; druhé dva preslávili sa podobne pred bytom profesora Laskára i pred bytom Ľudovíta Laskára. Postarali sa o to, aby celá rodina mala pokazenú noc a rozbité obloky.

„Ak sa toto pre mňa zviedlo, nebudete sa veľmi tešiť môjmu pribudnutiu do rodiny…“ hovoril Ivan ráno, keď všetci spolu pozerali na skazu narobenú na oblokoch.

„U istej nerozumnej triedy obyvateľstva my sme nikdy nepožívali zvláštnu obľubu, je to len také spolužitie nasilu, ale dosiaľ, aspoň od študentstva, nepocítil som znaky nepriazne,“ vetil na to Deman.

„Čo sa dá ľahko vysvetliť: dažické študentstvo, aspoň jeho najchudobnejšia časť, dobre vie, od koho idú mu tie značné podpory,“ hovoril profesor Laskár, „a teraz sa ti predsa takto odslúžilo.“

„Čože sa mám žalovať, keď ani teba, svojho profesora neušetrili —“

„Nuž chcú dokázať svoju charakternosť tak, že, ako sme zakúsili, dajú pocítiť svoje ,presvedčenie‘ i tým, od ktorých prijímajú dobrodenia, aby sami sebe nezdali sa podkupnými,“ usmial sa mdlo profesor. „V istom ušľachtilom spôsobe, keby boli v pravde, by som im ja rád prisúdil i to právo, ale takéto uličníctva nie sú charakternosťou, lež smutným úkazom spustnutej premrštenosti mládeže. Ale oni vedia, že sa im nič nestane. Pri vyšetrovaní, ktoré sa teraz pre formu zavedie, sám profesorský zbor bude na tom, aby sa previnilcom nič nedokázalo, aby obišli bez trestu. Iba ak sa tebe kvôli budú chcieť preukázať, nuž potrescú očistom jedného alebo dvoch. Ale preto celé žiactvo dobre bude vedieť, že ináč táto ,vlastenecká‘ výtržnosť nepripočíta sa mu za hriech, lež naopak, a ja sa musím pripraviť, že ešte niekoľko ráz dostane sa mi pocítiť ich týmto vzbudenú priazeň.“

Fedora bola zostrašená, po polnočnom lomoze nezažmúrila viac oka. Následkom tejto udalosti i Ivanovo väzenie zasa strašnejším sa jej zdalo. Bola utrápená i rozhorčená; tvrdila, že sa neuspokojí, pokým ho nepôjde navštíviť a na vlastné oči sa presvedčiť, či mu nič nechýba. Najradšej by bola šla hneď s ním, keby celá rodina i on sám neboli bývali proti tomu. Chcel sa tam najprv sám rozhľadieť a potom jej písať, ako by sa mala vystrojiť.

„Ako je dobre, že sme už takto, že aspoň smelo budem môcť ísť k tebe,“ pochvaľovala si viac ráz.

„Teda myslíš, že naozaj budeš sa vedieť zmieriť s takým trudným začiatkom nášho manželstva?“

„Keď budem môcť byť pri tebe, nuž sa so všetkým zmierim. Vieš, to nám bude miesto posvadobného cestovania…“

Neveselo sa usmial.

„Nedobrá to náhrada. Mne zjasníš väzenie, ale ty podstúpiš obeť nepohodlia a iných možných nepríjemností.“

„V našich okolnostiach nemôžem si žiadať nič lepšieho, nič sa o mňa netráp!“

Popoludní pri odchode držala sa nad očakávanie zmužile. Keď prišla domov zo stanice, dlho sa prehŕňala v pozdravných telegramoch, ktoré včera a dnes z viacerých strán mu podochodili, i v listoch, ktoré v posledné časy podostával a jej zanechal. Nadišlo ju pritom čosi podobné hrdosti, začala si neznámym jej dosiaľ spôsobom zakladať na svojom mužovi, ktorý, ešte taký mladý, už mal pekné, pozdvihujúce značenie vo svojom národe. V zbožnom predsavzatí umieňovala si stať sa i v tomto smere jeho hodnou ženou.

Od toho dňa, hoci jej zovňajšie okolnosti v ničom sa nezmenili, inak pozerala na svet, na svoje okolie, ešte i na svoj rodičovský dom. Bola vydatou ženou, predchodila si sama sebe značne dôležitejšou než dosiaľ. Čeľaď ju začala oslovovať milosťpaňou a zvláštnejší rešpekt vkladala do svojho správania k nej. Matka zariadila jej zo dve izby k jej osobitnej potrebe a otec i starý otec ustálili jej riadne dôchodky, tak ako Helene, aby si mohla samostatne počínať.

Mysľou bola vždy pri tom, skrze koho dostalo sa jej tejto zmeny. Listy lietali každý deň sem i ta.

V najbližšom čísle Dézsividéki Hiradóa, miestneho dažického časopisu, objavil sa článok, bijúci na poplach pre nebezpečné príznaky panslavizmu v Dažiciach, ktoré dosiaľ boli také hrdé na svoju bezúhonnú vlasteneckosť, rozšírenú i medzi základnými vrstvami meštianstva — i uveličene schvaľujúci, že obecenstvo urazené vo svojich vlasteneckých citoch, najmä vlasteneckým duchom vynikajúca mládež neohrozene dali najavo svoje zazlenie panslávskej vypínavosti, hoci by sa ukrývala i v najbohatšom a dosiaľ váženom dome. Kto sa poškvrňuje takými spojeniami, ten veru neuchráni sa ani majetnosťou ani váženosťou pred zaslúženými nepríjemnými následkami, a nech je i naďalej pripravený na ne.

I obom Laskárovcom dostalo sa výhražných poznamenaní.

Dažické študentstvo si víťazoslávne prečitovalo ten článok, éljenovalo pôvodcovi i umieňovalo si, že i po druhý raz takto zachráni vlasteneckú reputáciu dažického, panslavizmom ohrozeného obecenstva.