ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Začiatkom r. 1838 boli vo Florencii dvaja mladí ľudia, členovia najelegantnejšej parížskej spoločnosti, vikont Albert de Morcerf a barón František d’Epinay. Dohovorili sa, že tohoročný pôst strávia v Ríme, kde František, ktorý od štyroch rokov býval v Taliansku, mal byť Albertovým ciceronom.

Keďže nie je maličkosťou tráviť pôst v Ríme, najmä ak človeku záleží na tom, aby nemusel bývať na Ľudovom námestí alebo v Campo-Vaccino, písali otcovi Pastrinimu, majiteľovi hotela Londres na Španielskom námestí, žiadajúc ho, aby im zabezpečil pohodlný byt.

Otec Pastrini odpovedal, že má pre nich len dve izby s toaletnou chyžkou al secondo piano a že im ho núka za skromný poplatok denných dvadsať frankov. Obidvaja mladí ľudia súhlasili; Albert však, chtiac využiť slobodný čas, odcestoval do Neapola. František však zostal vo Florencii.

Keď sa za istý čas nakochal životom, aký poskytuje mesto Medicich, keď sa do sýtosti naprechádzal v tom edene, ktorý menujú casine, keď bol skvele prijatý florentínskymi hostiteľmi, skrsol v ňom zvláštny úmysel, keď už videl Korziku, kolísku Bonaparta, že si pôjde obzrieť Elbu, na ktorej tak dlho dlel Napoleon.

Raz večer teda odviazal od železnej obruče malú baretu, ktorá ju putnala k livornskému prístavu, a zahalený do plášťa, ľahol si na jej dno a riekol úsečne námorníkom: „Na ostrov Elbu!“

Bárka vyplávala z prístavu, ako morský vták opúšťa hniezdo, a na druhý deň složila Františka v Portoferajo.

František prešiel cisársky ostrov, sledujúc stopy, ktoré tam zanechal tento obor, a potom sa odplavil do Marciany.

O dve hodiny po tom, ako opustil pevninu, dosiahol ju zas a odišiel do Pianosy, kde — ako mu povedali — čakal na neho ohromný lov na červené jarabice.

Hon bol zlý. František horko-ťažko zastrelil niekoľko chudých jarabíc, a ako každý poľovník, ktorý nadarmo ustal, vstúpil do bárky v dosť zlej nálade.

„Keby Vaša Excelencia chcela,“ navrhoval mu majiteľ lode, „mohla by zažiť krásny lov!“

„A kde?“

„Vidíte tamten ostrov?“ pokračoval podrobne, ukazujúc prstom na juh na kužeľovitú masu, vystupujúcu z mora, zaliateho najkrajšou indigovou farbou.

„A aký je to ostrov?“ spýtal sa František.

„Ostrov Monte Cristo,“ odvetil Livorňan.

„Ale nemám dovolenie, aby som na tom ostrove mohol loviť.“

„Vaša Excelencia ho nepotrebuje, ostrov je pustý.“

„Ach,“ čudoval sa mladý človek, „pustý ostrov v Stredozemnom mori?! To je divné!“

„Ale prirodzene, Excelencia. Ten ostrov je skalnatý útvar a na jeho celom povrchu niet azda ani jutra ornej pôdy.“

„Čí je ten ostrov?“

„Toskánsky.“

„A akú zver tam nájdem?“

„Na tisíce divých kôz.“

„Ktoré sa živia lízaním skál?“ povedal František s nedôverčivým úsmevom.

„Nie, ale vresom, myrtou a mastixom, ktoré rastú medzi skalami.“

„A kde tam budem spať?“

„V jaskyniach na zemi, alebo na bárke v plášti. Konečne, ak bude Vaša Excelencia chcieť, môžeme sa odplaviť hneď po love; ráči vedieť, že v noci práve tak dobre vieme narábať s plachtami ako vo dne, a ak nebudeme môcť upotrebiť plachty, máme veslá.“

Keďže František mal dostatok času dovtedy, kým mal odcestovať za priateľom, a o byt v Ríme sa už starať nemusel, prijal návrh, aby si nahradil prvý hon.

Na jeho súhlasnú odpoveď plavci vymenili medzi sebou tichým hlasom niekoľko slov.

„Nuž,“ riekol František, „čo nového? Vyskytla sa azda nejaká prekážka.“

„Nie,“ odvetil majiteľ bárky, „ale musíme Vašu Excelenciu upozorniť, že ostrov je pod kontumáciou.“

„Čo to znamená?“

„To je toľko, že, keďže Monte Cristo je neobývaný a zavše pristanú na ňom podludníci a piráti, plaviaci sa z Korziky, Sardínie alebo Afriky — ak nejaký znak prezradí náš pobyt na ostrove, pri návrate do Livorna budeme sa musieť podrobiť šesťdňovej karanténe.“

„Hrom, to je iné! Šesť dní! Práve toľko, koľko potreboval Boh, aby stvoril svet. To je trochu dlho, deti!“

„Ale kto povie, že Vaša Excelencia bola na Monte-Christe?“

„Oh, ja iste nie!“ zvolal František.

„My tiež nie,“ dodali námorníci.

„Tak hor’ sa na Monte Cristo.“

Majiteľ bárky vydal rozkazy; a bárka, rozrážajúc vlny, šinula sa smerom na ostrov.

František počkal, kým bolo všetko hotové, a keď sa vydali na novú cestu a plachta sa dmula vetrom, keď štyria námorníci zas zaujali svoje miesta, traja na prede, štyria pri kormidle, zas nadpriadol rozhovor.

„Drahý Gaetano,“ hovoril veliteľovi, „práve ste mi povedali, že, tuším, ostrov Monte Cristo býva útočišťom pirátov, čo sa mi zdá inou zverou ako kozy.“

„Áno, Excelencia, a je to pravda.“

„Vedel som dobre o jestvovaní podludníkov, ale myslel som, že od dobytia Alžíru a zničenia regentstva piráti jestvujú už len v románoch Coopera a kapitána Marryata.“

„Vaša Excelencia sa mýlila: s pirátmi je to práve tak ako s banditmi, o ktorých si myslia, že ich vykántril Lev XII., ktorí však predsa až pri bránach Ríma denne zastavujú cestujúcich. Nepočuli ste, že ani nie pred pol rokom francúzskeho plnomocníka pri svätej Stolici obrali na päťsto krokov od Velletri?“

„Viem.“

„Keby Vaša Excelencia bývala v Livorne, ako my, počula by zavše, že nejaká malá loď s nákladom tovaru, alebo nejaká pekná anglická jachta, na ktorú čakali v Bastii, Portoferajo alebo v Civita-Vecchio, nedošla, že nevedno, čo sa s ňou stalo, a že bezpochyby stroskotala o nejaké bralo. Tak to bralo, s ktorým sa stretla, je nízka a úzka bárka, obsadená šiestimi alebo ôsmimi mužskými, ktorí ju v záhybe nejakého divého a neobývaného ostrovčeka prekvapili a olúpili v tmavej a búrlivej noci práve tak, ako banditi pristavujú a olupujú voz na horskej ceste.“

„Ale ako to,“ spýtal sa zas František, ležiac stále v bárke, „ako to, že tí, ktorým sa taká nehoda stane, sa nesťažujú? Prečo nezavolajú na tých pirátov pomstu francúzskej, sardínskej alebo toskánskej vlády?“

„Prečo?“ riekol s úsmevom Gaetano.

„Áno, prečo?“

„Pretože piráti najprv prenesú z lode alebo z jachty na bárku všetko, čo hodno vziať; potom sputnajú ľuďom nohy a ruky, každému priviažu na hrdlo dvadsaťštyrilibrovú guľu, potom poriadne navŕtajú dno lode, vystúpia na palubu, zatarasia otvor paluby a poskáču do bárky. O desať minút loď začne kvíliť a stenať a pomaly sa potopí. Najprv sa ponorí jedna strana, druhá; potom sa zas zdvihne a ponorí sa znova, potápajúc sa stále väčšmi. Potom sa ozve výbuch, ako by vystrelili z dela: povetrie vyvalilo palubu. Potom sa loď zmieta, ako keď sa tonúci bráni, strácajúc sa každým pohybom. Onedlho v útrobách príliš sovrená voda vyhŕkne otvormi v podobe stĺpov, ako by ju vychrlil obrovský vorvaň. Napokon zachripí, naposledy sa zatočí okolo seba a ponorí sa, urobiac do hladiny rozsiahlu priehlbeň lievikového tvaru, ktorá chvíľu víri, pomaly sa potom urovná a konečne zmizne cele. Takže po piatich minútach len samo božie oko môže v hĺbkach toho pokojného mora objaviť zmiznutú loď.“

„Teraz už rozumiete,“ dodal veliteľ s úsmevom, „prečo sa loď nevráti do prístavu a prečo nežalujú olúpení?“

Keby to všetko Gaetano bol rozprával pred navrhnutím výletu, František by si to bol iste dva razy rozmyslel prv, ako by sa bol naň vybral; ale pohli sa a jemu sa zdalo zbabelosťou vrátiť sa. Patril k mužským, ktorí sa nesháňajú za nebezpečenstvom, ale ak sa im postaví do cesty, v zápase s ním zachovajú si neporušenú chladnokrvnosť, patril k mužským, ktorí majú pokojnú vôľu, ktorí na nebezpečenstvo v živote pozerajú len ako na protivníka v súboji, ktorí vypočitujú jeho pohyby, skúšajú jeho silu, ktorí prerušujú boj, aby si vydýchli, no nie tak, aby budili dojem zbabelca, a ktorí, jedným pohľadom poznajúc všetky svoje výhody, zabíjajú jedným úderom.

„Eh,“ povedal, „prešiel som Sicíliu a Kalábriu, plavil som sa dva mesiace Archipelágom, a nevidel som nikdy ani tieň banditu alebo morského lúpežníka.“

„Ani ja som to jeho Excelencii nepovedal preto,“ riekol Gaetano, „aby som ju odvrátil od jej úmyslu; spytovala sa ma, odpovedal som — nič viac.“

„Áno, drahý Gaetano, a váš rozhovor je nanajvýš zaujímavý; aby som ho čím viac mohol užiť, plavme sa len na Monte Cristo.“

Zatým blížili sa rýchlo k cieľu cesty; vial ostrý vetrík a bárka plávala rýchlosťou šesť až sedem míľ za hodinu. V tom pomere, ako sa blížili, ostrov, vzrastajúc, zdal sa vynárať z lona mora. Cez čisté povetrie hasnúceho dňa bolo možno rozoznať hromadu skál, nakopených ako delové gule v arzenáli, a medzi nimi ružovel sa vres a zelenaly sa stromy. Plavci zdali sa pokojní, hoci bolo jasné, že ich ostražitosť je prebudená a že ich pohľad pátra po zrkadlovej pláni, ktorou sa šinuli a ktorá bola oživená len bielymi plachtami niekoľkých rybárskych bárok, húpajúcich sa na hrebeňoch vĺn ako čajky.

Boli už len asi na pätnásť míľ od Monte-Christa, keď sa slnce začalo skláňať za Korziku, jej hory, zubato sa črtajúce na tmavom nebi, zjavily sa vpravo. Obrovi Adamastorovi podobná kamenná masa vypínala sa hrozne pred bárkou, zakrývajúc jej slnce, ktorej horná časť žiarila zlatom; pomaly vystupoval z mora tieň a zdal sa zaháňať tento posledný záblesk dňa, ktorý zhasínal, až napokon žiarivý lúč bol zapudený až na končiar kužeľa, kde spočinul chvíľku ako plamenný chochol sopky. Stále rastúci tieň zasiahol konečne vrchol, ako predtým zasiahol úpätie, a ostrov javil sa už len ako sivé pohorie, ktoré sa stávalo väčšmi a väčšmi hnedým. O pol hodiny zavládla tmavá noc.

Na šťastie námorníci boli na známych stranách a v celom toskánskom súostroví poznali i najmenšie bralo, inak by František v hlbokej tme, ktorá objímala loďku, nebol býval cele bez obáv.

Korzika zmizla cele, ba aj ostrov Monte Cristo stal sa neviditeľným. Námorníci však zdali sa mať schopnosť rysa vidieť vo tme, a vodca lode, sediaci pri kormidle, neprezrádzal ani najmenšiu neistotu.

Minulo asi štvrť hodiny od západu slnca, keď František asi na štvrť míle vľavo domnieval sa vnímať tmavú hmotu; no tak ťažko bolo rozoznať, čo to je, že obávajúc sa, aby nevzbudil výsmech námorníkov, keby vznášajúce sa hmly považoval za pevninu, mlčal. Zrazu však na pobreží zjavilo sa veľké svetlo; zem sa mohla ponášať na mrak, ak oheň nebol meteorom.

„Aké je to svetlo?“ spýtal sa.

„Pst, to je oheň!“ odvetil majiteľ loďky.

„Veď ste povedali, že ostrov je neobývaný!“

„Povedal som, že nemá stáleho obyvateľstva, ale povedal som i to, že na ňom pristávajú podludníci.“

„A piráti!“

„A piráti,“ riekol Gaetano, opakujúc Františkove slová; „preto som rozkázal obísť ostrov, lebo takto, ako vidíte, je oheň za nami.“

„Ale ten oheň zdá sa mi skôr dôvodom bezpečnosti ako nepokoja,“ vravel František, „ľudia, ktorí by sa báli, aby ich nevideli, nekládli by oheň.“

„Oh, to nič neznamená,“ riekol Gaetano; „keby ste mohli vo tme posúdiť polohu ostrova, poznali by ste, že oheň na tom mieste nemožno vidieť ani z Pianosy, ale len zo šíreho mora.“

„Bojíte sa teda, že nám oheň oznamuje zlú spoločnosť?“

„O tom sa práve musíme presvedčiť,“ odvetil Gaetano, neodvracajúc oči od tej pozemskej hviezdy.

„A ako sa o tom presvedčíme?“

„Uvidíte.“

Po tých slovách radil sa chvíľu Gaetano so svojimi druhmi a po päťminútovom rozhovore previedli v tichosti obrat, pri ktorom sa loď otočila; potom pošla zpiatočnou cestou a o niekoľko minút po zmene smeru oheň zmizol, skrytý nejakým výbežkom pevniny.

Tu dal kormidelník loďke kormidlom nový smer, ktorá sa viditeľne priblížila k ostrovu a onedlho bola od neho len vo vzdialenosti päťdesiat krokov.

Gaetano spustil plachtu a bárka zastala.

Všetko to bolo vykonané v najväčšom tichu a okrem toho od zmeny smeru na lodi nepreriekol nikto ani slovo.

Geatano, ktorý navrhol výlet, vzal celú zodpovednosť na seba. Štyria námorníci nespúšťali s neho oka, pripravujúc veslá a zjavne sa chystajúc veslovať zo všetkých síl, čo, vďaka tme, nebolo by ťažké.

František však prezrel chladnokrvne svoje zbrane; mal dve dvojhlavňové pušky a karabínu, nabil ich, prezrel paňvičky a čakal.

Zatým veliteľ shodil so seba plášť s kapucňou a košeľu a pripevnil si spodky okolo bedier, a pretože bol bosý, nemusel sťahovať topánky a pančuchy. Keď bol v tomto úbore, či skôr bez úboru, položil prst na pery na znak, že má byť zachované najhlbšie ticho, a skĺznuc do mora, plával ku brehu tak opatrne, že nebolo počuť ani najmenší zvuk. Len po svetielkujúcej brázde, ktorú za sebou zanechávaly jeho pohyby, bolo možno sledovať jeho stopu.

Onedlho zmizla aj tá: Gaetano zjavne dosiahol zem.

Na malej lodi všetci zostali pol hodiny bez hnutia; potom zbadali pri brehu tú istú svetielkujúcu brázdu, ktorá sa blížila k bárke. O chvíľu sa ocitol Gaetano dvoma tempami pri loďke.

„Nuž?“ spýtali sa František a štyria námorníci jedným hlasom.

„Nuž,“ riekol, „sú to španielski podludníci; sú len s dvoma korzickými banditmi.“

„A čo robia tí dvaja korzickí banditi so španielskymi podludníkmi?“

„Ah, Bože môj, Excelencia,“ odvetil Gaetano tónom hlbokej kresťanskej lásky, „ľudia si musia navzájom pomáhať. Banditov žandári a karabinníci na zemi často vháňali do úzkeho; no a nájdu nejakú bárku a v bárke dobrých chlapcov, ako sme my. Žiadajú nás o pohostinstvo v našom plávajúcom dome. Či možno odoprieť pomoc prenasledovanému úbožiakovi? Prijmeme ho a pre väčšiu bezpečnosť rušiame na more. To nás nestojí nič a zachráni život, alebo aspoň slobodu nášmu bližnému, ktorý pri danej príležitosti odslúži sa nám za preukázané dobro tým, že nám označí vhodné miesto, kde by sme mohli vylodiť tovar tak, žeby nás neobťažovali zvedaví úradníci.“

„Ah,“ poznamenal František, „vy ste teda tiež trochu podludníkmi, drahý Gaetano.“

„Čo robiť, Excelencia!“ odvetil Gaetano s neopisateľným úsmevom. „Ak chce človek žiť, nesmie sa ničoho odriekať.“

„Ste teda známy s ľuďmi, ktorí nateraz bývajú na Monte Cristo.“

„Trochu. My námorníci sme ako slobodní murári, poznáme sa podľa istých znakov.“

„A myslíte, že sa nemáme čoho báť, keď tiež vystúpime na breh?“

„Voskrz nie; podludníci nie sú zlodeji.“

„Ale tí dvaja korzickí banditi…“ namietol František, počítajúc vopred so všetkými možnosťami nebezpečenstva.

„Eh, Bože môj,“ povedal Gaetano, „ak sú banditmi, tomu na príčine nie sú oni, ale úrady.“

„Ako to?“

„Pravda! Prenasledujú ich, pretože odrali „kožu“. Pre nič iné; ako by pomsta nebola v korzickej povahe!“

„Čo treba pod tým rozumieť, že odrali „kožu“? Že zabili človeka?“ spýtal sa František, pokračujúc v pátraní.

„Rozumiem to tak, že zabili nepriateľa,“ odpovedal veliteľ, „čo je niečo cele iné.“

„Nuž,“ riekol mladý človek, „poďme požiadať podludníkov a banditov o pohostinstvo. Myslíte, že nám ho dožičia?“

„Bez pochyby.“

„Koľko ich je?“

„Štyria, Excelencia, a dvaja banditi; dovedna ich je šesť.“

„Tak, toľko ich je ako nás, sme teda, v prípade, že by tí páni prejavili zlé úmysly, rovnako silní, a tak schopní udržať ich v medziach. Naposledy teda: hor’ sa na Monte Cristo!“

„Áno, Excelencia, ale dovolíte nám urobiť ešte niektoré opatrenia?“

„Akože, môj milý! Buďte múdry ako Nestor a opatrný ako Odyseus. Či vám to mám dovoliť? Robím viac, vyzývam vás k tomu.“

„Tak teda ticho!“ prikázal Gaetano.

Všetci zmĺkli.

Pre človeka — ako bol František — pozorujúceho každú vec so správneho stanoviska, situácia, hoci nie práve nebezpečná, bola predsa len do istej miery vážna. Bol v najhlbšej tme, sám na mori s námorníkmi, ktorí ho nepoznali a nemal voskrz príčinu k tomu, aby mu boli oddaní; ktorí vedeli, že za opaskom skrýva niekoľko tisíc frankov, a ktorí desať ráz prezerali keď nie baživo, aspoň zvedavo jeho zbrane, ktoré boly veľmi krásne. Mal pristáť, okrem týchto mužov bez akéhokoľvek sprievodu, na ostrove, ktorý síce mal veľmi zbožné meno, ktorý však nezdal sa sľubovať Francúzovi iné pohostinstvo, vďaka svojim banditom a podludníkom, ako Kalvária Kristovi. Aj príhoda s potopenou loďou, ktorú by vo dne bol považoval za zveličenú, v noci zdala sa mu pravdepodobnejšia. Stojac teda medzi týmto dvojitým, azda aj domnelým nebezpečenstvom, nespúšťal oči s tých mužských a nevypustil pušku z ruky.

Zatým námorníci znova napäli plachty a dali sa zas brázdou, ktorou sa už dva razy preplavili ta a sem. František, privyknúc už trochu na tmu, rozoznal žulového obra, pozdĺž ktorého sa plavila bárka. Potom, keď znova zahli za roh skaly, zhliadol oheň, žiariaci jasnejšie ako predtým, a okolo ohňa päť alebo šesť sediacich osôb.

Odlesk vatry tiahol sa na sto krokov do mora. Gaetano sa plavil pozdĺž svetla, zostávajúc s bárkou v neosvetlenom pásme; keď sa dostala práve proti vatre, obrátil ju k nej a vplával smelo do ožiareného kruhu, spustiac rybársku pieseň, ktorú spieval sám, a do jej refrénu námorníci vpadali v sbore.

Pri prvom slove piesne okolo ohňa sediaci mužskí vstali a pristúpili k prístavišťu, upierajúc zrak na bárku a zrejme vynasnažujúc sa odhadnúť jej silu a uhádnuť úmysly. Skoro si ju prezreli, ako sa zdalo, dostatočne a šli, okrem jedného, ktorý zostal stáť na pobreží, zasadnúť si zas okolo ohňa, nad ktorým sa piekla celá koza.

Keď bola loď od zeme len asi na dvadsať krokov vzdialená, mužský, ktorý stál na brehu, urobil s karabínou mimovoľný pohyb, ako stráž, čakajúca obchôdzku, a zvolal sardínskym nárečím: „Kto je?“

František pokojne nabil obidve hlavne.

Gaetano však vymenil s mužským niekoľko slov, ktoré Francúz nerozumel, ktoré sa však zrejme vzťahovali na neho.

„Chce Jeho Excelencia povedať svoje meno,“ spýtal sa Gaetano, „či chce zachovať inkognito?“

„Nech zostane moje meno cele neznáme. Povedzte im len toľko,“ dodal František, „že som Francúz, ktorý cestuje pre vyrazenie.“

Keď Gaetano preložil túto odpoveď, stráž dala rozkaz jednému z mužských, sediacich pri ohni; mužský hneď vstal a zmizol medzi skalami.

Nastalo ticho, každý zdal sa zaujatý svojimi vecami. František svojím vystúpením na breh, námorníci plachtami a podludníci kozľaťom. Ale i pri tejto zdanlivej bezstarostnosti všetci sa navzájom pozorovali.

Mužský, ktorý bol odbehol, zjavil sa zrazu na protivnej strane, ako zmizol. Kývol hlavou stráži, ktorá sa obrátila k nim a povedala len tieto slová „S’accomodi.“

Talianske „s’accomodi“ nemožno preložiť; znamená poďte, vstúpte, buďte vítaní, cíťte sa ako doma, ste pánom. Je ako tá Molierova turecká veta, ktorá vzbudila v mešťanovi-šľachticovi taký veľký údiv množstvom vecí, ktoré zahrnovala.

Námorníkov nebolo treba veľmi ponúkať, štyri údery vesiel, a bárka sa dotkla zeme. Gaetano vyskočil na breh prvý a šeptom vymenil niekoľko slov so strážou; jeho druhovia ho nasledovali po jednom; konečne prišiel rad na Františka.

Jednu pušku mal prevesenú cez rameno. Gaetano mal druhú, jeden z námorníkov niesol karabínu. Jeho úbor bol polo umelecký, polo dandyovský, čo nevzbudzovalo podozrenie hostiteľov a tým ani nepokoj.

Zakotvili pri brehu bárku a urobili niekoľko krokov, chtiac vyhľadať pohodlný tábor. Ale miesto, ku ktorému zamierili, bezpochyby nebolo vhod podludníkovi, zastávajúcemu úrad stráže, lebo skríkol na Gaetana:

„Prosím, tadiaľ nie!“

Gaetano zahundral nejakú výhovorku, a nenástojac ďalej, pošiel opačnou stranou, kým dvaja námorníci šli zapáliť smolnice na vatre, aby nimi osvecovali cestu.

Prešli asi tridsať krokov a zastavili sa na neveľkom slobodnom priestranstve, ktoré bolo vôkol obkľúčené skalami, v nich boly vydlabané akési sedadlá, podobné strážnym búdkam, zkade bolo možno pozorovať sediac. Vôkol v prsťových žilách rástlo niekoľko zakrpatených dubov a hustá myrtová húština. František vzal smolnicu a poznal podľa hromady popola, že nie je prvý, ktorý si všimol príhodnosti tohto miesta, a že je to tu asi jedno z obvyklých stanovíšť sťahovavých hostí ostrova Monte Cristo.

Už vonkoncom nečakal nijaké udalosti; keď raz stál na pevnine, keď raz zhliadol, keď aj nie priateľské, tak aspoň ľahostajné správanie svojich hostiteľov, zmizly všetky jeho starosti a pri vôni kozľaťa, ktoré sa pieklo v susednom tábore, starosť premenila sa na chuť.

Zmienil sa o tejto novej okolnosti Gaetanovi, ktorý bol toho náhľadu, že nič nie je ľahšie ako večera, keď má dakto, ako oni, v bárke chlieb, víno, šesť jarabíc a poriadnu vatru na ich upečenie.

„Konečne,“ dodal, „ak sa Vašej Excelencii vôňa toho kozľaťa zdá taká zvodná, môžem našim susedom ponúknuť dvoch našich vtákov za kúsok ich štvornohého.“

„Urobte to, Gaetano, urobte,“ riekol František; „ste skutočne rodený obchodník.“

Zatým námorníci natrhali plné náručia vresu, naviazali otiepky myrty a cesmíny, a keď to zapálili, vzbĺkol dosť riadny oheň.

František, vdychujúc vôňu kozľaťa, netrpezlivo čakal na návrat veliteľa, keď sa veliteľ zrazu zjavil a kráčal k nemu s veľmi nepokojnou tvárou.

„Nuž?“ spýtal sa František Gaetana, „čo nového? Odmietajú vašu žiadosť?“

„Naopak,“ vetil Gaetano; „veliteľ, ktorému povedali, že ste mladý Francúz, vás pozýva, aby ste s ním večerali.“

„Ten veliteľ je však veľmi zdvorilý človek,“ riekol František, „a neviem, prečo by som nemal prijať pozvanie; tým skôr, že nesiem so sebou svoj diel večere.“

„Oh, o to nejde; on má čo večerať, ba má toho viac, ako potrebuje. Ale dáva divnú podmienku vo veci vášho príchodu do jeho bytu.“

„Do jeho bytu?“ divil sa mladý človek, „on si teda dal vystaviť dom?“

„Nie, ale predsa — aspoň tak tvrdia — má veľmi pohodlný byt.“

„Poznáte toho veliteľa?“

„Počul som o ňom hovoriť.“

„Po dobrom alebo po zlom?“

„Aj jedno, aj druhé.“

„Kieho čerta! A aká je to podmienka?“

„Aby ste si dali zaviazať oči a nesnímali pásku prv, kým vás k tomu sám nevyzve.“

František skúmal všemožne Gaetanov pohľad, chtiac poznať, čo sa v tom návrhu skrýva.

„Veru,“ riekol majiteľ loďky, odpovedajúc na Francúzovu myšlienku; „myslím si, že vec si zaslúži uváženie.“

„Čo by ste urobili na mojom mieste?“ spýtal sa mladý človek.

„Ja, ktorý nemám čo stratiť, by som ta šiel.“

„Prijali by ste pozvanie?“

„Áno, hoc aj zo zvedavosti.“

„Možno teda niečo zvláštne vidieť u toho náčelníka?“

„Čujte,“ riekol Gaetano tlmeným hlasom, „neviem, či je pravda, čo hovoria…“

Zamĺkol, pozorujúc, či ho nepočúva niekto cudzí.

„A čo hovoria?“

„Hovoria, že ten náčelník obýva podzemie, proti ktorému palác Pitti je ničím.“

„Ah, to je bájka!“ riekol František, sadajúc si znova.

„Nie je to bájka,“ vzdoroval padrone, „to je skutočnosť! Cama, kormidelník „Svätého Ferdinanda“, bol tam raz, a keď vrátil sa ztade, bol cele podesený, hovoriac, že také poklady sú len v povestiach.“

„Nuž, viete,“ vetil František, „po takých slovách sostúpil by som aj do jaskyne Ali-Babu.“

„Hovorím vám, Excelencia, to, čo som počul.“

„Radíte mi teda, aby som prijal.“

„Oh, nevravím! Vaša Excelencia urobí, ako sa jej bude páčiť. V takých okolnostiach nechcem radiť.“

František premýšľal niekoľko minút a poňal, že tak bohatý človek nemôže prechovávať zlé úmysly proti nemu, ktorý má pri sebe len niekoľko tisíc frankov. A keďže videl, že mu z toho všetkého kynie znamenitá večera, prijal pozvanie. Gaetano šiel odovzdať jeho odpoveď.

Lež, ako sme už povedali, František bol opatrný; preto chcel získať čím viacej podrobností o svojom neobyčajnom hostiteľovi. Obrátil sa teda k námorníkovi, ktorý, kým sa František rozprával s Gaetanom, šklbal jarabice s vážnosťou človeka, hrdého na svoje zamestnanie, a spýtal sa ho, na čom sa asi sem doplavili tí ľudia, keď tam nebolo vidieť ani bárku, ani speronara, ani tarny.

„Tomu sa nečudujte,“ odvetil námorník, „poznám loď, ktorou sa plavia.“

„Je to pekná loď?“

„Prial by som ju Vašej Excelencii na cestu okolo sveta.“

„Akú má nosnosť?“

„No, asi sto ton. Je to ostatne zvláštna loď, jachta, ako hovoria Angličania, ale, viete, postavená tak, že vzdoruje každému počasiu mora.“

„Kde ju stavali?“

„Neviem, ale myslím, že v Janove.“

„Ako je to, že náčelník podludníkov,“ pokračoval František, „má odvahu dať si postaviť jachtu, určenú pre jeho zamestnanie, v janovskej lodenici?“

„Nepovedal som,“ namietol námorník, „že majiteľ tej jachty je podludník.“

„Nie, ale Gaetano to, tuším, povedal.“

„Gaetano videl mužstvo len zďaleka, ale neshováral sa ešte s nikým.“

„Ak ten človek však nie je náčelníkom podludníkov, čo je teda?“

„Bohatý a veľký pán, ktorý cestuje pre zábavu.“

,Tak,‘ myslel si František, ,tá osoba, keď o nej kolujú rozličné povesti, je ešte záhadnejšia.‘

„A ako sa menuje?“ spýtal sa nahlas.

„Keď sa ho na to niekto spýta, odpovie, že sa volá námorník Simbad. Ale pochybujem, že by to bolo jeho pravé meno.“

„Námorník Simbad?“

„Áno.“

„A kde býva ten veľmož?“

„Na mori.“

„Kde je jeho vlasť?“

„Neviem.“

„Videli ste ho?“

„Niekoľko ráz.“

„Aký je?“

„Vaša Excelencia to posúdi sama.“

„A kde ma prijme?“

„Bezpochyby v tom podzemnom paláci, ktorý vám spomínal Gaetano.“

„A vás nikdy neschvátila túžba, keď ste tu pristáli a našli ste ostrov prázdny, vniknúť do toho zakliateho paláca?“

„Ó, áno, Excelencia,“ odvetil námorník, „a nie raz. Ale naše pátranie bolo vždy bezvýsledné. Prehľadali sme skaly so všetkých strán, a nenašli sme ani najmenší vchod. Dvere sa vraj neotvárajú kľúčom, ale čarovným heslom.“

,Dostal som sa,‘ zašeptal František, ,na každý prípad do povesti z Tisíc a jednej noci.‘

„Jeho Excelencia vás očakáva,“ riekol za ním hlas, v ktorom poznal hlas stráže.

Nového hosťa doprevádzali dvaja námorníci z jachty.

Miesto odpovede František vyňal vreckový ručníček a podal ho tomu, ktorý ho oslovil.

Bez slova mu zaviazali oči so starostlivosťou, ktorá prezrádzala obavu, že sa dopustí nejakej indiskrétnosti; potom ho vyzvali, aby prisahal, že sa nepokúsi na nijaký spôsob strhnúť ručníček.

Odprisahal.

Tu ho námorníci vzali každý za jednu ruku a viedli ho. Stráž kráčala pred nimi.

Asi po tridsiatich krokoch poznal podľa stále pôvabnejšej vône kozľaťa, že idú povedľa tábora. Potom ho viedli ešte asi päťdesiat krokov, idúc zrejme smerom, v ktorom nesmel ísť Gaetano: teraz bol zákaz vysvetlený. Podľa zmeny ovzdušia onedlho cítil, že vstupujú do podzemia; po niekoľkých minútach začul praskot a zdalo sa mu, že sa atmosféra zas zmenila, stanúc sa vlažnou a voňavou. Napokon cítil, že jeho nohy stúpili na mäkký, pružný koberec: sprievodcovia odišli. Na chvíľu zavládlo ticho, až čísi hlas povedal správnou francúzštinou, hoci trocha s cudzím prízvukom.

„Vítam vás, pane, môžete si sňať vreckovku.“

Ako sa dalo očakávať, František sa nedal veľmi vyzývať; sňal vreckovku a videl, že stojí pred tridsaťosem- aj štyridsaťročným mužským, majúcim na sebe tuniský kroj: červenú čiapku s dlhým modrým hodvábnym strapcom, čiernu súkennú, zlatom bohato vyšívanú kamizolku, červené, široké, vyduté nohavice, tej istej farby gamaše, vyšívané zlatom ako kamizolka, a žlté trepky; okolo pása mal ovinutú nádhernú kašmírovú šerpu a za ňou bol vsunutý malý ostrý a ohnutý handžár.

Hoci mužský mal až sinavobledú tvár, bola obdivuhodne krásna. Jeho oči boly živé a prenikavé; nos rovný, skoro v priamej čiare s čelom, prezrádzal najrýdzejší grécky typ a jeho ako perly biele zuby sa mimoriadne odrážaly od čiernych fúzov.

Ale bledosť jeho tváre bola divná, ako by ten človek bol býval dlho zatvorený v hrobe a nebol schopný nadobudnúť zas farbu živých ľudí.

Hoci nemal vysokú postavu, predsa bol urastený, a ako všetci juhozemci, mal malé ruky a nohy.

No čo prekvapilo Františka, ktorý považoval Gaetanove reči za výmysel, bolo nádherné zariadenie.

Celá chyža bola potiahnutá tureckými látkami karmazínovej farby s vtkanými zlatými kvetmi. Vo výklenku bola akási pohovka, nad ktorou visely trofeje, sostavené z arabských zbraní, s pošvami z pozláteného striebra a s rukoväťami, v ktorých sa jasaly drahokamy. Z povaly visela lampa z benátskeho skla, rozkošného tvaru a nádherných farieb, a nohy, spočívajúce na tureckom koberci, borily sa doň až po členky. Dvere, ktorými vstúpil František, boly zakryté portiérami, tak isto aj druhé, vedúce do susednej miestnosti, ktorá sa zdala skvele osvetlená.

Hostiteľ na chvíľu ponechal Františka cele jeho prekvapeniu; splácal mu pozorovanie pozorovaním a nespustil s neho oči.

„Pane,“ prehovoril konečne, „prosím vás tisíc ráz o odpustenie pre opatrenia, ktorým ste sa museli podrobiť, kým vás ku mne viedli. Keďže však tento ostrov je väčšinou opustený, mohlo by sa stať, keby tajomstvo tohto útulku bolo známe, že, vrátiac sa sem, našiel by som svoj občasný príbytok v dosť zlom stave, čo by mi bolo veľmi nepríjemné nie pre stratu, ktorú by som utrpel, ale preto, že by som už nemal istotu, že sa môžem kedykoľvek odlúčiť od ostatného sveta. Teraz sa vynasnažím, aby ste zabudli na tú malú nepríjemnosť, a dovolím si ponúknuť vás, čo ste tuná iste neočakávali, totiž obstojnou večerou a dosť dobrým lôžkom.

„Veru, môj drahý hostiteľ,“ odpovedal František, „netreba sa ospravedlňovať. Vždy som videl, že oči zaväzovali ľuďom, vstupujúcim do zakliateho zámku: pripomeňte si len Raula v ,Hugenotoch‘; nemôžem sa skutočne sťažovať, lebo to, čo mi ukazujete, je pokračovaním divov z ,Tisíc a jednej noci‘.“

„Žiaľ, musím vám odpovedať ako Lucullus: keby som bol predvídal vašu ctenú návštevu, bol by som sa na ňu pripravil. Nuž, dávam vám k dispozícii svoju pustovňu tak, ako je; taktiež vás zvem ku svojej večeri: Ali, je prestreté?“

Skoro súčasne sa zdvihla záclona dvier a nubijský, ako eben čierny niger, odetý jednoduchou bielou tunikou, kynul svojmu pánovi, že už možno ísť do jedálne.

„Neviem,“ hovoril neznámy Františkovi, „neviem, či súhlasíte s mojím náhľadom, ale myslím, že nič nie je také nepríjemné, ako stráviť dve alebo tri hodiny v spoločnosti osoby, o ktorej nevieme, akým menom alebo titulom ju máme oslovovať. Upozorňujem vás, že si príliš vážim zákony pohostinnosti, aby som sa spytoval na vaše meno alebo titul; len o to vás prosím, aby ste mi označili akýkoľvek názov, ktorým by som vás mohol oslovovať. O sebe poznamenávam, aby ste sa cítili slobodným, obyčajne ma nazývajú námorníkom Simbadom.“

„A ja,“ vetil František, „keďže mi okrem povestnej čarodejnej lampy nič nechýba, aby som sa cítil v položení Aladina, nevidím v tom voskrz prekážky, aby som nateraz bol nazývaný Aladinom. Tak sa aspoň neodkloníme od východu, kam som bol, tak sa zdá, prenesený nejakým dobrým duchom.“

„Nuž, urodzený Aladin,“ riekol divný hostiteľ, „počuli ste, však, že je prestreté. Ráčte teda láskave vstúpiť do jedálne. Váš najpokornejší sluha pôjde pred vami, aby vám ukázal cestu.“

Po tých slovách Simbad, zdvihnúc portiéru, skutočne vykročil pred Františkom.

František upadal z očarovania do očarovania: stôl bol nádherne upravený. Presvedčiac sa o tejto dôležitej veci, rozhľadel sa vôkol. Jedáleň bola práve taká skvostná ako budoár, ktorý práve opustil. Bola celá z mramoru, s ohromne cennými antickými basreliéfmi, a na obidvoch koncoch tejto podlhovastej siene boly dve utešené sochy, nesúce na hlavách koše, v týchto boly pyramídy skvostného ovocia; boly tam sicílske ananásy, granátové jablká z Malagy, pomaranče z Baleárskych ostrovov, francúzske broskyne a tuniské datle.

Večera sa skladala z pečeného bažanta, obloženého korzickými košmi, stehno z divej svine s huspeninou, štvrtka kozľaťa s omáčkou, nádherné kambaly a ohromné langusty. Prestávky medzi hlavnými jedlami boly vyplnené menšími misami s príkrmom.

Misy boly zo striebra, taniere z japonského porcelánu.

František si pretieral oči, chtiac sa presvedčiť, či to nie je sen.

Pri stole smel obsluhovať len Ali, pričom obstál veľmi dobre. Preto hosť gratuloval svojmu hostiteľovi.

„Áno,“ povedal Simbad, vykonávajúc povinnosti hostiteľa so svrchovanou nenútenosťou: „áno, je to bedár, ktorý mi je veľmi oddaný a snaží sa zo všetkých síl. Nezabúda, že som mu zachránil život, a keďže, aspoň tak sa zdá, mu záležalo na jeho hlave, prechováva ku mne istú vďačnosť, že som mu ju zachránil.“

Ali pristúpil ku svojmu pánovi, schvátil mu ruku a bozkal ju.

„Bolo by to nediskrétne, urodzený Simbad,“ riekol František, „spytovať sa vás, v akých okolnostiach ste vykonali ten ušľachtilý skutok?“

„Oh, Bože môj,“ odvetil hostiteľ, „je to veľmi jednoduché. Ten darebák vraj ponevieral sa vo väčšej blízkosti háremu tuniského beja. Bej ho teda odsúdil a mali mu odrezať jazyk, odťať ruku a hlavu; jazyk v prvý, ruku v druhý a hlavu v tretí deň. Vždy som si želal mať nemého vo svojich službách. Počkal som, kým mu odrezali jazyk, a potom som navrhol bejovi, aby mi ho dal za skvostnú dvojcievovú pušku, ktorá predošlého dňa, ako sa mi zdalo, vznietila túžbu Jeho Výsosti. Chvíľku váhal, tak veľmi mu na tom záležalo, aby ten chudák zahynul. Ale pridal som k puške ručný anglický poľovnícky nôž, ktorým som rozsekol jatagán Jeho Výsosti, a tak sa bej rozhodol darovať mu ruku i hlavu, pravda, s podmienkou, že viac nikdy nevkročí do Tunisu. Ten príkaz bol zbytočný. Keď neveriaci zbadá africké pobrežie, hoc aj z najväčšej diaľky, hneď sa skryje na dne lode a nik ho ztadiaľ nedostane, kým tretia čiastka sveta nezmizne s obzoru.“

František zostal na chvíľu bez slova, zamyslený, uvažujúc, čo si má myslieť o krutej dobrosrdečnosti, s akou mu jeho hostiteľ rozprával túto udalosť.

„A ako ctihodný námorník, ktorého meno ste prijali,“ riekol, meniac predmet rozhovoru, „trávite život na cestách?“

„Áno; je to sľub, ktorý som urobil v časoch, keď som sa príliš neúfal, že ho budem môcť splniť,“ odvetil neznámy s úsmevom. „Urobil som ich niekoľko, a úfam sa, že sa všetky časom splnia.“

Hoci Simbad tieto slová povedal s najväčšou chladnokrvnosťou, z jeho očú vyšľahol neobyčajne krutý pohľad.

„Mnoho ste trpeli, pane?“ povedal František.

Simbad sa zachvel a uprene pozrel na neho.

„Podľa čoho tak súdite?“ spýtal sa.

„Zo všetkého,“ vetil František; „z vášho hlasu, z vášho pohľadu, z vašej bledosti i zo života, aký žijete.“

„Ja? Žijem najšťastnejší život, aký poznám, skutočný život pašu, i som kráľom stvorenia: ak sa mi zapáči niektoré miesto, zostanem tam; ak ho zunujem, odídem; som slobodný a mám krídla ako vták; ľudia, ktorí sú okolo mňa, poslúchajú každý môj pokyn. S času na čas sa zabávam dráždením ľudskej spravodlivosti, unášajúc jej lupičov, ktorých hľadá, zločincov, ktorých prenasleduje. A potom mám svoju vlastnú, nízku i vysokú spravodlivosť, bez odkladov a bez apeláty, ktorá odsudzuje alebo odpúšťa, ale patrí len mne. Ach, keby ste boli okúsili môj život, nikdy by ste si iný neželali a nikdy by ste sa viac nevrátili medzi ľudí, iba ak by ste chceli uskutočniť nejaký veľký plán.“

„Napríklad pomstu!“ riekol František.

Neznámy uprel na mladého človeka pohľad, ktorým možno vniknúť do najtajnejších hlbín srdca a mysle.

„Prečo pomstu?“ spýtal sa.

„Preto,“ odvetil František, „lebo mi predchodíte ako spoločnosťou prenasledovaný človek, ktorý si má s ňou vyrovnať hrozný účet.“

„Nie,“ vetil Simbad, smejúc sa svojím divným smiechom, ktorý odhaľoval jeho biele, ostré zuby, „neuhádli ste; tak, ako ma vidíte, som v istom smysle ľudomil a možno raz prídem do Paríža robiť konkurenciu pánu Appertovi a mužskému s Modrým Pláštikom.“

„A bude to prvé, čo vykonáte tú cestu?“

„Oh! áno, Bože môj! Zdám sa vám veľmi málo zvedavým, však? Ale ubezpečujem vás, že som tomu nie ja na vine, že som to tak dlho odkladal. Skôr či neskôr sa to stane!“

„A mienite tú cestu vykonať skoro?“

„Neviem ešte, závisí to od okolností, zakladajúcich sa na neistých kombináciách.“

„Chcel by som tam byť v čase, keď ta prídete; snažil by som sa odplatiť za pohostinstvo, nakoľko by to bolo v mojej moci, ktoré mi tak štedro poskytujete na Monte Cristo.“

„Prijal by som s veľkou radosťou vaše pozvanie,“ vravel hostiteľ, „ale ak ta pôjdem, na nešťastie, stane sa tak bezpochyby inkognito.“

Zatiaľ večerali ďalej, ale zdalo sa, že jedlá sú predkladané len kvôli Františkovi, lebo neznámy sotva ochutnal jeden alebo dva pokrmy skvelej hostiny, na ktorú ho pozval a ktorej jeho nečakaný hosť vzdával taký nadšený hold.

Napokon Ali priniesol zákusky, čiže vzal koše z rúk sôch a postavil ich na stôl.

Medzi obidva koše postavil striebornú, v ohni pozlátenú čiašku, prikrytú pokrievkou z toho istého kovu.

Úcta, s akou Ali priniesol tú čiašku, vzbudila Francúzovu zvedavosť. Zdvihol pokrievku a zbadal v nej akési zelenkavé, zaváraniu podobné, jemu však cele neznáme cesto.

Potom položil pokrievku nazad, nevediac o obsahu čaše nič viac ako prv, keď ju zdvihol, a pohliadnuc na hostiteľa, zbadal, ako sa usmieva nad jeho sklamaním.

„Neviete uhádnuť,“ riekol Simbad, „aký druh pokrmu obsahuje čiaška, a dráždi vás, však?“

„Priznávam sa.“

„Nuž tento druh zeleného zavárania nie je nič viac ani menej ako ambrózia, ktorú Hébé kládla na Jupiterov stôl.“

„Ale táto ambrózia,“ vetil František, „prejdúc do ľudských rúk, bezpochyby stratila svoje nebeské meno a prijala pomenovanie zemské: ako sa volá táto ingrediencia, ktorá voskrz neláka, v jednoduchej reči?“

„Ach, to práve prezrádza vaše materiálne založenie,“ zvolal Simbad; „často sme pominuli šťastie, nevidiac ho, nepohliadnuc naň, alebo sme ho videli a hľadeli naň, a nepoznali sme ho. Ak ste praktický človek a ak je vaším Bohom zlato, okúste to, a otvoria sa vám štôlne v Peru, Gudžarate a Golkonde. Ak ste človek imagizácie, ak ste básnik, okúste to zas, a hranice možnosti zmiznú, otvoria sa pred vami nekonečné nivy, budete sa prechádzať s uvoľneným srdcom a uvoľnenou mysľou bezhraničnými panstvami snívania. Ak ste ctižiadostivý a túžite po svetskej moci, okúste len toto, a za hodinu budete kráľom, nie kráľom malého, niekde v kúte Európy skrytého kráľovstva, ako je Francúzsko, Španielsko, Anglicko, ale kráľom sveta, kráľom všehomíra, kráľom stvorenstva. Váš trón bude vztýčený na hore, na ktorú Satan vyviedol Krista a bez toho, že by ste sa mu museli klaňať, bez toho, že by ste mu museli celovať drapy, budete svrchovaným pánom všetkých kráľovstiev sveta. Či nie je všetko to, čo vám núkam, zvodné, povedzte, a nie je to veľmi ľahké, keďže treba urobiť len toto? Hľaďte.“

Po tých slovách odkryl sám čiašku z pozláteného striebra, obsahujúcu takú vychválenú substanciu, naberúc kovovou lyžičkou z čarovného zavárania, podniesol ju k ústam a zvoľna ju položil s prižmúrenými očami a s hlavou nazad nachýlenou.

František mu dožičil času na požitie obľúbeného pokrmu. Keď však videl, že sa koľkosi spamätal, riekol:

„Ale aký je to vzácny pokrm?“

„Počuli ste o Hôrnom Starcovi,“ spýtal sa ho hostiteľ, „ktorý chcel dať zavraždiť Ľudovíta Augusta?“

„Isteže.“

„Viete, že panoval nad bohatým údolím, nad ktorým vyčnievala hora, podľa ktorej dostal svoje romantické meno.

V tom údolí boly krásne záhrady, ktoré založil Hassen-ben-Sabahem, a v tých záhradách stály osamelé pavilóny. Do nich uvádzal svojich vyvolencov a tam im dával jesť, ako vraví Marco Polo, istú rastlinu, ktorá ich prenášala do raja, kde kvetiny boly v stálom rozkvete, kde bolo stále zrelé ovocie a boly stále panenské ženy. To, čo tí mladí, blažení ľudia považovali za skutočnosť, bol sen; ale sen taký sladký, taký opojný, taký rozkošný, že sa zapredali telom i dušou tomu, ktorý ich ním obdaril, a že, poslúchajúc jeho rozkazy ako božie prikázania, šli na koniec sveta zabiť označenú obeť a umierali v mukách bez muknutia pri myšlienke, že smrť, ktorú podstupujú, je len prechodom k životu, plnému šťastia, slastí, z ktorých im vopred dala okúsiť táto posvätná, vám predložená rastlina.“

„Potom,“ zvolal František, „je to hašiš! Áno, poznám to, aspoň po mene.“

„Vy ste povedali to slovo, urodzený Aladin, je to hašiš. Najlepší a najčistejší hašiš z Alexandrie, hašiš Abugorov, veľkého tvorcu, jedinečného človeka, ktorému by mali vystaviť palác s nápisom: ,Predavačovi šťastia vďačný svet.‘“

„Viete,“ riekol František, „že mám sto chutí posúdiť sám pravdivosť alebo zveličovanie vašej chvály?“

„Súďte sami, hosť môj, ale nezostaňte pri prvom pokuse. Ako pri všetkom, tak i pri tomto smysly musia zvykať novému dojmu, či je už sladký alebo príkry, smutný alebo veselý. Podstata ľudskej bytosti, ktorá nie je stvorená pre radosť a húževnate sa pridržiava bolesti, zápasí s touto božskou substanciou. Premožená podstata musí podľahnúť v boji, skutočnosť musí ustúpiť snu. Potom je vladárom sen, sen sa stane životom a život sa stane snom: ale aký rozdiel je v tej premene! Ak porovnáte bolesti skutočného jestvovania s radosťami umelej existencie, nechceli by ste už nikdy žiť a chceli by ste snívať stále. Keď opustíte svoj vlastný svet pre svet ostatných ľudí, bude sa vám vidieť, že ste prešli z neapolskej jari do alpskej zimy, bude sa vám vidieť, že opúšťate pre zem raj, nebo pre peklo. Okúste hašiš, hosť môj, okúste ho!“

Miesto odpovede František nabral si lyžičkou toho zázračného cesta asi toľko, ako jeho hostiteľ a podniesol ho k ústam.

„Do čerta,“ poznamenal, keď zhltol tú božskú podstatu, „neviem ešte, či bude výsledok taký príjemný, ako hovoríte, ale vec nezdá sa ani taká chutná, ako ste tvrdili.“

„To preto, že sa vaša sústava ešte neprispôsobila jemnosti tej látky, ktorú ochutnávate. Povedzte mi: obľúbili ste si hneď na prvý raz ustrice, čaj, porter, lanýže, všetko, čo ste neskoršie jedli s nesmiernou chuťou? Chápete Rimanov, ktorí bažanty korenili smradľavou smokvoňou, a Číňanov, ktorí jedia lastovičie hniezda? Všakver nie. Práve tak je to aj s hašišom: keď ho budete jesť osem dní jedno po druhom, bude sa vám vidieť, že niet na svete pokrmu, ktorý by sa mohol rovnať jednosti tejto chuti, ktorá sa vám dnes zdá mdlá a odporná. Ale poďme do vedľajšej miestnosti, do vašej chyže, a Ali nám prinesie kávu a čibuky.“

Obidvaja vstali, a kým ten, ktorého sme len pre spoločenskú nevyhnutnosť nazvali Simbadom, dával sluhovi akési rozkazy, František vstúpil do susednej izby.

Táto izba bola jednoduchšia, hoc tiež bohato zariadená. Vôkol bola lemovaná veľkým okrúhlym divánom. Ale diván, steny, povala i dlážka, všetko bolo obtiahnuté nádhernými kožušinami, mäkkými a elastickými ako najpružnejší koberec; boly to kože levov z Atlasu, mohutné hrivy, pestro pruhované kože bengálskych tigrov, kože kapských pardalov, laškovne škvrnité ako ten, ktorý sa zjavil Dantemu, a napokon kože sibírskych medveďov a morských líšok; všetky tie kože boly na seba hojne nahádzané a každému sa mohlo zdať, že kráča po najhustejšom trávniku a spočíva na najmäkšom lôžku.

Obidvaja si ľahli na diván; čibuky s jazmínovými trúbkami a jantárovými čutorami boly poruke všetky napchaté, aby nemuseli dva razy fajčiť z tej istej fajky. Každý si vzal jeden.

Ali ich zapálil a odišiel pre kávu.

Na chvíľu zavládlo ticho, v ktorom sa Simbad oddal svojim dumám, ktoré, zdalo sa, že ho stále zaujímajú ešte aj pri rozhovore, a František sa oddal nemému snívaniu, do ktorého človek upadá skoro vždy, keď fajčí výtečný tabak, ktorý ako by s dymom odnášal všetky strasti ducha a fajčiarovi poskytoval za ne všetky sny duše.

Ali priniesol kávu.

„Akú si prajete?“ spýtal sa neznámy. „Francúzsku či tureckú, silnú či slabú, s cukrom či bez neho, prelievanú či varenú? Vyberte si, čo sa vám páči: pripravená je na všetky spôsoby.“

„Vezmem si tureckú,“ vetil František.

„Máte pravdu,“ zvolal hostiteľ; „to je dôkaz, že máte smysel pre orientálny život. Ach, Orientálci! Viete, to sú jediní ľudia, ktorí vedia žiť. Keď raz,“ dodal s podivným úsmevom, ktorý neušiel pozornosti mladého človeka, „dokončím svoje veci v Paríži, pôjdem umrieť na Orient, a ak ma budete chcieť vyhľadať, budete musieť za mnou prísť do Káhiry, Bagdadu alebo Ispahanu.“

„Veru,“ riekol František, „to bude najľahšia vec na svete, lebo cítim, že mi rastú perute, a s pomocou tých perutí urobím cestu okolo sveta za dvadsaťštyri hodiny.“

„Ach, hašiš už účinkuje. Nože, rozopnite perute a odleťte do nadľudských oblastí, nebojte sa ničoho, bdejú nad vami, a keby sa vaše krídla, ako Ikarove, roztopily na slnci, tu sme, aby sme vás zachytili.“

Potom povedal Alimu niekoľko arabských slov a Ali urobil posunok na znak poslušnosti a odstúpil, ale neodišiel.

S Františkom stala sa divná premena. Všetka celodenná telesná únava, všetok večernými udalosťami vzbudený duševný nepokoj zmizol, ako v prvej chvíľke zaspávania, keď je človek ešte dosť pri vedomí, aby cítil príchod sna. Zdalo sa mu, že jeho telo nadobúda nehmotnú ľahkosť, duch sa vyjasňuje neslýchane a schopnosti smyslov sa zdvojnásobujú. Obzor sa rozširoval vždy viac a viac, ale nebol to už ten tmavý obzor, nad ktorým sa vznášala neurčitá hrôza a ktorý videl pred spaním, lež obzor modrý, priezračný, rozsiahly, s plným azúrom mora, s lučezarom slnečných lúčov a so sýtymi vôňami vánku. Potom pri speve námorníkov, takom jasnom a čistom, že by sa z neho bol stal božský súzvuk, keby ho bolo možno zachytiť notami na papier, zjavil sa mu ostrov Monte Cristo, už nie ako hroziaci nánes medzi vlnami, ale ako v púšti skrytá oáza. A čím viac sa bárka blížila, tým silnejším sa stával spev, lebo čarovný a tajomný súzvuk vznášal sa z ostrova k Bohu, ako by nejaká víla, sťa Lorelay, alebo akýsi čarodej, sťa Amfion, chceli ta privábiť dušu, alebo tam vystaviť mesto.

Konečne sa bárka dotkla brehu, no bez námahy, bez otrasu, ako keď sa pery dotknú perí, a on zas vstúpil do jaskyne bez toho, že by tá rozkošná hudba bola stíchla. Sostúpil, či skôr zdalo sa mu, že sostúpil po niekoľkých schodoch, vdychujúc svieži, vonný vzduch, aký mohol prúdiť okolo jaskyne Kirké, presýtený vnadami, čo ukolíšu ducha v sen, plný žiare, ktorá spaľuje smysly, a zhliadol zas všetko, čo videl pred spaním, od fantastického hostiteľa Simbada po Aliho, jeho nemého sluhu.

Potom sa mu zdalo, že sa všetko mätie a stráca očiam ako posledné záblesky hasnúcej čarodejnej lampy, a on videl sa zas v izbe so sochami, osvetlenej len jednou z tých starožitných bledých lámp, ktoré nocou bdejú nad snom alebo rozkošou.

Boly to isté sochy bujných tvarov, plné poézie a vilnosti, magnetických zrakov, lascívnych úsmevov a bohatých kadier. Boly to Fryné, Kleopatra, Mersalina, tie tri veľké kurtizány. Potom však medzi tieto necudné tiene vhupla, ako čistý lúč, sťa kresťanský anjel v stred Olympu, čistá postava, pokojný tieň, sladká vidina, ktorá sa zdala haliť závojom svoje panenské čelo pred tými mramorovými necudnosťami.

Tu sa mu zdalo, že tie tri sochy sústredily svoju lásku na jediného mužského, a že je ním on, že pristupujú k lôžku, na ktorom sníval druhý sen, majúce nohy zahalené dlhými, bielymi tunikami, hrdlá obnažené, vlasy rozvlňujúce sa záplavou a v postoji, akému podliehajú bohovia, ale akému odolávajú svätci; zdalo sa mu, že na neho upierajú zraky pevné a žeravé, aké upiera had na vtáča, a že sa vzdáva týmto zrakom, bolestným ako objatie, rozkošným ako bozk.

Františkovi sa zdalo, že zatvára oči a že posledným pohľadom, ktorý vyslal okolo seba, zazrel cudnú, cele zahalenú sochu. Keď sa však jeho oči zavrely pred skutočnosťou, jeho smysly sa otvorily pre neslýchané dojmy.

Tu nastala neutuchujúca rozkoš, láska bez oddychu, akú sľuboval Prorok svojim vyvoleným. Tu ožily tie kamenné ústa, ňadrá sa rozplamenily, takže Františkovi, ktorý prvý raz skúsil silu hašiša, tá láska bola skoro bolesťou a tá rozkoš skoro mukou, keď pocítil na svojich rozohnených ústach pery sôch, hladké a chladné ako závitky zmije, ale čím väčšmi sa namáhaly jeho paže odohnať tú neznámu lásku, tým väčšmi podliehaly jeho smysly čarom záhadného sna, takže po zápase, za ktorý by každý bol dal dušu, poddal sa cele, klesol zpät bez dychu, vyčerpaný ustatosťou, spálený rozkošou, pod bozkmi mramorových mileniek a v očarovaní neslýchaného sna.