Dielo digitalizoval(i) Literárna nadácia Studňa. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 145 | čitateľov |
1
Celú noc
zmývaš si mesiac z tváre, nezmyješ ho, beda,
tvárou som mesiac,
vodu v studniach dvíham,
nič, ani tma, mi nepomôže.
2
Kde je chyba, skloň sa a kľakni, mesiac,
prvý mesiac medzi ľuďmi,
aj v šnurovaní topánok
je uzol, vynechané miesto, popletené
križovanie tkaníc, bod, ktorým sa končí
príbeh a náhoda, osudná nepresnosť
ako v dávkovaní morfia a smútku
a veci svedomia, cti, tajomstva a krásy
nútia ťa kľaknúť:
Prečo si, mesiac,
málo spal?
Prečo sa skrývaš
do seba?
Si vinný?
Skloň sa a kľakni
a rozlúšť prstom v uzle, na ktorý
si röntgenovým svetlom tváre svietiš,
rovnicu šnúrok vyrieš, nasliň,
už skočil
pes cez plot,
deti na kľúč hvízdli
a pohli sa po tvojom lúči.
3
A on si zmýva mesiac z tváre,
nezmyje ho.
Stiera si mesiac uterákom,
nezotrie ho.
Zastrie si mesiac rukami,
cez prsty presvitá mu.
4
Je kdesi kútik, kde sa skrýva,
skulinou v ihle dýcha,
naberie dych, ujde im,
skloní sa nad studňu,
voda v studni stúpne,
prebehne za strom
a strom vrhne tieň,
a pozrie sa do zrkadla,
chtiac to svetlo sfúknuť,
zakryť ho, zamazať ho sadzou,
zhasnúť tvár ako baterku a spať.
5
Kde je chyba, zavri oči, mesiac,
aj v zahryznutí do krajca
je úzkosť, keď ten krajec dvíhaš
vždy vyššie, von z okna, nad sochy a strechy,
nad krásu, nad lásku,
neodlomíte ma z toho krajca, jeho chuť
mi z jazyka nevezmete, som jej plný:
Prečo si, mesiac,
málo spal?
Prečo sa skrývaš
do seba?
Si vinný?
Prší a z bubliny pod dáždnikom
hrubými hlasmi zavolali.
Svieti slnko a v tme pod slnečníkom
na tvár klesnúť ho nevideli.
Kto naňho v tej tme šliapne,
dolu až na dno padne,
v uchu jak v jablku
tri zrnká rovnováhy
o stenu hrknú.
6
Keď plače mesiac v smútku,
topí a kriví sa
číry kryštál úst
a vŕbová píšťalka
v pamäti tuhne, deravá, vecná,
v rukáve ukrývaná,
je bez dychu a taká slabá, taká prázdna
a je tak ďaleko vo vŕbovej píšťalke
ako v drevenom kostolíku,
zavoláš, na ozvenu počkáš,
nevráti sa,
z píšťalky vŕbovej nad studňou sa skláňaš,
mesiac si z tváre zmývaš, nezmyješ.
— vl. meno Ján Ondrus, jeden z najvýraznejších básnikov 20. storočia, prekladateľ Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam