ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vošla stará Šavelská.

Vážne a vznešene, v tmavých šatách a v čiernom čepci. Vlasztha po nemecky predstavil jej druhého hosťa, znajúc, že po maďarsky hovorí zle. S vážnou dôstojnosťou mala sa k nemu. Ona, keď na to prišlo, vedela si zastať vo svojej starozemianskej vznešenosti. Hrdosť pocítila, že takýto pán prišiel vyhľadať jej syna. Vôbec často jej prichodilo byť hrdou na neho, hoci sama nie náležite chápala jeho počínanie, i nedoceňovala pohnútky k nemu. Na to však prišla sama, že jej nebohý manžel pri všetkej svojej neohraničenej pohostinnosti, ktorú, ako to býva, mnohí vyšší i nižší páni využívajú, nepožíval takú vážnosť ako teraz jej syn. Nevšímali si ho natoľko, lebo nemal taký význam, hoci sa vo všetkom pridŕžal zemianskych tradícií.

Na jej otázku rozprával jej vznešený hosť, že jeho starý otec zrodil sa tiež ešte tu na horných krajoch, ale potom že kúpil majetok na Dolniakoch, a tak teraz že jedna vetev rodiny sídli na Horniakoch, druhá na Dolniakoch. Sám že je už rýdzim Dolnozemcom, ale príroda tu na horných krajoch sa mu veľmi páči. Na ceste sem do Javorca mal vraj mnoho pôžitku a rád je, že mohol sa zblízka podívať na taký krásny kraj.

Hostia sa ani nestihli nudiť: čosi-kamsi objavil sa domáci pán. Kôň už pred chvíľou zadupotal na dvore.

Privítal ich s veľkou zdvorilosťou, ale bez zbytočných poklôn. Prosil o prepáčenie, že museli čakať za ním; keby bol mal i len ďaleké tušenie, že jeho excelencia poctí svojou návštevou jeho dom, nebolo by sa to prihodilo.

„Nechcel som urobiť krik, i vôbec nijaké znepokojenie svojou malou priateľskou návštevou — a čakanie tu naskrze nebolo nepríjemné,“ riekol vznešený pán veľmi priateľsky. O chvíľu Anička doniesla z najstaršieho vína v zapečatených fľašiach zo Šavelského pivnice i niekoľkoraké cigary, a páni nenútene sa rozložili pri voľnom besedovaní.

Anička s deťmi odišla do záhrady; neskoršie išla za ňou i stará pani, lebo rozhovor pánov nemal pre ňu zaujímavosť — prešiel bol dosť skoro na politiku. Vlasztha sa jej pridružil, žiadal prejsť sa s ňou po záhrade, lebo záležalo mu na tom, aby druhého hosťa s domácim pánom nemýlene ponechal spolu.

Títo dvaja o chvíľu už i boli v pádnom rokovaní. Hlas hosťa bol mierneho zvuku, ale hlas Šavelského znel jasno, každé slovo zrozumiteľne, i do záhrady ho bolo počuť. Mali za predmet žiadosti nemaďarských národností voči vláde a uhorskému štátu, ktoré ony v posledné časy vystavovali vždy určitejšie. Vznešený hosť z niektorej strany pochyboval o ich oprávnenosti a o možnosti ich splnenia, Šavelský závažne dokazoval opak toho, a jeho dôvody pri chodili do najlepšej sily, keď hosťove už boli vyčerpané.

„Ale s tým nezabudnite počítať, že maďarský národ v týchto vašich žiadostiach vždy bude vidieť nevlastenectvo, a teda nikdy ich neuzná. A vláda i celá správa štátu nemôže sa postaviť do priamej protivy s národom…“ bola hosťova odpoveď na Šavelského dôvody.

„A v tom je osudná slabosť štátu, neblahá pre sám štát i jeho uprednostnený národ, tak ako pre nezbedné decko nepríjemná je slabosť vychovávateľa, ktorému nad hlavu vyrástlo. Nechže správa štátu nezabúda, že ako nechce sa do protivy postaviť s maďarským národom, tak nesmie sa do protivy stavať ani s ostatnými národmi vlasti, ktoré tak tvoria časti podstaty štátu ako ten. Že maďarský národ so slepým fanatizmom vpravil sa do nepravého názoru o vlastenectve, majúc za dobré vlastenectvo to, keď maďarstvu nadháňajú sa výhody, na skazu nemaďarstva, v tom vláda a štát nie sú povinní mu nadŕžať, ale naopak, majú ho spravodlivým riadením priúčať pravému názoru, keď vidia, že ten nepravý, úsilne pestovaný zapríčiňuje nešťastie vo vlasti. Nech sa prizrú, koľko ho už spôsobil len odvtedy, ako Tisza pre udržanie svojej často kolísajúcej moci ustavične huckal maďarskú spoločnosť, aby urobila v šovinizme, čo môže, lebo že ona môže viac urobiť než štátna správa, ktorá je predsa aspoň naoko viazaná zákonmi… A tohto nikto nepostavil pod obžalobu pre huckanie proti národnostiam — no prídu časy, keď ho za to odsúdi potomstvo tých podhuckávaných. My, ktorí nepredpojato súdime o vlastenectve, sme zatratení preto ako eo ipso vlastizradcovia — a predsa v podstate nič iného nechceme, než aby každý človek bez cudzobažného luhania mohol sa priznávať k svojej pravej národnosti a mohol slobodne slúžiť jej záujmom v spoločnej vlasti; lebo naším ideálom je mocná, jednotná vlasť, rovnaké práva a výhody udeľujúca svojim rozličným národnostiam, za čo tie dávali by jej v ochotnú, povinnú službu svoje sily, napomáhajúce jej blahobyt. I ja sa priznávam k tomuto vlastenectvu a neustanem na tom pracovať, aby ono bolo v zásade i v skutkoch za pravé uznané a podporované. — Kto tých Nemaďarov, ktorí pridŕžajú sa svojej národnosti a pracujú za ňu, vyhlasuje preto za nevlastencov, vedome narába lžou ako so zbrojou proti nevinným — ale tá zbroj skôr-neskoršie obráti sa proti nemu. Najvyšší dôkaz môjho pravého vlastenectva podávam tým, keď všemožne pracujem na zvelebení môjho národa bez ujímania iným; i z najhlbšieho presvedčenia tvrdím, že iba ten, kto zdieľa i skutkami potvrdzuje takéto chápanie, pracuje na pravej, celistvej spokojnosti krajiny. Že sa mi v tom tiež všemožne prekáža, že som preto protivnou stranou zatracovaný, to naskrze nepodvracia pravdivosť môjho chápania.“

Nastala chvíľa mlčania. Hosť nevyslovil svoje zazlenia práve počutým náhľadom, on najmä proti Šavelskému nebol by sa vytasil s takou ošúchanou, ľahkou zbrojou, na ktorú tento protivník bol by opovržlivým úsmevom odpovedal. Aj ináč tej zbroje bezzákladného obviňovania už prestávali sa i slabší báť, odkedy silnejší vylámali jej ostrie.

„Náhľady sú slobodné, každému je dovolené mať svoje,“ vetil po chvíli. „Avšak keby sme my v zásade i uznali a odobrili vaše práve prejavené: podľa toho, ako skutočne majú sa veci, my predsa nemôžeme veriť našim národnostiam, že by silnejšie ľnuli k nám a ku vlasti — i keby sme im na vlastnú ujmu podali všetky slobody a výhody, ktoré si nárokujú — než ku svojim zahraničným súkmeňovcom. Taká dôvera od nás bola by, uznáte náramnou naivnosťou. Dopustil by som úplnú zhodu len vtedy, keby naše národnosti boli tak bez súkmeňovcov na svete, ako sme my Maďari — vtedy by sme azda inak s nimi nakladali.“

Šavelský sa usmial a neveril.

„Poznám túto námietku vládnúcej politiky; ale ona je pri doterajšom počínaní si tých národností naskrze nie ospravedlnená. Ony sa, ako známe, málo starali o svoju spolupatričnosť so zahraničnými súkmeňovcami, o spojenie síl proti utlačovateľom — čo, pravda, bolo im vždy na škodu. Keď sa v posledné časy na to upozorňujú, robia to následkom útlaku zo strany nadvlády, ktorý sa už nedá zniesť a proti ktorému teda musia hľadať oporu. Veď ktože viac nakonštatuje so škodoradosťou napríklad nesvornosť slovanských kmeňov než maďarská a nemecká, vôbec Slovanom neprajná tlač: ako teda uveriť, že by vládna politika brala si za príčinu svojho systému, kruto v prospech maďarstva ich pretvárajúceho, ich snahu po zjednotení sa, čiže ich gravitovanie za hranice? — Ktorí im toto naškriepené gravitovanie ustavične vyčítajú, tí veľmi dobre vedia, že robia plané kriky — a že smú ich robiť beztrestne, ba s vypínavým osobovaním si zásluh, to charakterizuje celý systém a sprotiví ho každému spravodlivému človeku, lebo pozostáva zo samého vedomého odoberania práv iným a potom z podozrievania ich zo skutkov alebo úmyslov, akými by sa za to krivdenie mali odmieňať — hoci tie ukazujú sa len zlému svedomiu krivditeľov. Vaša excelencia musí mi dovoliť takéto otvorené slová.“

„Rozumie sa. To nie sú osobné otázky, teda ani za osobné urážky to nemôžem mať, a k tomu ani nemôžem povedať, že by som sám vo všetkom súhlasil s terajšou našou politikou. Vidíte, som celkom úprimný. No vráťme sa ku predmetu. Vy azda nebudete chcieť tvrdiť, že neexistuje istá vzájomnosť medzi slovanskými kmeňmi tu domácimi a zahraničnými?“

„Keby som to tvrdil, luhal by som. Vzájomnosť a svojho príbuzenstva vedomá príchylnosť rastie pomaly, ale stále medzi slovanskými kmeňmi, chvála pánubohu! No všetkej tej príchylnosti a vzájomnosti naskrze nepotreboval by sa ľakať maďarský národ a uhorský štát, keby všetky národy v krajine mohli nenápadne, v spokojnosti žiť svojským životom, okolo neho a v ňom. — Nemaďarské národnosti konečne sa k tomu vzchopili, čo už dávno mali urobiť: podali si ruky spoločne zoprieť sa a brániť sa proti spoločnému utlačovateľovi, pod ktorým nemožno im žiť svojským životom. Ja sám bol som temer pri všetkých tých spoludejstvách a môžem vašu excelenciu na svoju česť uistiť, že o akomsi gravitovaní za hranice nebolo tam ani zmienky, ani pomyslenia, ale že práve celá snaha obrátená je na to, aby sme všetci tu, vo zväzku rodnej krajiny, slušne a pokojne mohli nažívať. Ani výbojných snáh na úkor maďarstva som nepobadal. U nás čelí všetko jedine k sebazachovaniu a, keďže sme ustavične napádaní, i k sebaobrane. Sebazachovanie je stálou úlohou každého národa; sebaobrana by u nás odpadla, keby sa verejné pomery vo vlasti tak usporiadali, že by všetky útisky a zúrivé i tiché výpady nemaďarským národnostiam prestali a že by národnosti boli skutočne úprimne podporované v rozvíjaní sa vo svojskom spôsobe. No u nás takéto spravodlivé želania pokladajú sa alebo za neodpustiteľný hriech, alebo za smiešnu naivnosť — a to je neblahý príznak.“

„Áno; lebo keby došlo na splnenie tých želaní, vtedy my Maďari museli by sme sa chopiť najnevyhnutnejšej sebaobrany, ak by sme sa zo samej veľkodušnosti nechceli dať pridusiť našim národnostiam, a už na to predsa nechceme veci dať prísť,“ namietol hosť trpkasto.

„Že Maďari sú národ neveľký a temer bez príbuzenstva vo svete, je otupné pre nich, a to isteže nakladá im dvojnásobnú bdelosť o sebazachovanie. No aj oni musia uznať, že zato Prozreteľnosť postavila ich medzi národy nanajvýš nevýbojné, pokojamilovné a dobrácke, medzi ktorými poľahky možno seba udržať najmä takému, ktorý vedel do svojich rúk dostať všetky prostriedky zovňajšej moci. A čo oni urobia na sebazachovanie na svojom vlastnom podklade, bez výbojnosti proti inorodým spolukrajanom, v tom nikto nebude im prekážať, ani sa im to nebude zazlievať.“

„Ďakujeme pekne za takú zábezpeku! Maďar nie je na to stvorený, aby sa spoliehal a čakal na čiesi blahosklonné trpenie. Bol by hlúpym chabcom, keby moc, ktorú si vydobyl, nevynaložil všemožne na svoje zosilnenie!“

„Lenže nie týmto nemravným spôsobom, založeným na samom príkrom krivdení všetkých okolo seba. Ak chcú spravodlivosť, neomylne musí nastať zhoda; ak nechcú spravodlivosť, nemôže prestať boj. Také konanie moci, od akého oni nechcú upustiť, nedovedie ich k povzneseniu, ale k pádu. I Maďarovi, čím väčšmi túži po panovaní a využitkovaní iných, tým pravdepodobnejšie dostane sa veľkého, bolestného pokorenia. Naproti tomu, ak sa zavčasu sám umierni a dopraje úprimne aj iným to, čo pre seba žiada, tak čestne obstojí medzi nimi pri svojich mnohých vynikajúcich vlastnostiach. Viem, že o takúto radu ma neprosí, ja však nemôžem sa zdržať nevysloviť toto svoje presvedčenie.“

„Nechajme takéto rozjímania, robia len zlú krv, a jednako by sme sa nedohodli v názoroch, ani k hlavnej veci by sme neprišli,“ riekol hosť.

Obidvaja tlmili vzrušenie i nútili sa k pokoju, a hosťovi zvlášť záležalo na tom, aby vec nedošla do rozhorlenej hádky.

„Ale potrebné sú takéto rozjímania, ak sa protivy majú vyrovnať,“ namietol Šavelský. „Nám zjavne i nezjavne vyhráža sa konečným vykynožením a i všetko usilovanie ide na to, lebo je to vraj v záujme maďarského národa, a teda vraj i uhorského štátu: kto nám tu teda môže odoprieť právo brániť sa do krajnosti?! Oni nám v mene štátu chcú vziať život, my sa bránime proti tým, ktorí nám ho berú, a oni kričia, že tým búrime proti štátu…“

„Čím sa priohniví jednotlivci vyhrážajú, to nemá platnosť vo všeobecnosti, a vláda a štát nemôžu sa robiť za to zodpovednými.“

„Ba každý musí vidieť i makať, že to má všeobecnú platnosť, lebo vláda i celý aparát štátu podporujú vyhrážateľov v ich usilovaní, čo tisíc dátami môžeme dokázať,“ riekol Šavelský veľmi mierne, ale i veľmi rozhodne.

Tvár jeho hosťa sa zachmúrila.

„O tom zasa museli by sme sa škriepiť — no hovorím, nechajme tie nechutné veci. Teraz z poverenia čelných faktorov viacerí vzali sme si za úlohu hľadať možnosť dorozumieť sa s našimi národnosťami, práve preto dovolil som si vyhľadať vás.“

Šavelský rýchlo vzhliadol na hosťa, ale v tom pohľade nezračilo sa primnoho dôvery v jeho slová.

„Ak je to vážny úmysel čelných faktorov, tak je to oddávna prvý požehnaný krok pre celú vlasť zo strany vládnúcej a môžem bezpečne tvrdiť, že nebude oľutovaný.“

Hosť si trochu odkašlal.

„Uvidíme. My si prajeme dohodnúť sa s národnosťami, preto sa obraciame k ich najvplyvnejším jednotlivcom — tu teda k vám. My vieme, že váš vplyv je rozhodujúci u vašej strany a pritom s dôverou predpokladáme, že vy, už ako vyššie postavený zeman, náležite pochopíte i naše stanovisko; uznáte, že kvôli národnostiam nemôžeme sa nivočiť, ale že po slušnosti môžeme im povoliť to, čo nám neškodí.“

„Keď sa rozhodujúci faktori osvedčia, čo sa nám chce povoliť, a čo nie, potom uvidíme, či sa môžeme s tým uspokojiť, a či nie. Naše žiadosti neobsahujú nič, čo by narušovalo pevnosť štátu alebo robilo ujmu maďarskému národu. Čo my žiadame, robí ujmu len bezprávnym nárokom a násilníckym postupom.“

Hosť si zasa odkašlal.

„Nechajme, prosím, tieto objasňovania, toľko času ani nemám, aby sme tie žiadosti tu brali na pretras. Ale aby ste predsa uverili, že naozaj nám ide o uspokojenie vás i vašej strany, navrhujem vám, aby ste vy sám predbežne prijali u nás niektorý rozhodne vplyvný vysoký úrad, ku ktorému sa podľa vlastného výberu odhodláte. Ďalšie nájde sa potom, i vyjednávanie bude tak poručnejšie. Podrobne dorozumieme sa o tom písomne, alebo vy azda prídete do hlavného mesta. Myslím, že tým podávame dostatočný dôkaz nášho nepredpojatého, slušného zmýšľania, keď vysokodôležitý úrad vložíme do rúk osvedčeného národnostného vodcu. Dúfame, že vaša strana bude ho považovať tiež za taký a uspokojí sa, lebo môže predpokladať, že vy z toho postavenia svoj vplyv ako najvýdatnejšie vynaložíte na jej úžitok. Tak krásne potvrdíme vaše ponímanie, že vlasť a národnosti majú sa navzájom posilňovať: my služby vynikajúcich mužov, ako ste vy — hoci by boli národnostnými vodcami — požiadame pre vlasť, a za to vo všetkej slušnej miere dopustíme im účinkovať v prospech ich národností.“

Vznešený pán rozhovoril sa až do horlivého nádychu a pritom nespustil skúmavý pohľad zo Šavelského tváre. No z tejto nedalo sa nič zvláštneho vyčítať; jeho oči uprene hľadeli na jeden bod, až keď hosť dohovoril, pomaly sa zdvihli k nemu.

„Keby som takéto nečakané a zaiste o veľkom obrate vo vládnucich vrstvách svedčiace ponúknutie i chcel prijať,“ prehovoril potom hlasom značne ochladnutým, „nuž sama prvá námietka proti nemu by bola, že k podobnému úradu nemám potrebnej prípravy, a teda…“

„To len nebudete považovať za skutočnú prekážku!“ vpadol mu do reči hosť. „To by sme sa mali naškrupulovať! Som presvedčený, že vy ste bez prípravy súcejší na ktorýkoľvek úrad než mnohí iní s prípravou. Vaša námietka nemá miesta.“

„Dobre teda; nechže by som sa skutočnou pričinlivosťou zdarne vpravil do neho: no také postavenie jednako mohol by som prijať iba pri úplnej garancii, že si budem môcť vo všetkom príslušnom rozhodovaní počínať v medziach zákona, podľa vlastného, svedomitého rozsudku, a nie podľa doterajšej straníckej tendencie, ktorej sa, ako vieme, každý dosiaľ podrobil.“

„Takú úplnú garanciu nemôžeme sľubovať,“ riekol hosť. „Vieme, že každý, kto prijíma isté postavenie, musí mu urobiť i isté ústupky. Keby sa zo začiatku i priečil, z pozdejšej skúsenosti sa poučí, že je to v samej prírode vecí, že inak to byť nemôže. Neobmedzenej moci sami nemáme, a tak ju ani nemôžeme nikomu udieľať.“

„Nehovorím o neobmedzenej moci, vaša excelencia, ja len to chcem, aby som nebol hatený vybavovať záležitosti do svojho prípadného odboru patriace podľa požiadaviek spravodlivosti, v duchu úprimnom, a nie v ošemetných uhýbaniach pravde. Ak ešte ta veci nedospeli u nás, že by mi táto podmienka mohla byť zaistená, tak nemôžem prijať nijaké postavenie, lebo tak jednako nemalo by žiadúceho úspechu, ani trvácnosti. Keby som ho i nastúpil, moji straníci neuspokojili by sa s tým, lebo moje výhodné postavenie ani zďaleka ešte nemohlo by našej národnej veci podať to, čo ona vyžaduje.“

„Myslím, že vy podceňujete dosah vplyvu otázneho postavenia, i zabúdate, že sa práve v našej národnej politike javí premena prajná národnostiam. Uisťujem vás, že vy z toho miesta výdatne budete môcť hájiť záujmy svojho národa, a my pre seba za to len toľko očakávame od vás, že svojich povediete nie k nespokojnosti a prehnaným nárokom, ale k rozumnej uznanlivosti. My máme dôveru k vám a vaše zásluhy budeme si vedieť vysoko ceniť — na našu neuznanlivosť nebudete sa môcť sťažovať.“

Hlas hovoriaceho znel presviedčavo a jeho oči vždy sa upierali na Šavelského tvár — ale tá ostávala nepohnutá. Potom odpovedal pevným, pokojným hlasom:

„Obávam sa, že by som nemohol celkom tak ospravedlniť dôveru, vašou excelenciou mi vyslovenú, ako to ráčite o mne predpokladať. Mne predovšetkým ide o zaslúženú dôveru národa, proti ktorej ak by som sa kedy v najmenšom vedome prehrešil, bol by som sám pred sebou podliakom. Odmenu za to, totižto uznanie, očakávam od svojich; a i keby tu vystalo, nedám sa odmieňať na druhej strane. Navrhnuté mi postavenie prijal by som rád, keby som mohol byť istý, že v ňom skutočne budem môcť vo svojom zmysle poslúžiť národu a vlasti — ale za cenu akýchkoľvek najmenších ústupkov na škodu záujmov svojho národa ho neprijímam. Ináč sa však osvedčujem, že v akomkoľvek by som bol postavení, je a bude mojou hlavnou snahou viesť môj národ k spokojnosti, a nie k nespokojnosti — lenže k spokojnosti oprávnenej, nie k tupému, bezživotnému uspokojeniu sa s najnižšími odpadkami z bohatej tabule uprednostnených, s akými dosiaľ chceli ho odbavovať. Ja namiesto navrhnutého mi vašou excelenciou výhodného postavenia prosím radšej o splnenie požiadaviek národa, ktoré sú našej vláde už dávno známe. Kým sa to nestane, my nemôžeme dôjsť k spokojnosti; rozličné vyhýbavé experimentovanie môže nám pretiahnuť, ale nie prekaziť dosiahnutie toho, čo sme za svoje právo spoznali: lebo my sme skutočne odhodlaní dosiahnuť ho.“

Počas Šavelského slov viac ráz menil sa výraz na tvári jeho vznešeného hosťa. Niekoľko ráz sa zdalo, akoby mu bol chcel vpadnúť do reči, no zakaždým sa toho vzdal, a i teraz, keď Šavelský prestal hovoriť, nastalo na chvíľu obapolné mlčanie.

„Ľúto mi je, že sa mi takto staviate oproti — nebodaj to budete i sám ľutovať. Čo vy žiadate, je primnoho, bojím sa, že vám bude odopreté,“ odpovedal po chvíli hosť akoby nasilu.

Prekonal ešte nemilý pocit, aký zanechalo mu Šavelského nezaobalené odmietnutie jeho pekného návrhu, o ktorom, že bude prijatý, predpokladal temer s istotou.

„Čo my žiadame, za primnoho môžu mať iba tam, kde nechcú dať nič. Vpravde je to veľmi skromná miera toho, čo každý, i najmenší, ale duchom obdarený, rozvoja schopný národ musí spoznať za svoje právo. Keď nás odkladajú a odtískajú tým, že sme my národnej samosprávy, akú žiadame, nie schopní, nuž ak je tak, najprv by sa musela riešiť otázka: Kto je vinný? Kto nám prekážal všemožne vychovať sa k potrebnej samostatnosti?… Taký nanútený nedostatok nemôže sa brať do povahy pri rozhodovaní o našich požiadavkách, to vaša excelencia uzná. Povoľte nám, čo žiadame, a začnite už raz úprimne nakladať s nami, nuž pomaly sa zriadime, i potrebnú pripravenosť si nadobudneme. To ste s nami ešte neskúsili, teda vopred nepochybujte, ale najprv skúste. A keď nám dáte dospieť na vlastnú silu, potom celým právom požadujte ju za svojho spojenca na pozdvihnutie spoločnej vlasti. Potom i ja s radosťou prijmem návrh, ktorý v terajších okolnostiach musím odmietnuť: v dôležitom úradnom postavení venovať svoje najlepšie sily vlasti, ku ktorej mám vrodenú posvätnú lásku — a ktorej keby som sa potom spreneveril, zaslúžil by som meno podliaka. Ale dotiaľ, kým pomery pre nás na tento spôsob sa nepremenia, nikto nemá práva požadovať od nás ochotné služby, ktoré sa menujú službami vlasti, vpravde však sú službami len jednému národu vo vlasti: tomu, ktorý nás ostatných ubíja: a tiež nikto právom nesmie označiť nás za nevlastencov preto, že sa bránime konať tie služby. Ak príde na vlasť doba skúšok a veľkej pohromy zvonku, nikto nesmie sa diviť, keď ukrivdené, ubíjané strany nebudú pri nej celým srdcom. Preto zavčasu treba zaviesť zdravú, pre všetkých úprimne, dobroprajnú vnútornú politiku, aby sme mali čas upevniť sa v láske a oddanosti ku vlasti. Nadiktované, alebo osobnými výhodami podkúpené nadŕžanie jednému uprednostnenému národu vo vlasti nemôže uznať za pravé, spásonosné vlastenectvo. To opravdivé, nepodkupné vlastenectvo my práve chceme pozdvihnúť — my, okrikovaní vlastizradcovia…“

Hosť hľadel pred seba v ťažkom zadumaní; netrúfal si pristaviť Šavelského rozhorlené a jednako v prísnej umiernenosti držané vývody, ani necítil sily dať mu na ne úsečnú odpoveď.

„Ale keby sa napríklad sami Slováci otvorene, bez prikrášľovania seba chceli prizrieť na svoju novšiu minulosť, asi od začiatkov svojho národného prebudenia, museli by uznať, že niet v nej vari ani jediného momentu, za ktorý my Maďari mohli by sme sa zachytiť s tou dôverou, že by sa oni, keby sme my zaviedli vo vlasti pomery im prajné, podobne neošemetne nás držali, úprimne nám priali, vôbec v ničom našu existenciu, naše záujmy nepodkopávali,“ namietol po chvíli, pomaly zdvihnúc pohľad k Šavelskému.

„Lenže keď sa do tej minulosti nepredpojato podívame, musíme tiež konštatovať, že Maďari, šľachtu po svojej strane majúc, prv sa prebudiac, i prv dávali podnet k nedôvere a odvrátenosti Slovákov. Títo v prvom prebúdzaní sa už museli sa brániť, možno povedať, že práve vražedné údery budili ich rovno k sebaobrane. Ale pre takúto zásluhu Maďarov azda len ani títo sami nebudú si nárokovať oddanosť Slovákov? Ináč však môžem s dobrým svedomím trdiť, že keby toho národno-politického vražedníctva nie, u Slovákov nenašla by miesta zloprajnosť a záškodnosť proti Maďarom — najmä keď oddelí sa od rýdzich Maďarov kŕdeľ rozličných novopribúdajúcich renegátov, nových Maďarov,“ riekol Šavelský.

„Nuž azda budúcnosť najlepšie osvieti a rozrieši tieto sporné veci medzi nami podľa toho, ako sa v nej jedni k druhým zachováme,“ hovoril hosť, povstanúc z miesta. „Čas prešiel — o piatej mám byť v Bradliciach pri obede. Tuším, už budú musieť na mňa trochu čakať. Ľúto mi je, že som sa s vami vlastne v ničom nedohodol; ale predsa nie je mi ľúto, že som prišiel sem. Teší ma naozaj, že som vás spoznal, a akokoľvek je, i naďalej chcem s vami pokonávať patričné veci. Vy ste protivník tvrdo neústupný, ale ste čestný a otvorený.“

Šavelský sa uklonil.

„My svoje diela povedieme ďalej riadnou zákonnou cestou ako i dosiaľ; chyba nedorozumenia veruže nebola na nás. Teraz dúfame vo vašu excelenciu, že nebudeme neúprimne odtískaní a nepovšimnutí a že teda i nebudeme nútení pracovať ďalej akoby pod pokrývkou.“

„Na mne tiež nebude chyba, už pred rokmi naliehal som na to, aby u nás bola vovádzaná politika národnostiam prajnejšia, no vtedy ešte nebolo možno preboriť sa s dôvodmi za to. Teraz prišiel môj čas, vyhľadali ma. Ale, vtedy by mi bolo milšie bývalo podávať dobrovoľne to, čo teraz povoliť mám akoby z donútenia — s tým môžem sa i vám otvorene priznať.“

„Dávna dobrá snaha vašej excelencie utužuje našu dôveru, a ináč nech vás nemrzí, že my sme uspeli určite požadovať svoje: lebo kto zná svoje práva, ten uznáva i svoje povinnosti. Ak sa vašej excelencii podarí voviesť u nás politiku národnostiam prajnú, to bude mať hlboký vplyv i na politiku zovňajšiu. Istá je vec, že budúci maďarskí politikovia v samom najbližšom záujme svojho národa prídu na to, že jeho spása je v spravodlivej prajnosti doma voči národnostiam a navonok v spriatelení sa s obkľučujúcim ho veľkým a napredujúcim Slovanstvom. Lenže to spoznajú až potom, keď zakúsia veľmi mnoho zlého od svojich terajších ,priateľov‘ domácich i zahraničných.“

„Známe my svoje položenie; za takú politiku už zhusta ozývajú sa u nás hlasy. Ale osamotený národ, ako sme my, nemôže sa naľahko vytrhnúť z pôdy, do ktorej dosiaľ bol vrastený, aby sa bezpodmienečne hodil do náručia tým, ktorých mal za najväčších nepriateľov. My síce tušíme, že náručie slovanské je mäkšie i azda bezzištnejšie než hrabivé náručie germánske — no my sa bojíme, že tá slovanská mäkkosť môže nás časom pridusiť…“

„Vaša bdelosť a ohnivá sila z jednej, naša znášanlivosť a nevýbojnosť z druhej strany to nedopustia, a istá vec je, že keď vy tak budete riadiť svoju politiku, aby nám najbližšie obkľučujúcim vás záležalo na vašom udržaní, vtedy bude zabezpečená vaša budúcnosť.“

„My chceme ústupkami zahájiť cestu k zhode, ale opraty nedáme si z rúk, kým trvá v nás životná sila.“

„To my vieme, naše požiadavky na to ani nejdú.“

Odoberajúci sa hosť podal ruku domácemu pánovi.

„Myslím, že my dvaja časom sa dohodneme, len ja nenájdem ešte hneď u svojich taký súhlas v povolení, než aký súhlas je u vás v požadovaní,“ hovoril s mdlým úsmevom.

Vlasztha už dávnejšie vošiel dnu, ale do rozhovoru sa nemiešal. Šavelská tiež prišla, keď badala, že hostia sa poberajú.

Vonku grófsky kočiš z dlhej chvíle prevážal sa hore-dolu dedinou, zdržiavajúc kone do drobného, cifrujúceho kroku. Mal do štvrtej času na takú zábavku. Keď už všetky dedinské deti, tu i tu aj ženy sa mu dosť načudovali, zunoval i to, vrátil sa ku kaštieľu a na krátkom priestore cesty medzi týmto a dedinou vozil sa pomaly v umelých osmičkových zákrutách. Zavše siahol pritom do náprsného vrecka a podíval sa na svoje strieborné hodinky. Keď boli štyri hodiny, zastal pred bránou kaštieľa a s dobre vycvičenou trpezlivosťou čakal na pánov. Po chvíli starostlivá Hríbková vyniesla mu hodný pohár vína, a to pekne na tácni — takému pánovi nejde to len tak z ruky podať. On flegmaticky-pohŕdavo pozrel bokom dolu na ňu, vzal pozvoľna pohár z tácne, ochutnal víno, či hodno ho vypiť, a keď sa presvedčil, že áno, vypil ho pozvoľným dúškom; podal naspäť pohár, ďakoval neochotne, utrel fúzy farbistou šatkou a urobil čím nechutnejšiu tvár — aby sa tu akosi nenazdali, že jemu také víno je vari akýmsi zvláštnym pôžitkom.

Ďuro prišiel pred chvíľou domov, práve keď grófsky kočiš kreslil s povozom osmičky po ceste, a teraz sa zlostil, že ten tak pohŕdavo pozerá na Hríbkovú, ktorá pred domácou čeľaďou mala veľkú vážnosť, a že sa tak pyšno ,činil‘ pri tom víne. Kukal na neho zo stajňového obloka; netrúfal si ísť sa mu dať do kamarátstva, no i naskrze nijaké sympatie nepocítil k nemu.

„Dajsamibože! Nazdáva sa, že ktoviečo je, a kočiš je ako druhý! Ba keby aspoň bol ako druhý, ale skôr by mu pristalo za komedianta. V inakšej som ja ešte bol zácti, ako je on, hoc aj nenosím taký chvostavý kabát i taký klobúk ako mažiar — a hoc je môj pán aj nie gróf…“ A hundral ešte, keď mu už koč zmizol spred očí na ceste obrúbenej topoľmi.

„Škoda-preškoda toho človeka: nám ho je škoda! Len ako sa práve on mohol oddať tomu nevynikajúcemu, podriadenému ľudu… To mi vari navždy ostane nepochopiteľným…“ prehovoril zamyslene odchádzajúci hosť pod dojmom, aký vyvolal v ňom Šavelský.

Vlasztha sotva pozorovateľne kývol plecom, akoby v netrpezlivosti.

„Zaľúbil si svoj ľud — čo je istým dôkazom, že na tom ľude predsa musí byť čosi hodné lásky — a verí, že je schopný povznesenia, z potupnej podriadenosti práve chce ho vymaniť…“ objasňoval.

„Ozaj človek až oči otvára, s akým uvážením hovorí o svojom národe. Ešte i jeho chyby berie na seba, hoci sám je bez nich,“ dosviedčal mimovoľne starší pán.

„On je presvedčený, že jeho národ čestne by zaujímal svoje miesto, keby nebol mal od začiatku chybu, ktorá až kliatbou mala by sa nazvať, že vždy svoje najlepšie sily odnášal do služby iným, lebo nemal potrebného sebavedomia. Ten nevynikajúci národ dával od nepamäti vynikajúcich mužov všetkým okolitým národom — maďarskému pravdepodobne najviac, lenže to už ťažko dá sa celkom vystopovať — len sám pre seba najmenej si z nich podržal: preto je teraz zúbožený. Šavelský dospel k presvedčeniu, že toho obetovania cudzím modlám bolo už vyše práva, že je čas zhromažďovať sily pre seba. I začal hneď sám so sebou, keď z vyšliapanej cesty cudzobažníctva, na ktorej sa tiež bol našiel, vrátil sa pekne-rúče k svojmu pravému pôvodu, nepodbajúc, že mu to nebodaj prinesie mnohé trpkosti. A tak sa zdá, tento naozaj veľký príklad neostáva bez účinku: mnohí zadiveno zastávajú a premýšľajú vážne o tom, čo dosiaľ bez rozmyslenia, skrátka odsudzovali. Šavelský samým svojím pridaním sa k svojmu národu v istom spôsobe potisol ho nesmierne napred. No i sám stal sa pritom veľkým, akým nebol by sa mohol stať v službe inej veci… Áno, tak je, že on v službe uprednostneného národa krajiny nikdy, pri nijakom obsýpaní odmenami a sýtou slávou nebol by mohol vyrásť do takej veľkosti. A tej nestratí viac ani prípadnými údermi alebo zovňajšími nezdarmi, kým sám sebe ostane verným. Mne je to veľmi pochopiteľné, ako sa mohol oddať svojmu národu.“

Starší pán zazlievajúc pozrel na Vlaszthu, že v takom zmysle chápal Šavelského.

„Veď azda nezmýšľate byť najbližším nasledovníkom jeho príkladu?“

Vlasztha sa záhadne usmial a pokývol plecami.

„Popravde by mi tak pri chodilo, vnútorného odporu proti tomu nemám: ale chýba mi sila a pružnosť plávať proti prúdu. Do toho môžu sa pustiť iba obri podobní Šavelskému. My však aspoň uznanie a vďačnosť môžeme im preukazovať, že razia nám nový, zdravý prúd — lebo v tomto našom starom to už páchne stagnáciou…“

Pán na pravom boku zmĺkol a pohrúžil sa do pozorovania zeleného kraja. Nepreriekol viac slova celou cestou.