ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odkladám husle,
predstavujem si starého otca, kováča.

Čo tento sláčik,
pohyb pred tvárou?

Vidím starého otca, ako zastavil tancujúceho koňa,
ako mu skrútol nohu, pálil kopyto, dychčal,
rozprával k prizerajúcim, skončil,
odišiel,
ľahol si.

Čo táto smietka
z oka vypadnutá?

Zavolal: Katuša! Stará mať bežkala,
neskoro prišla. Vystretý, ako oheň čierny,
nad jeho hlavou zimnične sa triasla
v žiarovke cievka pretrhnutá.

Je pieseň, po piesni je mlčanie.
To sa odmlčal môj starý otec, kováč.

Čo tu môj
sláčik?

Otec, tiež kováč, ráno vstával, vyšiel,
vrátil sa po uterák, svitalo
a povedal: Svitá. A tak urobil
podkovu ako zlatú korunku,
spieval a volal, stúpal na pedál
organu, ktorý iskrí, horí,
syčí žeravou píšťalou, kone pri ňom hrabú,

utrel dym vo vlasoch, máchol ramenom,
až letel vejár kvapiek, ktoré v horúčosti
dopadli na zem v podobe zrnka soli.

Čo tento sláčik,
pohyb pred tvárou?

Čo tento náznak
zakrývania očí?

Žeravé piesne, ktoré spievali!
Žeravý hlas, ktorým znel ich spev!

Biele pierko sa na hlase zachytilo,
plávalo, klesalo, oknom vyletelo
ponad stromy a ponad strechy,
pod bledú oblohu, kde vietor pieseň sfúkol.

Čo táto smietka,
pohyb pred tvárou?

Čo tento sláčik,
zakrývanie očí?

Je pieseň, po piesni je mlčanie.
Mlčí ju, mlčí ju môj otec, kováč.

Smietočka! Sláčik!

Prv než som prišiel, než som mohol vidieť
biele pierko lietať nad strechami,
než som svojím hlasom zachytil
klesajúcu pieseň a opäť ju zdvihol -

zavolal: Pavlína! Mať bežkala,
nestihla. Vystretý, ako oheň čierny,
nad jeho sluchou žilke podobá sa
v žiarovke cievka pretrhnutá.

Smietočka,
sláčik.

Mať vraví: Otec,
no, otec!
Otec!