ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Medzitým sa vzmáhal nepokoj na protivnej strane. Vodca novohradskej skupiny v širokom kepeni bol prvý, čo zaniesol pánom alarmujúcu zvesť, že na námestí sa chystá vzbura, že na vlastné uši počul podpaľačské reči. Však páni i bez zvláštnych poslov boli by uhádli, aký význam môže mať to hromadenie sa ľudu okolo toho ,Svätopluka na tých bielych koňoch‘. Že to nebolo na oslavu Vzdelávacieho spolku, dalo sa nielen tušiť, lež i vidieť z držania sa tých ľudí, z ich hrozivých posunkov.

Niekoľko prichádzajúcich pánov povychodilo pred bránu stoličného domu, so zlostnou napnutosťou i s veľmi nemilým pocitom pozorujúc, čo sa tam deje. Ďalej od tejto svojej pevnosti sa neodvážili a väčšia časť z nich mala za radnejšie ani sa neukázať. Veď ak by sa ozaj vzbura strhla, v stoličnom dome sa len ubránia tomuto neozbrojenému ľudu.

„Istenteremtucse, nagyon is úgy látszik, hogy itt, ezeknél a tótoknál furcsa vendégszeretettel ismerkedünk meg…“ uvažoval jeden fúzatý pán vo veľmi jemnom obleku, dodávajúc si náter akéhosi srditého humoru.

„Hat, kedves Pali sogorkam, ha jol és igazsagosan meggondolod a dolgot, magadnak is muszaj bevallanod, hogy ti itt most nem is érdemelnétek meg egyebet, mint hogy ez a népség kiüzzön benneteket varosabol. Minek csinaltok ostobasagokat? Szeretném én latni, hogyan vennétek ti az ilyen sérelmet, mint a minövel magatok jartok ezek nyakára…“ odvetil ostro Maršinský, ktorý pred chvíľou bol došiel na svojom koči, aby svojho švagra, ženinho brata, odviezol do Maršinej, ako sa dohovorili listom.

Onen fúzatý pán, ináč snemový poslanec niektorého okresu v susednej stolici, bol tým jeho švagrom.

Niektorí sa smiali rozhorlenému karhaniu Maršinského, iní strmo protirečili a zatracovali ho, hovoriac, že ako by to mohlo byť odškodnením tejto Slovače, keď ju preliatím do Maďarstva chcú priviesť k vyššej ľudskej dôstojnosti a k lepšiemu osudu.

Maršinský, očami žmurkajúc (znak to podráždenosti), obrátil sa proti nim.

„A či vari, keď ich do toho Maďarstva prelejete, tým stanú sa vzdelanejšími a stanú sa pánmi ako vy, aby im bolo ľahšie žiť? Pochybujem, že by ste sa o to snažili — pánov jednako viac na svete ako treba — a len tak pre vlasteneckú pasiu Slovákov na Maďarov pretvárať, tým im veru nič dobrého neurobíte. Čo je dobrého u nich, to vykynožíte a miesto lepšej náhrady zanecháte im spustlosť. Načo by si to ľudia osobovali pánaboha korigovať!“ zavracal ich dôrazne svojou slovenskou maďarčinou.

V ňom sa vždy hlásilo zdravé pôvodné jadro, neskazené cudzobažníctvom a politickým umelkárstvom.

„My ich chceme pozdvihnúť z ich slovenskej zaostalosti a tým spolu preukazujeme najvyššiu službu vlasti, keď neblahé nezrovnalosti v reči, mravoch a zmýšľaní usilujeme sa priviesť do žiadúcej, súhlasnej zjednotenosti…“ riekol jeden z pánov, naširoko povestný svojou maďarizačnou horlivosťou, a myslel, že tým náležite porazil Maršinského.

No Maršinský sa naskrze necítil porazeným.

„Taká zjednotenosť u nás je nemožná, lebo vyžaduje protiprirodzené zmeny. Vzdelávaním pozdvihovať zo zaostalosti či Slovákov, či ktorý iný národ je iste povinnosťou tých, ktorí ním vládnu; ale ak máme uveriť, že mu chcú úprimne dobre, a ak sa im to má vydariť, tak musia ho dvíhať na jeho vlastnom, prirodzenom základe, a nie na svojom ľubovoľnom, číro sebeckom. Poprajte každému v celej miere, čo mu patrí podľa prirodzeného práva, tak najlepšie zjednotíte vlasť, lebo vtedy —“

„Eláll! Eláll!“ prekričali páni Maršinského.

Veď oni vari nejdú sa dať poúčať zaostalému dedinskému zemanovi, ktorý nemá nijaký politický rozhľad.

„Keď nechcete pravdu počuť, niet vám pomoci, ale pravda predsa pravdou zostane a konečne i zvíťazí nad úsilným bludom!“ odvetil, z rozhorlenosti prejdúc razom do pokoja.

„Maršinský je hotový pansláv — to je pekná vec! Slovenská krv hlási sa v ňom…“ posmeškoval predošlý a ostatní sa smiali.

„Bláznivé reči!“ dudral rezignovane.

Pánom však neprichodilo rozpriadať vec ďalej, ich pozornosť uchodila na námestie, odkiaľ bolo počuť veľmi hlasné výkriky: „Dolu s renegátmi!“, ktoré vo veľkej miere stupňovali ich nepríjemný pocit. Nepokojný pohyb zavládol medzi nimi, omínalo ich to väčšmi, než ako sa stavali.

„Nebojte sa, Šavelský nedovolí nijaké výtržnosti, hoci by tu poriadny výprask nebol nezaslúžený…“ upokojoval ich Maršinský.

„A keby im rozkázal hnať sa na nás?“ pýtal sa ktorýsi.

„Nuž by sa hnali na vás. Tí ho navlas poslúchnu…“ uisťoval Maršinský.

„Tak ste mali inakšie poriadky porobiť, vy domáci, my sme nemohli vedieť, medzi akých divých ľudí tu prídeme. Keby sme to boli vedeli, boli by sme si hneď vojsko na ochranu so sebou doviedli…“ rozčuľovali sa hostia. Maršinský ich upokojoval, že Šavelský nedopustí, aby sa im vlas na hlave skrivil.

Ale v najväčšom rozčúlení boli domáci vladári; sršali hnevom i protivnou, bolo im to strašne zahanbujúce, že tu, pod ich vládnucimi rukami, mohlo sa toto strhnúť. Veru neboli by na túto možnosť pomysleli pri ináč vždy vyskúšanej krotkosti slovenského ľudu. Župan Barcsányi chodil po vrchných izbách okolo najprednejších hostí, vyslovujúc ako najskrúšenejšie svoje poľutovanie nad tým, že ich pobyt tu, nad ktorým plesá každá vlastenecká duša, je takto znepríjemnený tými potuteľnými, potmehúdskymi panslávmi. Z tohto, hľa, hneď môžu utvoriť si predstavu, aká ťažká úloha je pre vlasteneckých úradníkov spravovať kraj, v ktorého obyvateľstve šíri sa a vládne takýto duch. No ako sa čudovať obecnému obyvateľstvu, keďže člen zemianstva, a to z poprednej rodiny, ktorá v stolici od dávnych čias hrala významnú úlohu, podnecuje ho k takémuto vystupovaniu slovom i príkladom. I teraz, hľa, tam je uprostred nich a nehanbí sa slúžiť za potupu svojmu stavu, ktorý, pravda, potupil už vtedy, keď sa oženil tak dvojnásobne neprimerane. Teraz utonie v tom živle, do ktorého je vtiahnutý skrze ženu.

Barcsányi z duše nenávidel Šavelského a v základe nie pre rôznosť politického zmýšľania, ale viac z bližších, osobných príčin, a neomeškal dať tomu výraz, kde sa mu naskytla príležitosť. Iba v prítomnosti Maršinského mal sa v tom na pozore, lebo ten vždy svojím priamym spôsobom chytil stranu Šavelskému a nemilo vysvetlil pravdu Barcsányimu, nad čím vraj nejeden zo spoluzemanov mal veľkú radosť, lenže utajenú.

Barcsányiho zať, podžupan Dubínyi, zasa v prízemí s nevšednou ochotou obehával okolo znepokojených hostí a veril sa, že tej bezočivej panslávskej hávedi dokonale pristane táto hlúpa demonštrácia.

Slúžny Boróczi a podslúžny už boli sa rozbehli robiť energické ochranné poriadky, zohnali miestnych žandárov, ozlomkrky telegrafovali i po ďalších a hneď sa s nimi vypravili obidvaja slúžnovci na námestie proti zhromaždenému meštianstvu.

Šavelský nedal si ujsť príležitosť, že by tu zhromaždeným ďalej nehovoril svojím závažným spôsobom. Podobných príležitostí nachodil si nielen tu, vo svojom kraji, lež i v ďalších slovenských stoliciach sa mu už viac ráz naskytli. A jeho vystúpenie zanechávalo všade hlboký dojem. Jeho reči dvíhal silný vnútorný oheň a pritom prechádzali prísnou kontrolou rozumu. Nepotrebovali byť vypočítané na efekt, účinkovali váhou samej svojej pravdivosti a svojou neohrozenosťou budili neobyčajnú posmelenosť u poslucháčstva. A najporážajúcejšie boli jeho slová, keď karhal odrodilstvo. Dosiaľ mal šťastie, že ešte ani raz nepodarilo sa číhajúcim jeho nepriateľom prichytiť ho pri výpovedi, ktorá by ho bola mohla vydať vrchnosti na odsúdenie, však že ho to skôr-neskoršie neminie, na to bol pripravený.

Keď teraz, dychtivo načúvajúcim ľudstvom obklopený, stojac na stúpadle svojho povozu, videl prichodiť slúžnovcov so žandármi, dokončil svoju dlhšiu reč:

„… U nás maďarizácia koná sa pod ochranou štátnej moci po všetkých najnižších, stredných i vysokých školách pestovaním ,maďarského vlastenectva‘ a vyučovaním maďarskej reči v takej miere, že je to na úkor všetkým ostatným rodným rečiam nemaďarského obyvateľstva, a teda i na úkor vzdelanostného pozdvihnutia nemaďarských národností, keďže toto je možné pre celý národ len na základe výchovy a výučby v reči rodnej. To je základná nespravodlivosť, a trpíme ju, lebo nemáme moci opraviť ju. Ale keď vyše toho vystrájajú na nás ešte privátne, však vládnúcimi všemožne podporované spolky maďarizačné, tejto nezhode už nie sme povinní dať k sebe pristúpiť. Také spolky sú nemravnou nástrahou jedného národa proti druhému, na jeho vernosť proti sebe samému, a teda na samé jadro jeho národnej existencie. Sú k tomu vždy nástrahou národa vládnúceho proti národom i tak potlačeným, proti ktorej napadnutí nemajú činnej obrany, iba trpnej. A táto pod tlakom nespravodlivého násilia rastie síce, ale len u silných duší — u slabých pod ním hynie. Na tieto slabé duše sa zameriava snaha vládnucich: či treba ďalšie dôkazy, že je nemravná? My teda predovšetkým starajme sa o to, aby sa u nás nenašli slabé duše! Som presvedčený, že tí Maďari, ktorí cítia pravú lásku k vlastnému rodu, neobskakujúcu okolo osobnej chvály a oslavy, dajú mi za pravdu. A tak naším dnešným heslom je: Nech žijú spravodliví Maďari, naši bratia podľa vlasti! — ale nech zahanbená je všetka odrodilá čeľaď, táto škvrna neotužených národov, a nech sú zmarené jej záhubné snahy!“

Šavelského hrdo planúce oči pokojne sa stretali s každým na neho namiereným pohľadom — i s pohľadom slúžneho.

„Tak je, tak! Nech žijú spravodliví Maďari, ak sú i takí — a dolu s renegátmi!“ ozývalo sa stonásobne od všetkého ľudu, keď najprv nastala krátka tichosť, prekonávajúca dojem práve počutej reči.

Slúžnovci so žandármi za chrbtom už chvíľu stáli pri zástupe a načúvali Šavelského slová, či neposkytli by niečo pre štátneho zástupcu. Boróczi zachoval nepohnutú tvár, Šavelský dobre vedel o nich, ale, nevšímajúc si ich, nemýlene dohovoril. Potom zišiel zo svojej neobyčajnej tribúny; pohyb, ktorý zavládol medzi zhromaždením, dal mu už miesto.

Keď sa zo všetkých hrdiel opätovne ozývalo prerážajúce: „Dolu s renegátmi!“ odlúčil sa slúžny Boróczi od svojho ozbrojeného sprievodcu, a, zastanúc si do závažnej pozície, hlasom, v ktorom sa nedalo utlmiť rozčúlenie, rozkazovačne vyhlásil:

„Z moci svojho úradu zakazujem všetko ďalšie demonštrovanie a nariaďujem, aby sa za päť minút rozišli odtiaľto všetci tu zhromaždení! V prípade protivenia sa vynútim si poslušnosť zakročením žandárov!“

Ľudia od Šavelského razom všetci obrátili sa proti slúžnemu, no nie priateľsky, ale so zrejmou podráždenosťou na tvárach i so zlostným pomrmlávaním, z ktorého sa odkiaľsi vylúčil Kalinov hlas: „A či sa my vari bojíme vašich žandárov? Sprobujte, my sa vieme brániť i bez pušiek!“ Vtom však Šavelský spomedzi ľudu predstúpil pred slúžneho.

„Prečo nám to zakazuje pán slúžny? Nič z našej strany sa nestalo, čo by ospravedlňovalo taký zákaz…“ hovoril odmerane.

„Preto to zakazujem, že mojím úradom som povolaný bdieť nad verejným poriadkom a verejnou bezpečnosťou, čo oboje vidím tu narušeným — a teda konám svoju povinnosť, keď zavčasu zamedzujem ďalšie horšie následky.“

Ľud sa znepokojil, dusený hrmot sa stupňoval, mnohí sa naťahovali, aby slúžneho zasiahli svojím zlostným pohľadom.

„Áno, keď my Slováci čo len desiati zídeme sa spolu na obranu proti bezpráviu, to je hneď rušenie poriadku a bezpečnosti, hoci by sme sa po anjelsky správali. Ale keby sa nás teraz hoci tisíc bolo sem zišlo, aby sme éljenovali tamtým, to by sme dostali pochvalu, hoci by sme i lomozom chodili ulicami a zazlenie vykrikovali tým, ktorí nevyvesili zástavy!“ pohrmievajúcim hlasom odpovedal Matejko, stojaci hneď za Šavelským.

K jeho slovám pridávali sa rozhorčené prisviedčania: „Oj, Slovákom mohli by sme i obloky vybíjať, to by bolo len pekné, vlastenecké oduševnenie!“ alebo: „Nie od nás pochádza rušenie poriadku, ale od tých, čo nám proti našej vôli dovádzajú na krk našich nepriateľov!“ No všetko zatíchlo do posledného hlásku, keď zasa Šavelský prehovoril:

„Pán slúžny sa mýli so svojou predčasnou obavou, že by od nás tu zhromaždených mohlo vzísť narušenie verejného poriadku alebo ohrozenie verejnej bezpečnosti. Ako sme sa tu zišli, prvou našou starosťou bolo zapovedať výtržnosti. Čo sme si tu povedali, to nenarušuje poriadok, ani neuráža zákony. Preto prosíme ponechať nás na pokoji a nevyhrážať nám žandárskym zakročením, keďže je tu ono až veľmi zbytočné a len by dovŕšilo nežiadúce podráždenie myslí. Pri ponechaní nás na pokoji dobre stojím za to, že sa rozídeme v úplnom poriadku, tým viac, že už sme hotoví so svojou úlohou tu, čo sa však stane po prípadnom upotrebení žandárskych pušiek, za to ja neberiem zodpovednosť na seba!“

Boróczi mal vždy akýsi dusivý pocit, keď prišlo mu vo verejných veciach potýkať sa so Šavelským. Počítal si to za nemalú hrdinskosť, že takým prípadom nevyhýbal. Sotva na čo iného vo svojom slúžnovskom dejstvovaní obracal taký napriamený pohľad ako na to, aby dôstojne čelil Šavelskému, tomuto zvlášť významnému zásadnému protivníkovi, ku ktorému ho od mlada pútali zväzky priateľské a ktorý v dospelom veku tak samovoľne, nevídane vytrhol sa z jedine privilegovaného stanoviska svojej kasty, že od toho ziskrilo sa v očiach všetkým jeho rovesníkom. Boróczi bol chladným fanatikom svojho od koreňa zavedeného presvedčenia, ktoré hájiť so všetkými do moci mu danými prostriedkami držal si za význačnú povinnosť; no nebol natoľko nízkej duše, že by pre mravnú veľkosť Šavelského, ktorú mimovoľne spoznával, bol sa rozpálil proti nemu malichernou osobnou nenávisťou.

„I my sme toho samého náhľadu, preto tiež, kde môžeme, drážditeľov berieme na zodpovednosť pre nadhodivšie sa prehrešenia a podráždeným odpúšťame, berúc ohľad na ich nevedomosť,“ odpovedal na Šavelského slová s istým zámerom.

Na Šavelského tvári zjavil sa letmý, malý, útrpný úsmev.

„Lenže vy za drážditeľov čiže za buričov vyhlasujete tých, ktorí vidia krivdy ľudu robené a proti nim broja, a my, hlbšie idúc, za drážditeľov máme tých, ktorí krivdy robia a obrany nepripúšťajú, opierajúc sa o svoju moc,“ odvetil dôrazne, ale bez adresnosti.

Aj z ľudu bolo počuť poznámky: „Áno, stíhate takých, aby sa báli zaujímať sa nás! Chcete, aby sme my nemali zástancov proti vám. Držíte sa na našu nevedomosť — ale my už i sami vieme, odkiaľ nám aká krivda ide!“ A Kalina z druhej strany prekričal všetkých: „A my sa vám predsa nedáme!“

Borócziho tvár sa zachmúrila, ocitol sa vo veľmi nepríjemnom postavení, a to ho zlostilo.

„Neprišiel som sa sem hádať s vami! Opakujem skrátka, aby ste sa všetci tu zhromaždení hneď rozišli, každý domov, za svojou prácou. To vám bude užitočnejšie, ako tu zbytočné reči trúsiť, za ktoré môžem vás brať na zodpovednosť. Päť minút času vám dávam na to, potom zakročia žandári,“ riekol zvysoka, odstúpil ďalej a vytiahol hodinky z vrecka.

Mešťanmi to navidomoči trhlo. Vzpriamili hlavy a mnohí strmo pokročili napred, smerom proti slúžnemu, takže iní, menej odvážni, začali ich trochu preľaknuto zadržiavať.

„A či sme vám my otrokmi, že nám tak rozkazujete? Keď ste slúžnym, či preto bez príčiny smiete ľudí trýzniť?“

„Čo vás do našej práce! Čo si zmeškáme, za to od vás náhradu pýtať nebudeme — daň jednako zaplatiť musíme…“

„Čo by si ja nesmel na rínku postáť s druhými, keď nič zlého nezamýšľam!“

„Uvidíme, či dáte strieľať do nás, čo sme nič zlého neurobili — my sme už raz tu!“

„Ani ústa si zapchať nedáme, vravieť budeme, čo je pravda!“ išlo to jedno cez druhé nezadržateľne a rozsrdení vždy viac tisli sa do popredia.

Tváre, obracajúce sa k slúžnemu, boli rozpálené, pohľady k nemu upreté, rozsršené. On zbledol od dusenej protivne. Čo je slúžnym, takú vzpurnú smelosť od občianstva ešte nezakúsil. Slovenský ľud oproti pánom úradnú moc majúcim je veľmi nesmelý, preto sa oni tak pohodlne vozia na ňom. Ale tu videl Boróczi, že je na samej hranici svojej autority, že za najbližší krok tento rozdráždený ľud bez rozmyslu vrhne sa na neho. V rýchlosti uvažoval, čo by bolo, keby žandárov komandoval strieľať; ľud neomylne vrhol by sa na nich a po ľútom zápase, nedbajúcom života, jednako by ich konečne premohol, a divokosť bola by rozputnaná. Prišlo by hádam až na to, že celý Vzdelávací spolok musel by sa formálne biť s rozpajedeným rakytovským meštianstvom. A ten škandál!… Po celom svete by noviny rozhlasovali, ako sa povodilo slávnemu Vzdelávaciemu spolku hornouhorských vlastencov v slovenskom mestečku, a smejúci sa sotva by boli na strane spolku — najmä v cudzozemsku. Že by vinníci potom boli ostro trestaní, to by vec ani nenapravilo, ani neokrášlilo.

Boróczi nebol z tých, ktorí sa radi prenáhlia. Len teraz ako sa najdôstojnejšie vytiahnuť z tohto zaviaznutia?… Hovoril čosi podslúžnemu, mladému človeku v šviháckom obleku, ten to podal ďalej žandárskemu strážmajstrovi, no nebolo to komando k útoku.

Šavelský, nezamiešajúc sa, chvíľu pozoroval tento napínavý výjav: bol celkom spokojný s držaním sa svojho tábora. Boróczimu prial zaslúženú nedobrú situáciu a pre svoju stranu mal teraz za vhodné zakročiť vyrovnávajúce.

„Opakujem pánu slúžnemu, že my sa i bez jeho zakročenia rozídeme pri poriadku, na čom nám samým záleží. Žiadam, aby sme boli ponechaní na pokoji sami na seba, a sľubujem navzájom, že sa za štvrť hodiny rozídeme, ako nám bude vhod, a iste bez najmenších výtržností. Za toto pánu slúžnemu svojím slovom dobre stojím,“ zahovoril s otvorenou rozhodnosťou.

Boróczi vzniesol k nemu svoj zachmúrený pohľad a pomaly odkladal hodinky do vrecka. Potom zlostne zazrúc na najbližších, s napnutosťou i bojachtivosťou na neho hľadiacich, vyhlásil pohŕdavo:

„Aby ste videli, že nemám záľubu trýzniť ľudí, i keď by som mal príčinu a moc na to, ale že tiež radšej pokonám vec po dobrom, ponechávam vás samých na seba — spoliehajúc sa hlavne na dané slovo blahorodého pána…“ dodal, obrátený k Šavelskému, „a spoliehajúc sa i na to, že vy sami nebudete chcieť, aby rakytovské meštianstvo upadlo pred celým vzdelaným obecenstvom našej vlasti do špatného svetla, že sa hrubo prehrešilo proti pravidlám pohostinstva, posvätným každému, ešte i divému národu…“ dokončil veľmi vážne, kryjúc týmto káravým napomenutím slabosť svojho postavenia.

Žandári odstúpili na istú vzdialenosť, i obaja slúžnovci sa oddialili: Boróczi sa pripojil ku skupine pánov, ktorí živo posunkujúc vyšli z hostinca, a podslúžny šiel so zvesťou do stoličného domu. Všetkým pánom sa veľmi uľahčilo, keď slúžnovci ubezpečovali, že sa ľud na námestí rozíde o štvrť hodiny bez výtržnosti.

„A ste si v tom istí?“ pochybovačne pýtali sa znepokojení.

„Úplne. Od Šavelského máme sľub, na ten sa môžeme držať.“

„A ten ich tak má v moci?“

„Bohužiaľ, tak. Pri ňom i nesmelí dostávajú smelosť. Ak to tak pôjde, prešli už tie časy, kde bolo ľahko na uzde držať tento ľud. Musíme energiu zdvojnásobiť. Na druhý raz sa lepšie opatríme,“ hovoril Boróczi.

Bola mu to veľmi nevítaná skúsenosť, nadnes mal pokazenú dobrú vôľu.

Mnohí z pánov, ktorí ho nepoznali, boli na Šavelského náramne zvedaví, a boli radi, že ho mohli vidieť. Zo stoličného domu i niekoľko kukerov bolo namierených na neho. Po vzdialení sa slúžnych a ich branného sprievodu medzi ľudom na námestí razom opadla všetka zlostná napnutosť, nastal pohyb uvoľnenosti, každý sa cítil ako po vydobytom víťazstve.

Stranou stáli pravotár Laskár s doktorom Boháčom, i ešte s niektorými pánmi. Oni prišli najneskoršie, keď sa dopočuli, čo sa to na rínku strhlo.

„Ale sme ich odkúrili!“ pochvaľoval si Matejko.

„Išlo to veľmi pekne, keď to človek zboku pozoroval. Oni sa s veľkodušnou tvárou naspäť koncentrovali…“ poznamenal Boháč, spokojne sa usmievajúc.

„Pán fiškál, a ja vám teraz ďakujem, že ste ma odviedli od toho strhávania zástav, takto je predsa lepšie…“ priznával Závora pristúpiac k Laskárovi.

Laskár, prikývnuc hlavou, podal mu ruku.

Každá tvár bola naradovaná, všetci mali o čom medzi sebou hovoriť a všetci pozerali na Šavelského i na pánov, i každý hľadel sa mu priblížiť. On nezabudol pozerať na hodinky a akosi prikrátkou zdala sa im štvrťhodina, keď povedal, že je už čas rozísť sa.

„Neodháňajte nás, veľkomožný pane, my sme radi, keď vás vidíme!“ ozval sa ktosi hlasom prosebným i oduševneným.

„A čo nás po tých tam; nemusíme ich poslúchať! My sme tu doma, nedáme sa rozháňať kvôli takým hosťom, ktorí by nás z vlastného chceli vyhnať!“ dodal iný, podnikavejší.

Šavelského dobrým rozmarom zjasnená tvár zrazu zvážnela.

„Preháňať nesmieme, lebo tak stratíme to, čo sme si správnosťou vydobyli. I ja som rád, keď vás mám okolo seba, i môže sa stať, že sa o krátky čas zasa uvidíme. Ale teraz dali sme slovo, že sa za štvrť hodiny rozídeme, a dané slovo musíme dodržať priateľovi i nepriateľovi — inak neboli by sme hodní, aby niekto na nás podbal, ani sami pred sebou nemali by sme úcty. Ukázali sme im svoje zmýšľanie, to je dosť. Nectilo by nás ukazovať detinskú radosť nad naším zdarom. Zbohom, nateraz — keby nastala potreba, zasa sa takto zhromaždíme!“

Dali si povedať, hoci boli rozjarení. Šavelský podával ruku všetkým okolo seba stojacim, a keď tí odstúpili, natisli sa na ich miesto ďalší. Pritom zasa zo všetkých hrdiel ozývalo sa: „Sláva Šavelskému!“

Keď sa od všetkých odobral, poberal sa preč s Laskárom. Sekerka bol zabratý do tuhého rozhovoru s novohradskými sedliakmi, ktorých traja vodcovia ponosovali sa kdesi pánom, akú protiveň a hanbu zakúsili so svojimi zverencami, keď im, vraj zo samej hlúposti, prebehli do panslávskeho tábora. Sekerka sa staral, aby im nebolo otupno bez tých vodcov, vysvetľoval im, čo chceli vedieť, i nakladal im, aby doma rozprávali všetko, čo tu videli a skúsili.

Šavelský odchodiac zazrel stranou stojaceho Kalinu, ktorého tvár bola ešte červená a oči mu len tak ihrali. Jeho hlas sa dnes už veľmi často ozýval spomedzi zástupu. Oslavovaný vodca i tomuto podal svoju zemiansku ruku.

„Zbohom, Kalina! A prismelé reči si nedovoľujte, aby vás nezavreli pre ne…“ riekol mu pritom vážne, priateľsky.

Kalina sa ešte väčšmi rozjaril.

„Pán veľkomožný, ja sa nebojím pravdu povedať, tak ako sa vy nebojíte! A keď ma pre ňu lapia, nech ma lapia — čože mi vezmú? Keď ma zatvoria: nech! však si to odsedím. Azdaže som i ja hoden trpieť za pravdu, hoďa som chatrný človek. A druhého do nešťastia neprivediem. Chlapcov mám na učňovstve, dievča slúži a žena sa prácou vyživí.“

Šavelský potom znovu podal mu ruku.

„Ja vás rád mám za spolubojovníka.“

Šavelský s Laskárom ešte nedošli pred poslednejšieho dom, keď z viacej strán od rozchádzajúcich sa skupín rozzvučalo sa: „Hej, Slováci, ešte naša slovenská reč žije!“ Odďaľujúci sa spev ešte chvíľu bolo počuť: „Žije, žije duch slovenský, bude žiť naveky, hrom a peklo, márne vaše proti nám sú vzteky!“ so zvláštnym dôrazom. Vzdelávajúci vlastenci porozumeli slovenskému textu, nebolo im ho treba pretlmočiť, a vyslovili sa v tom zmysle, že kto túto pieseň spieva, toho treba dať zavrieť.

Kým trvalo ich zasadnutie, čata žandárov patrolovala okolo Bieleho havrana. Ale nachystané vzletné reči o pomaďarčení Nemaďarov zneli im samým akosi prázdno, chuť k nim mali pokazenú, keď tam na námestí od najkompetentnejšej strany bolo presvedčivo vyhlásené, že z toho pomaďarčenia nebude nič.

Z mnohých domov otvorenými oblokmi znelo ešte Hej, Slováci a Kto za pravdu horí i neskoro popoludní, keď vzdelávajúci vlastenci po bankete húfom tiahli von z mesta, pod hustou žandárskou ochranou. A tá veru bola zbytočná, z meštianstva a z domáceho ľudu práve tak nikto neukázal sa na vyprevádzaní, ako nikto nebol pri vítaní a — div! — páni od Vzdelávacieho spolku jednako neboli spokojní.

Ale keď podvečer Šavelský odchádzal z mesta, každý, kto ho videl, privolal mu srdečne oddaný pozdrav, bolo vidieť kývanie klobúkmi a z oblokov vystrkovali sa hlavy pozerajúce za ním. Aká stiesnenosť dusila ráno rakytovské obyvateľstvo, taká uvoľnená, vzletná, sviatočná nálada vládla v jeho skromných príbytkoch podvečer. Po vybavení prác všetci ľudia povychádzali na priedomie a rozprávali si dnešné dojmy. Jedno také víťazstvo dáva utisnutým nové sily a čerstvú chuť vytrvať v nerovnom zápase.