ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bol začiatok leta. Povetrie ľavné, prečistené, páchne lúkou a horou. Príroda vôkol skvie sa v sviežej, okúpanej zeleni. Minulú noc pršalo a ráno sa vyjasnilo, len jednotlivé zaostalé oblaky putujú oblohou a na dlhé chvíle zacláňajú zem, kaziac slncu usilovanie preukázať sa vo svojej letnej moci.

V javoreckom kaštieli je odpoludnia celkom ticho, v takýto deň každý sa ťahá von spomedzi tiesniacich múrov, keď ho nevyhnutná práca nezadržuje medzi nimi. Jedine stará pani uložila sa podľa obyčaje na popoludňajší odpočinok vo svojej tienistej izbe, po posledných namáhaniach okolo rozsiahlej domácnosti. Doliehalo na ňu teraz viac roboty i dozerania než po iné časy, lebo nevesty niet doma: na nariadenie lekára a naliehanie muža šla do kúpeľov, aby dosiahla zdravie, ktoré sa akosi veľmi pomaly navracalo. A kým bola polovičatou pacientkou, zatiaľ celý dom nenašiel sa vo svojej koľaji; každý v ňom pociťoval, že nie je ešte všetko tak, ako spokojnosť vyžaduje.

Pred dvoma týždňami teda odišla, nerada lúčiac sa s domovom. Písala často a ohľadom svojho zdravia samé priaznivé správy. I jej temer denne písali všetko dopodrobna, čo sa doma deje, nadovšetko o deťoch. I sám Vladimír, pod správou tety Aničky, napísal už svojej mame niekoľko veľkopísmenných listových pokusov. Aničku Križiakovú totižto požiadali Šavelskovci na celý ten čas do Javorca na pomoc starej panej i pri vedení domácnosti, i najviac k dozoru nad deťmi.

Šavelský medzitým konal svoje práce usilovne a neúnavne; každý, kto ho mohol pozorovať v jeho činnosti, musel sa čudovať jeho výdatnej sile. Popri jeho iných schopnostiach bez všetkej pochyby hlavne toto nelenivé ovládanie všetkých prác, nemeškavé vybavovanie všetkých raz na seba prevzatých povinností zadovažovalo mu tú autoritu, ktorú mu všade bez odporu priznávali — a teda i vládnutie celým smerom verejnej činnosti svojho pomerne širokého kruhu.

Pritom nezanedbával i svoje súkromné záležitosti; Červenka tiež nesmel odlieňať, alebo nedbalým byť; mal dosť ťažké postavenie, aby svojmu pánovi vyhovel. Od nového roku mal značne zvýšené dôchodky, takže upustil od prvotného úmyslu vziať niekde pozemky do prenájmu, a umienil si ostať nastále v službe Šavelského, kým obidvaja budú spokojní jeden s druhým.

Anička so staršími deťmi a dojka s najmenším bavili sa v záhrade pod lipami. Neskoršie Anička so svojimi zverencami šla na cintorín, niesli kvety na tatuškov a Bohumilov hrob. Keď sa odtiaľ vracali, zrazu sa im pridružil Červenka, idúci práve z poľa, kde bola všetka čeľaď i sám pán. Mal v opatere chorého junca, tomu kvôli neľutoval prísť domov predčasne, ale aj ináč bolo mu to vhod. Dvorná čeľaď aspoň si začala hovoriť, že akosi čím častejšie nadchodí sa tam, kade práve Aničku cesta vedie, že páčia sa mu jej pekné oči.

Ona sa trochu začervenala, keď Vladimír, stranami poskakujúc, hlasno zvestoval, že pán Červenka ide za nimi. Hlbšie sklonila sa k malej Gabrielke, ktorá za rúčku vedená drobčila vedľa nej po vlhkej ceste i nedala oddychovať svojmu štebotavému jazýčku, pričom hlávku ustavične skrúcala k svojej opatrovateľke.

„Nenudíte sa tu — nežiada sa vám nazad do mesta?“ prezvedal sa jej Červenka, keď najprv na začiatok rozhovoru obidvaja boli potvrdili, že je veľká spara, hoci slnce nepečie.

„Nie veru; ja by som nedbala aj celé leto tu ostať. Neviem, prečo sa tu človek tak dobre cíti — to už niektorý dom má v sebe. Pán síce nie je veľmi vľúdny, ale vidím, že je spokojný s mojím usilovaním. Stará pani veľkomožná rada sa so všetkým spolieha na mňa, a to mi dobre padne; vidím, že som jej po vôli.“

„Ostaňte tu aj potom, keď sa milosťpani vráti. Pán, viem, jednako nedovolí jej ešte namáhať sa v domácnosti, nuž sama bude rada, keď ostanete…“

„Ja by som vďačne ostala, keby ma oslovili, ale ťaží sa mi ponúkať sa, aby som sa nezdala dotieravou. Doma u brata mi je tiež dobre, ale tam sa cítim zbytočná; s tými domácimi povinnosťami, čo sú tam, švagriná i bez mňa poľahky by si poradila. Tu je práce pre každého dosť, preto človek cíti sa užitočným a ľahko prechodí čas pri tej rozličnej robote.“

Anička, hoci tu v dome ako priateľsky s ňou nakladali, neosmelila sa považovať sa za roveň domácej rodine — veď to boli veľkomožní páni a ona len akoby v ich službe — ale Červenka sa jej asi vyrovnal v postavení, preto cítila sa vše ponúknutou hovoriť s ním tak dôverne ako s nikým iným. A nemohla zatajiť, že jej dobre padlo takto si s ním pohovoriť. On od nej samej poznal už celý jej doterajší život, ako ona, sirota, od mala vychovávala sa u príbuzných a musela všade pracovitosťou urobiť sa užitočnou. Iba brat ju vždy potešil, keď len mohol — ten je veľmi dobrý.

Červenka jej tiež vyrozprával, ako ťažko prebil sa i on, syn chudobných rodičov, ktorí sedmoro detí mali vychovať. V hospodárskej škole na jeho dobré svedectvá pošťastilo sa mu dostať miesto zdarma; ale na druhý rok tak sa mu povodilo, že nielen ďalšie dobrodenie bolo zastavené, lež i na predošlý rok prijaté musel do grajciara nahradiť, pretože otec istého spolužiaka, usilujúci sa pritiahnuť to dobrodenie na svojho syna, obžaloval Červenku z panslavizmu pred výborom, ktorý nakladá so štipendiami tej školy. Hlavné dôvody toho panslavizmu boli po prvé: že brat Červenkov, ktorý bol kdesi farárom, zúčastnil sa na spomienkovej slávnosti istého slovenského oslávenca, a po druhé: že jeho sestra hrala v rodnom mestečku viac ráz slovenské divadlo. To celkom stačilo, aby jeden z najporiadnejších i najpilnejších chovancov hospodárskej školy bol, keď nie vylúčený, aspoň všetkých zaslúžených dobrodení pozbavený. Ktovie, či také niečo je možné aj inde na svete okrem Uhorska. Nechtiac stratiť už vybavený prvý rok, ostal tam i na druhý. Rodičia, ťažko stenajúc, vyzdvihli pôžičku na jeho udržanie, ktorú on teraz, ako je v Javorci, pomaly si posplácal. Šavelského najviac tento prípad, ako sa o ňom dozvedel, bol primäl k tomu, že si vzal Červenku.

Tak si Červenka s Aničkou vedeli vzájomne uznať a istá i navonok patrná sympatia skrsla medzi nimi. Jej práve tak vhod bola jeho spoločnosť ako jemu jej spoločnosť. On i s ohľadom na seba bol by celkom za dobré uznal, aby ona i potom ostala tu, keď milosťpani bude doma. Ba mal ešte omnoho bližšiu žiadosť: v posledné časy zhusta prenasledovala ho predstava, že jeho byt tu na Šavelského dvore, pozostávajúci z viacerých miestností, aké potrebné sú pre skromnú domácnosť, nie je už taký prázdny a pustý, ale že istá poriadna, rozvážna a vždy pracovitá gazdiná ukladá v ňom veci na svoje miesto, chodí ticho po dome, bez hluku robí sa užitočnou, i páni sú jej naklonení. Je pritom i driečna a dobrá — vôbec: vo všetkom úplne podobá sa Aničke Križiakovej. Že túto predstavu chcel by skutočniť, to je už nepochybné; len nevie ešte, ako začať, lebo nie si je istý, či by ona na to ozaj pristala.

„Ä chceli by ste pobudnúť tu i v zime, keď je vo slobodnom nie tak príjemne?“ pýtal sa po chvíli.

„Prečo by som nepobudla, keď iní môžu? Moja švagriná vždy spomína, ako vraj milosťpani z mesta ľahko privykla tu na dedine — a ja sa tomu nedivím.“

„To je iné. Milosťpani sa vydala, je vo svojej rodine…“

„Veď i ja som v jej rodine a ona je ku mne veľmi dobrá.“

„Ale vo svojej rodine, vo svojej domácnosti žiť, čo priam v skromnejších pomeroch, je predsa lepšie, než byť prídavkom rodiny nesvojej…“

„Ale kto nemôže dosiahnuť lepšie, musí sa i s horším uspokojiť,“ na to ona.

„Ale vy, slečna Anička, mohli by ste dosiahnuť i to ,lepšie‘, keby ste chceli — keby ste to sama za lepšie považovali…“

Nepovedala nič, a jemu išlo ťažko ďalej.

„Ja vám poviem ako, ak ma chcete počuť…“

Pozreli jeden na druhého; ona už vedela, čo chcel povedať, a on vedel, že porozumela. Jej líca sa pomaľovali do červena, sklopila sivé oči a nevedela, čo by mala riecť. Svedčila na akúsi Eluškinu otázku, na ktorú ani nedal pozor. Vtom Vladimír zvolal:

„Pozrite, tamto beží koč — čí je?“ ukazoval do diaľky na cestu, kde letel smerom k Javorcu blýskavý povoz, ťahaný bujnými koňmi.

Ta sa obrátila pozornosť všetkých, ale Červenka nechcel dať ujsť nasnovanej príležitosti, dopovedal, čo začal.

„Vidíte,“ hovoril, celkom blízko pri nej kráčajúc, „ja, hoci ešte mladý, prekonal som už mnoho príkrostí, a viem, že i nabudúce neočakáva ma skvelý osud; ale si predsa dôverujem, že pri skromných požiadavkách mojej budúcej žene i sebe môžem pripraviť dosť spokojný život…“

Zmĺkol, že ona azda aspoň prisvedčením akýmsi mu pomôže — ale nič nepomáhala. Musel teda sám ďalej.

„Ako vás poznám, je mojou opravdivou žiadosťou, aby ste sa vy stali mojou ženou,“ vyriekol odhodlane. „Som presvedčený, že my dvaja dobre spolu prislúchame: obidvaja v nijakom ohľade nie sme premaznaní, milujeme prácu a nemáme nerozumné nároky. Utvorili by sme si tu vlastnú, skromnú domácnosť; páni iste nerobili by nám v tom prekážky. Povedzte, či chcete?“

Ťažko našla odpoveď, ale nebolo badať odpor proti jeho návrhu na jej tvári.

„Neviem — ak vy to naozaj myslíte, nuž musím svojmu bratovi povedať…“

„Vy to sama musíte vedieť,“ vpadol jej dôrazne do reči — blýskavý, rýchlo blížiaci sa koč súril vybaviť vec. „Vidíte, ja napríklad nemám milšej predstavy ako tú, že večer, po námahách dňa, oddýchol by som si a pookrial vo svojej vlastnej, pokojnej domácnosti — ale len tak, keby ste vy boli správkyňou v nej. Keby sa mi tá žiadosť splnila, myslím, že bol by som odmenený za všetky nehody a splnenie, jej závisí od vás. Povedzte: máte vo mňa toľko dôvery ako ja vo vás?“

„Dôveru mám k vám, nebojím sa ani najskromnejších pomerov, a šťastie vlastnej domácnosti viem si ceniť — ale bojím sa len toho, že som vám predsa prichudobná,“ vyriekla konečne, čo jej starosť robilo. „Rozmyslite si to ešte lepšie, aby ste potom neoľutovali…“ dodala, preboriac sa zo začiatočných rozpakov do vážneho tónu.

On sa nezdržal nezachytiť jej ruku, keď ich Vladimír nestačil pozorovať.

„Ja som si to už rozmyslel, len vy sa rozhodnite. Ak som vám nie prichudobný, vy ste mne práve dosť bohatá…“

S vďačným úsmevom pozrela na neho, tváre obidvoch veľmi ožili. Medzitým došli k samému kaštieľu a už videli, že koč, Vladimírom s napätosťou pozorovaný, tiež sa blíži sem. Ledva stačili vojsť do dvora, už i ten doletel k bráne.

Bol to ľahký, otvorený kočiarik grófa Zonthyho z Bradlíc. Vypasený kočiš v tmavobelasom obleku a v žltých gamašiach jediným pritiahnutím pristavil v behu bujné tmavohnedé, čiernohrivé kone, ktorých srsť jagala sa na slnci. Z kočiara zišli dvaja páni: z ľavej strany Vlasztha Gábor a z pravej akýsi starší pán, bradatý, nevysoký, trochu nahrbený. Jeho ruky v červenkavohnedých rukaviciach boli takých jemných rozmerov ako u nejakej dámy. Jeho pohľad bol vážny, no teraz so zvedavosťou rozhliadal sa okolo seba. Vlasztha javil k nemu neobyčajnú pozornú zdvorilosť, však bez najmenšieho podkladania sa.

Bol to ten pán, jeden z najvyšších úradníkov a hodnostárov krajiny, ktorého pod pokrievkou signalizovaný príchod niekoľko dní udržiaval vo vzrušení celé stoličné úradníctvo, od najväčších po najmenších, a vôbec celé zemianstvo stolice. Stoličný dom sa kvôli nemu pristrojil do sviatočného rúcha, ale on veru len preletel od stanice cez Rakytovo, nepristavil sa v ňom. Prišiel do stolice nie vo svojej úradnej veci, lež súkromne, z rodinných pohnútok, na svadbu svojho synovca, ktorý si bral dcéru grófa Zonthyho z Bradlíc. Pre svoje pohodlie prial si zostávať tu takrečeno inkognito. Darmo ho stoliční páni vo sviatočnom rozochvení vyzerali: akosi nezáležalo mu na tom prijať ich úradne-nadšenú oslavu a uistenie ich neohraničenej oddanosti, s akou, rozumie sa, boli by pohotovo ochotní pre kohokoľvek iného na jeho mieste.

A teraz dopravil sa sem k Šavelskému — to je predsa neslýchané! Vari prišiel na poklonu tomu spupnému panslávovi…? Keby o tom boli mali tušenie stoliční páni, hádam by divom boli skameneli; i boli by reptali, že teda panslávom musí byť zeman, ak chce byť odhora povšimnutý.

Prichádzajúcim bolo trochu nemilé, že domácich nenašli doma, no predsa dali sa voviesť dnu, chceli dočkať, kým Červenka pána z poľa dovolá, čo on, osedlajúc si rezko svojho vrchového koňa, sľúbil urobiť za štvrť hodiny.

Z veľkej izby Anička ponúkla pánov do susednej, chladnejšej, kde pospúšťané žaluzie bránili prístup slnečnému svetlu. Potom odobrala sa upovedomiť starú paniu o príchode hostí, pozabudnúc v rozpakoch so sebou pojať deti.

„Aká driečna bonna — pani iste nie je náchylná k žiarlivosti, keď takú drží v dome a sama na celé týždne odíde…“ poznamenal starší pán, keď Anička odišla.

Už im totižto povedali, že milosťpani je v kúpeľoch.

Vlasztha sa usmial a urobil rukou veľmi odmietavý posunok.

„Medzi členmi tohto domu naskrze sú vylúčené upodozrievania takého druhu, lebo naozaj tu nemajú miesta. Manželstvo týchto dvoch je také, že — neviem vlastne, ani ako ho označiť. Skrátka: je na zahanbenie všetkých posmievačov manželstva a na utvrdenie všetkých jeho zvelebovateľov…“ hovoril, vovádzajúc druhého do tienistej izby.

Oči tohto hneď pristavili sa na veľkých maľovaných obrazoch Šavelského a Oľgy, z rámov hľadiacich dolu z náprotivnej steny. Pochádzali ešte zo skorších rokov manželstva. Umelcovi sa šťastne podarilo na Oľginom obraze podať ľúbezné črty okolo úst a vážno-vľúdny pohľad oka.

„To sú, tuším, oni?“ riekol spýtavo starší.

„Áno, a dobre uhádnutí,“ riekol Vlasztha. „Možno síce, že ona posledne utrpela na kráse, lebo bola minulej zimy ťažko chorá; ale jednako patrí k tým ženám, ktoré ani nevýhodnou zmenou zovňajšku nestratia pôvab.“

„A, tuším, bolo mi čosi také povedané, že on pod jej vplyvom stal sa tým rozhodným panslávom, ktorým je, a tak je to azda prajná pre nás náhoda, že našli sme ho bez nej…“ poznamenal starší.

„Tiež si myslím, že zo začiatku i jej vplyv urobil mnoho; ale pri všetkom tom bolo by veľmi mylné nazdávať sa, že v týchto veciach ona vedie jeho. To by naskrze nemalo miesta, na to sú obaja pripovznesení. On je úplne samostatný charakter, čo koná z vlastnej pohnútky a do čoho sa chytí, neustane, kým to neuskutoční. Poznám ho od mladi; v ňom je veľká, nevšedná sila. Ona je čisto oduševnená za to, za čo jej muž bojuje, úplne s ním súhlasí, ale do príkrych krajností by ho nehnala, ako ju poznám — ešte skôr zmierňujúci vplyv dá sa od nej očakávať, ak by bol potrebný…“ objasňoval Vlasztha.

„Že tento človek vedel na také cesty prísť — aká to pre nás strata!“

„Myslím si, vaša excelencia, že tento človek v našich pomeroch musel na také cesty prísť. V tom je vec. V našich pomeroch a v jeho nepoddajnej povahe je to podmienené…“ riekol Vlasztha so zábleskom presvedčenia, aký sa u neho nie zhusta javí.

No ten druhý uznal za dobré nevšimnúť si jeho vývod, a pokračoval:

„My veľmi potrebujeme silných, súcich ľudí, a márne ich vyzeráme: bieda je o nich. A tento tu takej — hm — takej nevynikajúcej veci sa posvätiť! Veď to znamená vlastne odhodiť sa…“

Vlasztha pohol plecami.

„Ktože zná; veď práve nad tým prichodí nám nariekať, že jeho vec nie je taká nevýznamná, ako sa myslievalo; že náramne sa dvíha v posledné časy, takže i my už musíme s ňou skutočne počítať. On zaiste nie je tej mienky, že by bol seba odhodil, keď sa jej oddal.“

„Ale u nás by predsa značne klesla, keby sa od nej odvrátil.“

„Možno na chvíľu by klesla, ale zas by sa pozdvihla. Nezávisí ona len od osobnej hodnoty jednotlivých jej prívržencov, je mocnosťou sama v sebe, preto pritiahla i Šavelského. On sa už od nej neodvráti nikdy.“

Jeho excelencii zrejme nebola po chuti taká odpoveď.

„Že by sa odvrátil od nej, s tým ani nepočítame, ale ja predsa dúfam, že sa zmierni, že upustí od svojej príkrosti, keď mu nájdeme spôsob.“

„Nemôžem sa poddávať márnej nádeji. On je pevný a neodchýli sa ani o vlas. Ale dorozumieť sa s ním je nielen možno, lež ani nie ťažko.“

„Vy, ako badám, máte ho v neohraničenej vážnosti a viete vopred všetko jeho počínanie…“ pozastavil sa vznešený pán.

„Skutočne, nemôžem inak, ako si ho neohraničene ctiť. A jeho počínanie vopred označiť nie je ťažko tomu, kto ho raz pozná. Je pravý charakter, tým je všetko povedané.“

Starší pán nič neodvetil, len sa zamyslene prizeral na podobizne.

Vo veľkej izbe medzitým Vladimír horko-ťažko pomáhal Eluške zbaviť sa klobúčika, ale nijako sa im to nedarilo. Jej bolo už pri tom do plaču, až konečne sa poradili, že idú za tetou Aničkou. Ale vtom prišiel k nim Vlasztha, ktorý otvorenými dverami ich chvílu pozoroval.

„Počkaj, malý kamarát, ja azda budem šikovnejší…“ pristavil slovenským príhovorom Vladimíra, ktorý už chcel viesť sestričku ku dverám. Sklonil sa hlboko k dievčatku a rozopäl jej klobúčik i pozorne zosňal jej ho z hlávky, načo Vladuš hneď ponaprával jej počuchrané vlásky.

„Á — ach: to stálo za to! Táto iste svojím časom nezaostane v kráse za matkou…“ preriekol starší pán, ktorý zastal vo dverách, keď uzrel Eluškinu jemnú, detsky krásnu tváričku.

Vlasztha ju chcel vziať na ruky, ale ona sa placho pritúlila k bračekovi a pozrela tak vážne spýtavo i bojazlivo, že sa neodvážil vziať ju proti jej vôli.

„Nie, neboj sa! — ja ani nie som hoden povarovať takého anjela,“ doznával a mimovoľne odstúpil od nej.

„Neboj sa, Eluška, veď je to báči Vlasztha — či ho nepoznáš?“ prehováral ju Vladimír; ale jej to nič neplatilo, jej pohľad nestal sa dôvernejším.

I cudzí pán pristúpil bližšie.

„Ako ťa volajú?“ opýtal sa po maďarsky Vladimíra, ktorý sa mu zapáčil svojím smelým výzorom.

Vladimír sa na neho podíval.

„Ja ešte neviem po maďarsky, lebo ja som Slovák…“ odvetil celkom bez rozpakov.

„Čo povedal?“ obrátil sa pán k Vlaszthovi.

Vlasztha pretlmočil mu Vladimírovu odpoveď i povedal jeho krstné meno. Oboje sa tomu druhému nepáčilo, súdiac podľa jeho výzoru.

„A kto ti povedal, že si ty Slovák?“ opýtal sa Vlasztha.

„Ja to sám viem, lebo i môj otec je Slovák,“ odvetil Vladuš, ktorý sa vo všetkom rád opieral sám na seba. „Ale i moja mama mi to povedala, i nebohý tatuško,“ dodal predsa, na doplnenie pravdy.

„To je pravý otcov syn, i zovňajškom sa mu podobá, len iste bude od neho krajší…“ riekol Vlasztha druhému pánovi.

„To podľa matky,“ mienil ten.

„Mali mladšieho chlapčeka, rozkošné dieťa — ale umrel. Ten sa jej viac podobal.“

,O jedného nádejného pansláva-zemana menej,‘ podumal ten druhý a nahlas sa spýtal:

„A ten sa ako volal?“

„Bohumil.“

„Strašne čudné mená; človek už podľa nich môže vedieť, s kým má do činenia. Mne je skutočne ťažko spamätať sa, že, som v dome uhorského zemana. Ak by sa to malo ďalej chytať…“