ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Každé ráno bolo jediné obnažené okno,
bol pes bežiaci popredku a vždy
bola obrovská príležitosť ako nad bazénom
celým telom sa rozhodnúť.

Stúpalo slnko.
Stúpať celou šľapou.

Zavrieť oči, ísť popamäti,
voliť si pre každý krok inú nohu,
vždy druhú, inú pre schod, inú
pre neviditeľný kvet,

obchádzať košík a v ceste postavenú krhlu,
zákrutu, kameň, bodliak,
zastať a vedieť, kde som.

Byť stále pod slnkom.
Stúpať celou šľapou.

Ľahnúť si, hrýzť z krajca
a kľačať predklonený
nad vodu, ktorá klame, dvíhajúc
čierne dno a zmeravenú rybu.

2

Položím na stôl udicu
a ty mi povieš: vtedy.

Nakreslím chlapca, ako po kmeni
vybehne hore štíhlym stromom
a ty mi povieš: vtedy.

Len vtedy.

Byť znova pod slnkom.
Cítiť celou šľapou.

Ústredné postavenie malo mlynské
koleso oblohy, na ktoré protismerne
viaže sa slnko, mesiac, zem,
ručičky hodiniek, potisnuté o päť minút
a dolu dve
ozubené kolieska.

Medzi ne vložíš palec.

Tak vyletel hlas, tak ťa niesla
mama a tíšila ústami a na nich
spadnutý vlások z mihalnice
šklbal sa ako odlomená pavúčia nôžka.

3

Vtedy bol zrkadlový pluh.
Bol mesiac ako kytica.
Bol dvor.

Bol hlučný otrlý strom, orech,
nosím ho v pamäti, v ktorej dneska
otĺkam dlhou žrďou spomínania.

Byť stále tam.
Byť stále pod slnkom.

Tam stála zelená kukurica na jastrabej nôžke,
zachytila sa a pila
najlepšie zemské šťavy, ktoré
mokvajú z boku, tuhnú pod obväzom,
kryštalizujú do zrniek.

Byť stále tam.

Byť stále pod slnkom a lámať v kĺboch,
omŕvať klasy, ďasná im odhaľovať
a zrnom zvoniť,

stúpať celou šľapou.

Podišiel kohút. Objavil
všetko a pre všetkých.