ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O dva týždne potom Šavelský doviedol si ženu domov. Nijako nechcela ďalej ostať v kúpeľoch; bola by už sama došla, ak by nebol išiel po ňu. Bol veľmi rád, keď ju našiel navidomoči zotavenú. Líca sa jej vyplnili a dostali farbu; vrátila sa jej veľká časť predošlej bodrosti, smútok za Bohumilom, ktorý ju tak opanoval, tiež sa zmiernil.

V prvý deň po návrate neverila sa nasýtiť domova. K svokre dochodila s otázkami a rozprávkami — zdalo sa, že samou srdečnosťou chce jej nahradiť, čo tá v posledné časy zlého vystála pre jej chorobu. K Aničke bola veľmi láskavá, že tá hneď za horúca nadobudla smelosti zveriť sa jej so svojím dôležitým tajomstvom, ktoré nezná ešte ani jej najbližšia rodina: že sa po tieto dni zasnúbila s Červenkom.

Za rána totižto, kým deti ešte spali a izby nemohli sa riadiť, Oľga našla ju pri obloku pri akejsi knižke, a nazrúc do nej, videla, že to nie je nič zábavného, ale že je to návod na náležité pestovanie hydiny. Keď sa zadivila nad touto lektúrou u nej, Anička sa priznávala, že má do toho veľkú chuť, preto jej dal Červenka túto knižku preštudovať. A keď sa jej Oľga opýtala, aký osoh hodlá vziať z takéhoto štúdia, zapýrená priznala sa celej veci: že totiž sľúbila sa Červenkovi a že ak sa skutočne vydá za neho, bude sa chcieť tu v hospodárstve na svoj spôsob tiež užitočnou urobiť. Pre Oľgu to bola vítaná novina. Keď to mužovi oznámila, ten nebol prekvapený, lebo čosi už bol pobadal o kľujúcej sa veci. Ináč pochvaľoval úmysel obidvoch i umienil si slušne dať zriadiť Červenkovi domácnosť. On bol prajný pán svojim podriadeným, keď inak bol spokojný s nimi. I stará pani s uspokojením vzala na známosť novinu, ktorú si s Hríbkovou už vopred boli napovedali. A tak sa Anička cítila po návrate panej veľmi šťastne.

Vladimír a Eluška dochodili k mame s nekonečnými rozpravami. Čo sa im pre niektoré nezvedenosti v jej neprítomnosti navyhrážalo, že sa jej bude žalovať, na to, na šťastie teraz každý zabudol. Malého Ivana neustávala varovať i tešiť sa, že toľký narástol a že nezabudol na ňu. Ťahal sa k nej a nechcel od nej odísť. Mal v posunkoch Vladimírovu rezkú živosť a v belasých očkách Bohumilovu úprimnosť.

Šavelský chodil natešený, nebol mysľou náležite pri práci. Temer ako mladého zaľúbenca vzrušovalo ho vedomie, že sa mu žena navrátila zdravá. Všetko šlo síce svojou koľajou i za jej neprítomnosti, ale pre neho bolo to predsa iba akési medziobdobie, ľahko znesiteľné len v myšlienke, že ona zasa skoro bude tu. Pre neho celá domácnosť len jej prítomnosťou a účinkovaním dostala jasnotu a pôvab.

Neskoršie popoludní pobavila sa s deťmi v záhrade, a potom zadnými dvierkami sama odišla na cintorín. Po dlhšom odlúčení chcela pri pokoji navštíviť svojich dvoch milých, ktorých tam mala. Keď sa o hodinu tou istou cestou vracala, muž jej išiel oproti; zvedel, kam išla.

„Bola si sa hodne vyplakať?“ pýtal sa nie bez káravosti, i podňal jej tvár a podíval sa jej do očí.

„Tak vyplakať sa nie je na škodu, to vždy premôže kúsok žiaľu a uľahčí srdcu,“ odvetila. „A že sú spolu tí dvaja, tatuško s Bohumilom, ani by si neveril, ako mi je to omnoho ľahšie. Tak sa mi pozdáva, že môj tatuško len preto prišiel k nám umrieť, aby neskoršie nášmu dieťaťu nebolo tam otupno bez neho, ktorého i za živa poznalo a rado videlo. Ako bol starostlivý a láskavý za živa, takým udalo sa mu byť ešte i po smrti.“

Šavelský prikývol hlavou.

„Ten čistosrdcí starček mal čosi neobyčajne jasného v sebe, čo na každý jeho skutok, i na mimovoľný, priťahovalo také požehnanie, ktoré zasa iba jasná myseľ môže poňať. Jeho duch bol prostý, a predsa vysoký — často musím na neho myslieť.“

Došli do záhrady. Keď zatvoril dvierka a pozrel na Oľgu, postihol na sebe jej rozohriaty, vďakou preplnený pohľad — iste pre jeho uznanlivé slová o jej tatuškovi. Usmial sa a obtočil ju rukou.

„Poďme si sem trochu posedieť. Dnu nemožno nám na pokoji spolu byť, deti ťa ani na chvíľu neprepustia.“

Viedol ju k záhradnému domcu a posadil na jej milé miesto, na lavičku pod ostrešie, i sám si sadol k nej.

„Tak. Chvála pánubohu, že si mi už zasa tu! Až teraz verím, že si mi celkom prinavrátená…“ vyriekol akosi zhlboka.

Nebolo mu dosť, že sedela pri ňom: vzal si ju na kolená a zovrel ju k sebe.

„Áno, chvála pánubohu!“ prisvedčila i ona. „Verím v dobrotu božiu, ktorej dôkazy pozorujem predovšetkým vo svojom vlastnom osude, a mne teda viac než iným prichodí spoliehať sa na jeho nakladanie s nami, i viem, že časná smrť neznamená koniec skutočného života: ale mne bez teba predsa nechcelo by sa nastúpiť život na druhom svete. Od svojej choroby často prosievam boha, aby nám dvom bolo dopriate stráviť časný život do konca spolu.“

„Tomu, ktorý by prv umrel, bolo by lepšie — ale predstav si, ako by bolo mne bývalo, keby si ty bola odišla a mňa tu nechala…“

Zamyslene hľadela pred seba.

„Ja vo svojej chorobe v chvíľach čistejšieho vedomia dobre som tušila, že som v súrnom nebezpečenstve, hoci ste to všetci predo mnou tajili, a vtedy som rozjímala, čo by sa tu asi dialo po mojej smrti, i popredstavovala som si všeličo otupné a natrápila som sa bez potreby…“

„Čo tak asi?“

„Nuž napríklad predkladala som si otázku, či sa ty po druhý raz oženíš, a či nie — to je nie už trápne?“

„A ako si si ju zodpovedala?“

„Veľmi neskromne a sebecky — inak mi nedalo.“ Úsmev sadol jej na tvár v tej rozpomienke. „On inú nebude chcieť, lebo jemu mňa ani jedna nenahradí, pre neho som iba ja!“ — napovedalo mi vlastné srdce, s veľkou istotou. A, vidíš, ešte i vtedy tešilo to vedomie, hoci z druhej strany morila ma starosť o teba pre smutné živobytie, aké aspoň v prvé časy bolo by ťa očakávalo. A predsa nezmohla som sa na to, aby som ti bola od boha prosila dobrú náhradkyňu za seba, ale radšej som prosila: Bože, nechaj mňa tu, žiadaj za to, čo chceš, daj mi trpieť, koľko chceš, skúšaj ma, v čom chceš, všetko podstúpim: len ma nechaj pri ňom! Taký je človek do posledného dychu sebecký…“

„Zle by mi padlo, keby takého sebectva u teba nebolo. Boh nemohol odolať našim modlitbám i zmiloval sa nad nami.“

„Ale ešte aj iná otázka nadhodila sa mi ohľadom teba —“

„Nuž —?“

„Či reku, ak ja umriem, neochabneš vo svojej čulej činnosti v záujmoch národa — či neupadneš do ľahostajnosti…“

„A čo by si predpokladala v tom o mne?“

„Tu už nebola som taká namyslená. Naisto som si predstavovala, že ty, keď sa z prvého žiaľu zotavíš, zasa sa s celou, azda ešte čulejšou úsilnosťou oddáš svojmu započatému dielu. Tá činnosť vyplní tvoj život a radosť z úspechov bude ti náhradou za všetko súkromné odriekanie. K tomu tiež som sa spoliehala, že po mojej smrti všetku lásku obrátiš na naše deti a že v nich budeš mať potešenie. Všakže ťa dobre poznám?“

„Poznáš ma pri všetkom len po dobrej strane, lebo zlú, ako vidím, nikde nechceš brať do úvahy…“

„Lebo viem, že ty ani v najhoršom položení nepovolíš u seba zlému.“

„Ja som o tom tak dôkladne nepremýšľal a na tú skúšku, ktorú si označila, nikdy nechcem byť vzatý.“

„Viem to i bez tej skúšky a tvojho dosvedčenia.“

„To je pravda, že môjmu národu už nič na svete nemohlo by ma odcudziť — ani strata teba. To je vec povýšená nad osobné okolnosti.“

„Vidíš! —“

„Ale aj to je pravda, že keby som mal žiť a účinkovať ďalej bez teba, môj záujem bol by ochromený, moja radosť z úspechov nebola by tou, čo je takto. Ak chceš, považuj to za slabosť — ale tej by som ja už raz neunikol.“

Ona sklonila hlavu na jeho plece; pre tú slabosť nemohla ho odsúdiť.

„A oni si mysleli, že teba zvedie lákavé, hladké pokúšanie na ich stranu,“ hovorila po chvíli, „že za kus ich vladárenia a veľkopanskej slávy vpustíš sa do ich prúdu, a keď raz budeš tam, že s útrpnosťou budeš pozerať na svoje predošlé marenie síl proti nemu. Tak súdili o tebe podľa svojho spôsobu, po mnohých iných skúsenostiach — ale našli ťa takým, akého oni nevedia pochopiť: ktorý ide nie za bleskom lež za pravdou —“

„— i nachodí v tom svoje uspokojenie a svoju odmenu, akej tí nepoznajú; nasledovne netreba mu to pripočítať za zvláštnu zásluhu —“ dovŕšil on.

Ona hľadela na neho v šťastnom úsmeve, vzala jeho ruku a pritisla si ju k ústam.

„Čože to robíš?“ bránil sa, odťahujúc si ju.

„Ďakujem ti za všetko v mene môjho národa!“ riekla vrúcne.

„Na to nemáš ospravedlnenia. Ja nekonám z milosti, ani nevyvádzam veľkodušnú bravúru. Tvoj národ je práve tak mojím národom, čo konám, to konať je mojou povinnosťou.“

„Mysli ty, ako tebe prichodí, ja tiež myslím, ako mne prichodí, v tom mi ty nebudeš predpisovať,“ odkazovala ho rozhodne. „Mne je dobre v pamäti, v akom sme boli stave, kým si sa k nám nepripojil. Chovali sme nádej na lepšie časy, ale tá sa nezbližovala, lež vždy ustupovala do neurčitej diaľky. Verili sme v lepšiu budúcnosť a veštili sme si ju, ale nebrali sme sa k činu, aby sme si ju vydobyli. Nahovorili sme mnoho dobrého o sebe, ale skutkami sme to nepotvrdzovali. Čím viac rečí sme mali, tým bolo menej účinku. Ako deti sme boli: uspokojili sme sa u teba s čírou dobrou snahou — až pomaly i tá začala trúchnatieť. Akási ochromená nehybnosť sa nás zmocnila a vo vnútri začali sa vzmáhať rozličné necnosti, vyplývajúce z tej tupej záhaľky, ktoré mohli sa nám stať osudnejšími od zovňajšieho vraha. Vieš ty všetko, ako bolo, povedali mi, že hanieval si nás pre to, kým si ešte nebol s nami. Už vtedy zaujímal ťa náš osud a naše bytie. A teraz, keď sa u nás poobzerám: Bože môj, aký to rozdiel! Všade oživnutie, ruch a bodrosť. Každý schopný venuje svoje sily národným dielam. A následok toho: Ako predtým odhora nikdy nepočítali s nami, na naše potreby sa neobzerali, len toľko, aby sa im proti postavili — tak teraz už nemôžu ponad nás prechodiť k svojmu dennému poriadku, ale musia brať do rozpočtu i naše požiadavky. A čia je to hlavne zásluha?“

„Národa, ktorý spojenými silami vzchopil sa k vážnemu prejaveniu svojej vôle,“ riekol.

„Ale kto zjednotil tie rozhárané sily, kto mu dal ducha odvahy a kto príkladom razil cestu?“

„Ak tým mňa myslíš a ak máš i pravdu, nuž je to jednako vec zapletená,“ rozjímal on. „Skrze teba prišiel som k tomu, oddať sa dielam nášho národa, a nahliadam, že tým plním zvrchovanú úlohu života, že život tým pre mňa samého nadobudol dvojnásobnej ceny. Povedz teda, aká tu zásluha? Rozsúď, či si mám osobovať zásluhy, či nemám radšej ďakovať národu, ktorý mi podal pole pre plné rozvinutie síl, podal mi jedine pravé podmienky k spokojnosti?“

„Áno, ty máš národu za čo ďakovať ako i on tebe. Že ty sám si nebudeš osobovať zásluhy, to viem, lebo nie si márnivý slabúch, ktorý koná vec pre svoju oslavu.“

„Tvoje uznanie neurobí ma márnivým, a bez neho nechcel by som byť. Keby mi nikto na svete neuznal, ale ty áno, nuž obstojím na tom.“

Odmlčali sa. Jej pohľad odlúčil sa od jeho tvári a pomaly, zadumane blúdil po šelestiacom bazičkovom kroví a odtiaľ po celom okolí. Pred deviatimi rokmi na tomto samom mieste po prvý raz počula od neho slová lásky. Že neboli prázdne, to sa potvrdzovalo neprestajne a tak sa bude i naďalej potvrdzovať. Koľko blaha zakúsila odvtedy v tomto domove, do ktorého ju doviedol! Viac ako tisíc iných za celý život. I keby bola musela umrieť predošlej zimy, pri lúčení bola by musela priznávať: „Málo som žila, ale to stačilo, aby som zakúsila celé blaho, po akom môže túžiť žena — a to jedine preto, že môj muž je opravdivým mužom, ktorého som musela z celej duše ľúbiť…“

„O čom premýšľaš?“ opýtal sa.

„Ďakujem bohu za život i za všetko, čo nám uštedril. Rada by som sa mu odslúžiť za to, ale neviem ako. My od boha prijímame vždy, ale dať mu nič nevládzeme.“

„Jediný spôsob v ľudskej možnosti odslúžiť sa mu je: konať vždy to, čo sme povinní. A povinní sme konať všetko dobré, čo vládzeme.“

„I my to budeme vždy konať, ak možno, ešte výdatnejšie než dosiaľ. Budeme ďalej pracovať nielen na uvoľnení a pozdvihnutí národa zvonku, ale nadovšetko i na jeho vnútornom zošľachtení. K tomu už môže každý prispieť — i my ženy.“

„Ba hlavne vy ženy! Vy môžete ho zošľachtiť, na vás je premôcť surovosť a nízke sebectvo. Ak je žena taká, akou má byť, je ona šľachtiteľkou muža a oporou jeho i najlepších snáh.“

„Aj v tom badať pokrok; doháňame, čo sme zameškali. Najmä spoločenský život okreje pribúdaním takých Sloveniek, ako je napríklad naša Fedora. Dôveruje si utvoriť v Rudníku príťažlivú našskú spoločnosť. Podľa jej listových opisov darí sa jej dobre a sama sa cíti šťastnou vo svojej užitočnosti. I naši v Dažiciach v tom ohľade už mnoho preukázali. A tak to pôjde pomaly všade, i dožijeme sa konečne skutočného spoločenského okrajenia. Koľkí utajení, meravejúci dosiaľ v nerozhodnosti, obrátili sa k nám — a akokoľvek bola tá ich bázeň hriešna, predsa nám prichodí odpustiť im ich slabosť a uznať, že teraz naprávajú svoju minulú vinu.“

„Tak to býva, že silní musia niesť i slabosť druhov. U nás predsa i cez najťažšie časy zachovalo sa dosť silných, aby vládali uniesť všetku tú slabosť. Teraz pomaly obracia sa to k lepšiemu.“

„Len čo to bude — čoho sa my ešte dožijeme…“

„Toho, že uzrieme svoju domovinu zbavenú tlačiacej cudzoty a dvíhajúcu sa vlastnou, oslobodenou silou. A ešte i toho, že tí, ktorí nás preklínajú, budú nám ďakovať, lebo sa presvedčia, že zosňali sme kliatbu aj z nich…“

Hľadela do neurčitej diaľky, blízke vrchy jej v tom neprekážali, lebo vnútorný zrak nepozná prekážok. Vietor vial od hôr a donášal korenistý zápach jedliny a žblnkavé zvuky potoka. Svet je krásny, a my ľudia sme predsa takí ubiedení v ňom… Či ozaj patrí k nevyhnutným ľudským biedam i to zúrivé prenasledovanie slabších mocnejšími? Či keď nemáš vládu, nesmieš mať ani pravdu? A či krivda, keď prišla k vláde, smie seba vyhlasovať za pravdu? To nie je tak! Obhájiť svoju pravdu dané je do moci i najmenšieho, keď jednu úhlavnú necnosť nepripustí k sebe: chabosť. Len kde chabosť lezie za pravdou, tam smelosť pridruží sa krivde a potom je pravda ubitá. A darmo hovorí krivda, že nemožno je vyhovieť spravodlivým požiadavkám: spravodlivosť nájde miesto každému. Preto domáhaj sa jej každý, i keď ti ju mocou odopierajú, lebo ak ona padne, padne viac vinou tých, ktorí sa jej nedomáhajú, než vinou tých, ktorí ju odopierajú; tomu nás učí život. Kto nehájiš svoju pravdu, nie si hoden, aby si bol ňou osvietený.