1
Ešte sa počúvam, keď v mysli
všetky závity a špirály
ako v hodinárovom šuplíku sa strhli
a na hodinu odchodov ma budia.
Krik?
Pieseň?
Klobúk vína?
Vyjdem,
je modrý večer, tmy v ňom po kolená,
vystúpi po pás, mesiac navrchu
a vietor v ústach, v ktorých sa chvie jazyk.
2
Ísť po dvore, niesť a k očiam zdvihnúť
holuby v sieťke zamotané
a pri studni jak pod zvonom
vyvrátiť tvár a stáť.
Hvizd?
Hviezda?
Zblúdilá guľka?
V domovom tichu pritisnem si k ušiam
dlane a v ušiach hučanie sa zdvihne,
a svet je nehlučný jak ľudia v kolenách.
3
Veci sa zmenili, prepadli ma city,
smútok vchádza do metabolizmu,
krv píska, studňa odkloní sa,
je prevrhnutá, vyťatá.
Krv?
Ticho?
Dlane na ušiach?
Veci sa zmenili, oslnivé vajce
hranami hrkoce, keď sa gúľa,
koleso má tieň veže, kocky,
štvornohý tieň býka, ktorý kríva.
4
A že som o tón vyšší, nehovorte so mnou,
napíšte na lístok, ukážte posunkom,
stojím tu celkom sám a mám hlavu
v burácajúcich dlaniach.
Zem?
Víchor?
Hľadím z okna vlaku?
Práve sa počúvam, keď v mysli
všetky závity a špirály
ako v hodinárovom šuplíku sa strhli
a na hodinu samoty ma budia.
O autorovi
Ján Ondruš
vl. meno Ján Ondrus, jeden z najvýraznejších básnikov 20. storočia, prekladateľ
Galéria obrázkov
Obrázok
