Popol je vlastný, popol nažiješ,
do svojej stopy celý zľahneš sa.
Na každý vzdych sa hneš a naspodu
zabliká iskra, ktorá mozgom blúdievala.
Po rokoch vošli,
kto natrúsil,
kto dosýpal,
kto tu pred nimi šliapol bosou nohou,
prineste svetlo.
Prstami hrabali,
našli gombík,
mincu, pracku,
našli zub.
Necht vzbĺkol ako magnézium.
Jazva ostala celá,
kĺby sčerneli a ešte pukali,
kľačali,
kotva na zápästí
nezhorela,
ženská tvár na prsiach
spopolavela,
prestali,
zdvihli a pozbierali,
popol je vlastný, popol nažiješ,
do svojej stopy celý zľahneš sa.
Napokon
čo vzali prstami,
vrásku,
na dlani vystreli, vyrovnali,
nechali na tvári,
a teda
život ostal.
Na každý vzdych sa hne a oproti
zabliká iskra, ktorá mozgom blúdi.
O autorovi
Ján Ondruš
vl. meno Ján Ondrus, jeden z najvýraznejších básnikov 20. storočia, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
1 / 1
2x
reklama
