ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na druhý deň František sa zobudil prvý, a len čo precitol, hneď zazvonil.

Ešte vibroval zvuk zvonca, keď vstúpil otec Pastrini.

„Nuž,“ riekol hostinský, triumfujúc a nečakajúc ani na Františkovu otázku, „včera som to dobre tušil, Excelencia, keď som vám nechcel nič sľúbiť; neskoro ste sa začali starať, v Ríme už niet ani jedného koča, myslím, niet ho na posledné tri dni.“

„Áno,“ vetil František, „a to práve pre tých, ktorí ho nevyhnutne potrebujú.“

„Čože?“ spýtal sa Albert. „Niet koča?“

„Veru tak, milý priateľ,“ odvetil František, „uhádli ste to razom.“

„No, ale pekné mesto je to vaše večné mesto!“

„To jest, Excelencia,“ nadhodil otec Pastrini, ktorý chcel pred cestovateľmi zachrániť dôstojnosť sídelného mesta kresťanského sveta, „to jest, koč nemožno dostať od nedele rána do utorka večera, ale do toho času, ak si prajete, dostanete ich aj päťdesiat.“

„Ach, to je už niečo!“ zvolal Albert. „Dnes je štvrtok; ktovie, čo sa môže stať do nedele!“

„Stane sa, že príde desať- až dvanásťtisíc cudzincov,“ vetil František, „čím sa ťažkosti ešte zväčšia.“

„Priateľ môj,“ riekol Morcerf, „tešme sa prítomnosti a nekaľme si budúcnosť.“

„Hádam dostaneme aspoň oblok?“ spýtal sa František.

„Kam?“

„Nuž na Corso!“

„Oblok! Ach, Bože, kdeže!“ zvolal otec Pastrini.

„Nemožno! Voskrz nemožno! Bolo ešte jedno na piatom poschodí paláca Dorin, a to si prenajal istý ruský veľmož za dvadsať zechín denne.“

Mladí mužskí pozreli na seba s úžasom.

„Tak, môj drahý,“ riekol František Albertovi, „viete, čo by bolo najlepšie? Keby sme šli na karneval do Benátok. Ak tam nenájdeme povoz, nájdeme tam aspoň gondolu.“

„Ach, nie, to nie!“ zvolal Albert. „Umienil som si, že si obzriem karneval v Ríme, a musím ho vidieť, keby som musel použiť čo aj drevené chodidlá!“

„Hľa, to je znamenitá myšlienka,“ zvolal František; „najmä na zhášanie maccolettov; preoblečieme sa za upírov alebo obyvateľov Landesu a budeme mať skvelý úspech.“

„Vaše Excelencie si prajú povoz až do nedele?“

„A čo si, do čerta, myslíte, že budeme behať rímskymi ulicami ako pisári od súdu?“ odvetil Albert.

„Ponáhľam sa vykonať rozkazy Vašich Excelencií,“ riekol otec Pastrini; „upozorňujem však vopred, že voz bude denne stáť šesť piastrov.“

„A ja, drahý Pastrini,“ vravel František, „ja, ktorý nie som milionár ako náš sused, upozorňujem vás, že následkom môjho štvrtého pobytu v Ríme, poznám ceny povozov vo všedné dni, v nedeľu i vo sviatok. Dám vám dvanásť piastrov na dnes, zajtra a pozajtre, a vy z toho budete mať veľmi pekný zisk.“

„Ale, Excelencia…“ riekol otec Pastrini, chtiac niečo namietať.

„Choďte, drahý náš hostiteľ, choďte,“ skočil mu do reči František, „lebo sám sa dohodnem o cene s vaším affetatore, ktorý je aj mojím; je to môj starý priateľ, ktorý ma už v živote okradol o nejeden groš a ktorý, úfajúc sa, že ma ešte o hodne peňazí okradne, uspokojí sa s menšou cenou, akú ponúkam vám; stratíte teda prebytok, a budete tomu sám na vine.“

„Neráčte sa unúvať, Excelencia,“ odvetil otec Pastrini s úsmevom talianskeho špekulanta, ktorý uznáva svoju porážku; „urobím všetko, čo bude možné, a úfam sa, že budete spokojný.“

„Výborne! to je už raz múdra reč!“

„Kedy si prajete koč?“

„O hodinu.“

„O hodinu bude stáť pred bránou.“

A skutočne o hodinu koč čakal na mladých ľudí; bol to skromný fiaker, ktorý s ohľadom na slávnostné okolnosti bol povýšený na stupeň koča. Ale i pri jeho priemernom výzore mladí ľudia boli by bývali šťastní, keby boli našli podobný dopravný prostriedok na posledné tri dni.

„Excelencia,“ zvolal cicerone, zbadajúc Františka, pozerajúceho oblokom, „má ekvipáž zastať pred palácom?“

Hoci František už privykol na talianske zveličovanie, predsa jeho prvým hnutím bolo poobzerať sa vôkol; presvedčil sa však, že tie slová platia skutočne jemu.

František bol Excelenciou, ekvipáž bol fiaker a palácom bol hotel de Londres.

Všetok vypínavý duch národa bol obsažený v tejto jedinej vete.

František a Albert sišli dolu. Ekvipáž dojachala pred palác, Ich Excelencie vystrely nohy na lavičku oproti a cicerone vyhupol na zadné sedadlo.

„Kam si prajú byť dovezené Ich Excelencie?“

„Najprv ku svätému Petrovi a potom do Kolosea,“ odvetil Albert ako írečitý Parížan.

Albert však nepoznal isté okolnosti, že totiž na obzretie svätého Petra je potrebný deň a na jeho prehliadku celý mesiac; trvalo to celý deň, kým mohol povedať, že videl sv. Petra.

Priatelia zbadali, že sa deň chýli ku koncu.

František pozrel na hodinky; bolo pol piatej.

Hneď šli nazad k hotelu. Pri bráne František rozkázal kočišovi, aby bol prichystaný na ôsmu hodinu. Chcel Albertovi ukázať Koloseum v mesačnom jase, ako mu ukázal sv. Petra vo svetle dňa. Ak priateľovi ukazujeme mesto, ktoré sme už videli, robíme to s takou istou záľubou, ako by sme mu ukazovali ženu, ktorá bola našou láskou.

František preto označil kočišovi cestu; mal vyjsť bránou del Popolo, jachať pozdĺž hradieb a vrátiť sa bránou San-Giovanni. Tak sa im Koloseum zjaví bez príprav, tak, že Kapitol, Fórum, brána Septimia Severa, chrám Antonina a Faustina a Via Sacra cestou nebudú stupňami, zmenšujúcimi jeho veľkoleposť.

Sadli si k stolu; otec Pastrini sľúbil svojim hosťom znamenitú hostinu a dal im obstojný obed, proti ktorému nebolo možno nič namietať.

Ku koncu obeda prišiel sám; František si najprv myslel, že prichodí, aby prijal výraz ich uznania, a chystal sa vysloviť mu ho; on ho však prerušil hneď pri prvých slovách.

„Excelencia,“ riekol, „vaša chvála mi veľmi lichotí, ale neprišiel som k vám preto…“

„Prišli ste nám povedať, že ste našli povoz?“ spýtal sa Albert, zapaľujúc si cigaru.

„Ani reči, Excelencia, a dobre by ste urobili, keby ste na to už vôbec nemysleli a oželeli to. V Ríme je niečo možné, alebo nie je možné. Keď vám raz povedia, že to nie je možné, je všetkému koniec.“

„V Paríži je to pohodlnejšie: keď je niečo nemožné, zaplatí sa dvojnásobne, a hneď dostanete to, čo ste chceli mať.“

„Tak hovorí každý Francúz,“ riekol koľkosi dotknutý otec Pastrini. „Preto nechápem, prečo cestujú.“

„Ja tiež nie,“ povedal Albert, odfukujúc flegmaticky dym do povaly a kolíšuc sa na zadných nohách kresla; „to len takí blázni a vetroplachovia, ako sme my, cestujú, múdri ľudia neodchodia zo svojho domu v ulici Helder, na bulvári de Gand a Café de Paris.“

Rozumie sa, že Albert býval v menovanej ulici, robil každý deň fashionable prechádzku a denne obedoval v kaviarni, kde možno obedovať, ak je človek za dobre s čašníkmi.

Otec Pastriny chvíľu mlčal, bolo zrejmé, že sa zamýšľa nad touto odpoveďou, ktorá sa mu bezpochyby nezdala dosť jasná.

„Vaša návšteva však má predsa nejaký cieľ,“ prehovoril zas František, vyrušiac hostinského z jeho zemepisných úvah, „nezjavíte nám jej príčinu?“

„Ach, pravda! Tu je: objednali ste si povoz na ôsmu hodinu, však?“

„Tak je.“

„Mienite navštíviť Colosseo?“

„Totiž Koloseum?“

„To je jedno.“

„Nech si je.“

„Povedali ste kočišovi, aby vyjachal bránou del Popolo, obišiel hradby a vrátil sa bránou San-Giovanni?“

„Sú to práve moje slová.“

„Nuž, tá cesta je nemožná.“

„Nemožná!“

„Alebo aspoň veľmi nebezpečná.“

„Nebezpečná! Á prečo?“

„Pre povestného Luigiho Vampu.“

„Predovšetkým, drahý náš hostiteľ, kto je ten povestný Luigi Vampa?“ spýtal sa Albert. „Môžbyť, že je slávnou veličinou v Ríme, ale upozorňujem vás, že v Paríži je neznámy.“

„Ako! Vy ho nepoznáte?“

„Nemám česť.“

„Nepočuli ste nikdy jeho meno?“

„Nikdy.“

„Je to bandita, popri ktorom Desariovia a Gasparonovia boli len miništrantmi.“

„Pozor, Albert!“ zvolal František. „Konečne teda jeden bandita.“

„Upozorňujem vás vopred, milý náš hostiteľ, že z toho, čo nám budete rozprávať, neuverím ani slova. A teraz, keď sme sa na tom dohodli, rozprávajte, ako sa vám páči, počúvam vás. Tak začnite: „Bol raz jeden…“

Otec Pastrini sa obrátil ku Františkovi, ktorý sa mu z dvoch mládencov zdal múdrejší. To nemožno raz odtajiť, že v hoteli toho dobrého človeka bývalo už hodne Francúzov, ale predsa len nikdy nemohol pochopiť istú stránku ich ducha.

„Excelencia,“ hovoril veľmi vážne, obracajúc sa, ako sme už povedali, ku Františkovi, „ak ma považujete za luhára, je zbytočné, aby som vám povedal, čo som vám chcel povedať. Ubezpečujem vás však, že to bolo v záujme Vašich Excelencií.“

„Albert vám nepovedal, že ste luhár, drahý pán Pastrini,“ vetil František: „povedal vám len toľko, že vám nebude veriť, nič viac. Ja vám však uverím, nebojte sa. Hovorte teda.“

„Pochopíte však, Excelencia, že ak sa pochybuje o mojej pravdovravnosti…“

„Môj drahý,“ prerušil ho zas František, „ste nedotklivejší ako Kasandra, ktorá predsa bola veštkyňa, ktorú nik nepočúval, ale vy ste si istý aspoň polovicou svojich poslucháčov. Tak sadnite si a povedzte nám, aký chlap je ten Vampa.“

„Už som vám povedal, Excelencia, že je to bandita, akého sme nevideli od čias slávneho Mastrinu.“

„No, a v akom súvise je ten bandita s rozkazom, ktorý som dal kočišovi, aby vyjachal bránou del Popolo a vrátil sa bránou San-Giovanni?“

„V takom,“ odvetil otec Pastrini, „že by ste síce mohli vyjachať jednou, ale pochybujem, že by ste sa vrátili druhou.“

„Prečo to?“ spýtal sa František.

„Preto, že len čo nastane noc, na päťdesiat krokov od brán nikto nie je bezpečný.“

„Skutočne?“ zvolal Albert.

„Pán vikont,“ riekol otec Pastrini, ešte vždy urazený do hlbín duše Albertovým pochybovaním o svojej pravdovravnosti, „čo hovorím, neplatí vám, ale vášmu druhovi, ktorý pozná Rím a vie, že s takými vecami sa nežartuje.“

„Milý môj,“ riekol Albert Františkovi, „núka sa nám obdivuhodné dobrodružstvo: napcháme si do voza pištole, pušky a dvojhlavňové ručnice. A keď nás príde Luigi Vampa prepadnúť, my prepadneme jeho. Privedieme ho do Ríma, darujeme ho Jeho Svätosti, ktorá sa spýta, čím by nám mohla odplatiť takú veľkú službu. Vypýtame si skrátka z jeho kôlne koč a dva kone a uvidíme karneval s voza, bez ohľadu na to, že vďačný rímsky ľud nás bezpochyby ovenčí a vyhlási, ako Curtia a Horatia Coclesa, za záchrancov vlasti.“

„Ale,“ spytoval sa František Alberta, „kde vezmete tie pištole, pušky a duplovky, ktorými chcete napchať voz?“

„Iste nie zo svojej zbrojnice,“ odvetil Albert, „lebo v Terracine mi vzali všetko, i dýku; a vám?“

„So mnou sa stalo to isté v Agna-Pendente.“

„Nuž, môj drahý hostiteľ,“ riekol Albert, zapaľujúc si druhú cigaru od ohorka prvej, „viete, že toto opatrenie je veľmi výhodné pre zlodeja a že sa mi tak vidí, ako by sa robilo s jeho súhlasom?“

Otcovi Pastrinimu tento vtip pravdepodobne zdal sa kompromitujúci, lebo odpovedal len nedbanlivo, a k tomu obracajúc sa ku Františkovi ako k jedinému umnému človeku, s ktorým sa možno dorozumieť.

„Jeho Excelencia vie, že nie je zvykom brániť sa, keď človeka prepadnú banditi.“

„Ako to?“ zvolal Albert, ktorého chrabrosť sa búrila pri myšlienke, že by sa mal dať obrať bez odporu. „Ako to, že nie je zvykom?“

„Nie, lebo všetka obrana by bola márna. Čo si chcete počať s tuctom banditov, ktorí vyliezli z priekopy, rumov alebo vodovodu a mieria na vás všetci naraz?“

„Eh, do Paroma! Chcem sa dať zabiť!“ zvolal Albert.

Hostinský sa obrátil ku Františkovi s výrazom, ktorý hovoril: Váš priateľ, Excelencia, je rozhodne blázon!

„Drahý Albert,“ vravel František, „vaša odpoveď je vznešená a vyrovná sa Corneillovmu „Mal umrieť,“ lenže, keď tak odpovedal Horatius, šlo o zachránenie Ríma, a to stálo za život. V našom položení však, nezabúdajte, ide len o uspokojenie rozmarnosti a bolo by smiešne vystavovať život pre rozmar.“

„Ach, per Bacco!“ zvolal otec Pastrini. „Výborne, to je predsa múdra reč.“

Albert si nalial čašu lacrimae Christi a upíjal si z nej po malých dúškoch, hundrúc nesrozumiteľné slová.

„Nuž, otec Pastrini,“ ujal sa zas slova František, „teraz, keď je môj druh utíšený a keď sa mohol iste presvedčiť o mojej mierumilovnej nálade, kto je to teda, ten veľmož Luigi Vampa? Je to pastier a či patricij? Je mladý a či starý? Je malý alebo veľký? Opíšte nám ho, aby sme ho aspoň poznali, keby sme sa tak s ním stretli vo svete, ako Jána Sbogara alebo Laru.“

„Nik vám nemôže dať také presné podrobnosti ako ja, Excelencia, lebo Luigiho Vampu poznám ešte z detstva. A raz, keď som mu sám padol do rúk, idúc z Forentina do Alatri, na moje šťastie, rozpamätal sa na našu dávnu známosť a nielen že ma prepustil bez výkupného, ale ešte ma obdaroval krásnymi hodinkami a vyrozprával mi svoju príhodu.“

„Viďme tie hodinky!“ riekol Albert.

Otec Pastrini vyňal z puzdierka krásne hodinky, na ktorých bolo vyryté meno pôvodcu Brégneta, parížska známka a grófska korunka.

„Tu sú!“ riekol.

„Hrom!“ riekol Albert. „Blahoželám vám k nim; mám aj ja podobné,“ a vyňal z vestového vrecka hodinky… „stály ma tritisíc frankov.“

„Teraz čujme príhodu,“ riekol na to František, priťahujúc kreslo a kynúc otcovi Pastrinimu, aby si sadol.

„Dovolia Vaše Excelencie?“ pýtal sa hostinský.

„Veď nie ste kazateľ, môj drahý, aby ste museli hovoriť stojac,“ odvetil Albert.

Hostinský si sadol, pokloniac sa najprv úctive svojim nádejným poslucháčom, čím chcel dať najavo, že je ochotný dať im o Vampovi žiadané zvesti.

„Ach,“ povedal František, vyrušiac otca Pastriniho vo chvíli, keď už otvoril ústa, „vravíte, že ste poznali Vampu už v detstve, je to teda ešte mladý človek?“

„Mladý človek? To si myslím! Sotva má dvadsaťdva roky! Oh, verte mi, ten mladík to privedie ďaleko!“

„Čo na to poviete, Albert? Nie je to krásne, byť slávnym už v dvadsiatom druhom roku?“ spýtal sa František.

„Iste; Alexander, Caesar a Napoleon, ktorí vo svete narobili dosť lomozu, v jeho veku neboli natoľko pokročilí.“

„Teda hrdina,“ povedal František, obracajúc sa zas k hostinskému, „ktorého históriu počujeme, má dvadsaťdva roky.“

„Sotva má dvadsaťdva roky, ako som mal česť povedať.“

„Je veľký, či malý?“

„Strednej postavy: asi ako Vaša Excelencia,“ odvetil hostinský, ukazujúc na Alberta.

„Ďakujem za porovnanie,“ riekol vikont de Morcerf, klaňajúc sa.

„Len pokračujte, otec Pastrini,“ ponúkal František hostinského, posmievajúc sa priateľovej nedotklivosti. „K akej spoločenskej triede patril?“

„Bol to jednuchý pastierik na panstve grófa de San-Telice, ležiacom medzi Palestinou a Gabrijským jazerom. Narodil sa v Pampinare a v piatom roku vstúpil do grófskych služieb. Jeho otec, tiež pastier v Anagni, mal vlastné malé stádo a žil z vlny svojich baranov a z mlieka oviec, ktoré chodil predávať do Ríma.

Malý Vampa mal už v detstve zvláštnu povahu. Keď mal sedem rokov, prišiel raz k farárovi v Palestine a prosil ho, aby ho naučil čítať. Bola to ťažká vec, lebo malý pastier nemohol zanechať stádo. Ale dobrý farár chodil každý deň slúžiť omšu do malej biednej dedinky, natoľko bezvýznamnej, že si nemohla platiť kňaza; tá dedinka nemala mena a bola známa pod názvom Borgo. Navrhol Luigimu, aby ho čakával pri ceste, ktorou pôjde zpät, že mu tak bude dávať lekciu, a upozornil ho, že lekcia bude krátka, že ju teda bude musieť náležite využiť.

Chlapec s radosťou pristal na návrh.

Luigi viedol každý deň svoje stádo na cestu z Palestiny do Borgo; každý deň o deviatej prichodil farár; kňaz a chlapec sadli si na kraj priekopy a pastierik sa učil z farárovho breviára.

Za tri mesiace vedel čítať.

To nebolo všetko; teraz sa musel naučiť písať.

Kňaz dal rímskemu učiteľovi sostaviť tri abecedy: jednu veľkú, druhú strednú, tretiu krasopisnú a ukázal mu, že podľa tej abecedy, píšuc hrotom železa na bridlici, môže sa naučiť písať.

Ešte v ten istý večer, keď sa stádo vrátilo na statok, bežal mladý Vampa k palestínskemu zámočníkovi, vzal si tam veľký klinec, skul, stĺkol ho, zaokrúhlil a urobil si z neho antické rylo.

Na druhý deň nasbieral si zásobu bridlice a dal sa do práce.

Za tri mesiace vedel písať.

Farár, prekvapený takou prenikavou umnosťou, daroval mu niekoľko kníh, papiera, sväzok pier a nožíček.

To znamenalo novú prácu, ale táto práca v porovnaní s prvou nebola ničím. Za týždeň ovládal pero práve tak ako rylko.

Farár to rozprával grófovi de San-Felice, ktorý si želal vidieť pastierika; chlapec pred ním čítal a písal, gróf potom rozkázal svojmu intendantovi, aby pastiera nechal jesť so sluhami a dával mu mesačne dva piastre.

Za tie peniaze kupoval si Luigi knihy a ceruzy.

S tou istou zručnosťou vyobrazil všetky predmety a kreslil, ako Giotto v detstve, ovce, stromy a domy na tabuľku.

Potom začal nožíčkom vyrezávať drevo a dávať mu všetky možné tvary. Tak začal Pinelli, obľúbený sochár.

Od Vampu o niečo mladšie, sedemročné dievčatko vedľa neho páslo ovce zo statku, ktorý ležal v susedstve Palestiny; bola to sirota, pochodiaca z Valmontone a volala sa Tereza.

Deti sa schádzaly, sadly si vedľa seba, dovolily, aby sa stáda smiešaly a pásly spoločne, rozprávaly sa, smialy sa a bavily; večer potom oddelily ovce grófa de San-Felice od oviec baróna de Cervetri a rozišly sa, aby sa vrátily na statok, ku ktorému patrily, sľúbiac si najprv, že sa na druhý deň zas sídu.

Na druhý deň dodržaly slovo, a tak rástly vedľa seba.

Vampa mal na dvanásty rok, malá Tereza na jedenásty.

Ich vrodené vlastnosti mohutnely.

Okrem umeleckého vkusu, ktorý dosiahol pri malom Vampovi najvyšší stupeň, aký bolo možno v osamelosti dosiahnuť, chlapec bol rozmarne smutný, ohnivo prudký, vrtošivo zlostný a vždy posmešný. Ani jeden chlapec z Pampinary, Palestiny alebo z Valmonte nemal na neho vplyv a nemohol sa stať jeho druhom. Jeho samorastlý požadovačný temperament, ktorý nepoznal najmenších ústupkov, odpudzoval od neho každý priateľský cit, každý prejav sympatie. Len Tereza ovládala slovom, pohľadom, jediným pokynom tú tvrdošijnú povahu, ktorá sa pod rukou ženy klonila a ktorá pod rukou mužského bola by sa vzpierala až do zlomenia.

Tereza bola zas živá, čulá, veselá, ale krajne koketná; dva piastre, ktoré Luigimu dával grófsky intendant, a peniaze, ktoré utŕžil za drobné vyrezávačky, predávajúc ich rímskym hračkárom, vynaložil na perlové náušnice, sklené náhrdelníky a zlaté ihlice. A s pomocou tejto márnotratnosti svojho mladého priateľa bola Tereza najkrajšou a najvyfintenejšou devou v celom okolí Ríma.

Obidve deti dorastaly, tráviac všetky dni pospolu a poddávajúc sa bez borby inštinktom svojich primitívnych pováh. V hovoroch, túžbach, snoch vídal sa Vampa vždy ako kapitán lode, generál armády alebo náčelník kraja; Tereza zas videla sa vo svojich predstavách bohatou, odetou najkrajšími šatami a nasledovaná sluhom v livreji. Keď potom, stráviac celý deň v spriadaní budúcnosti z týchto šialených, trblietavých arabesiek, sa rozišly, aby svoje ovce doviedly do ich maštale a sostúpily z výšky snov k poníženosti skutočného postavenia.

Raz povedal mladý pastier grófskemu intendantovi, že videl vyjsť vlka zo Sabinských hôr a potulovať sa okolo stáda. Intendant mu dal pušku: to chcel práve Vampa.

Tá puška bola náhodou znamenitá brescijská zbraň, nesúca guľku ako anglická karabína, ale gróf, dorážajúc raz ranenú líšku, prerazil jej kolbu a pušku hodili medzi staré železo.

To nerobilo zvláštne ťažkosti takému rezbárovi, ako bol Vampa. Prezrel si pôvodný povrch kolby, premeral, čo bolo treba zmeniť a prispôsobiť jeho pohľadu, a zhotovil si inú, ktorá bola krášlená takými utešenými rezbami, že keby ju bol šiel predať do mesta, len za drevo by bol utŕžil iste pätnásť aj dvadsať piastrov.

Na tom mu však nezáležalo: puška bola jeho dávnym snom. Vo všetkých krajoch, kde nezávislosť nahrádza slobodu, prvou potrebou každého chrabrého srdca, každej silnej povahy je zbraň, ktorá zaisťuje útok i obranu, ktorá, robiac svojho nositeľa hrozným, robila ho často obávaným.

Od toho času venoval Vampa každú slobodnú chvíľu cvičeniu vo zbrani; kúpil si prach a broky a všetko sa mu stalo terčom: smutný, biedny, šedivý kmeň slivky, rastúci na úbočí Sabinských hôr, líška, vychádzajúca večerom z brloha na nočný lov, orol, vznášajúci sa v povetrí. Onedlho nadobudol toľkú zručnosť, že Tereza premohla strach, ktorý na začiatku cítila pri výstrele, a bavila sa pohľadom, ako jej mladý druh vysiela guľku ta, kde ju chce mať, a to s takou presnosťou, ako by ju ta vložil rukou.

Raz večer skutočne vybehol vlk zo smrekového lesa, v blízkosti ktorého mladí ľudia obyčajne bývali: vlk na pasienku neurobil ani desať krokov, a už ležal mŕtvy.

Vampa, hrdý na ten pekný výstrel, naložil si ho na ramená a doniesol ho na statok.

Všetky tieto drobné príhody získaly Luigimu istú slávu na okolí statku; okolo nevšedného človeka utvorí sa vždy kruh obdivovateľov. O tomto mladom pastierovi v okolí hovorilo sa ako o najsilnejšom, najzručnejšom a najsmelšom contandinovi, ktorý nemal páru v oblasti desať míľ. A hoci o Tereze hovorilo sa ešte v širšom okolí ako o najkrajšej deve Sabinských hôr, nik sa neodvážil prehovoriť k nej slová o láske, lebo každý vedel, že ju Vampa miluje.

A predsa si mladí ľudia nikdy nepovedali, že sa milujú. Vyrástli vedľa seba ako dva stromy, splietajúce svoje korene pod zemou, ratolesti v povetrí a vôňou splývajúce v nebesiach; ale túžba vidieť sa bola rovnaká; tá túžba stala sa potrebou a boli by volili radšej smrť, ako čo priam jednodenné odlúčenie.

Tereza mala šestnásť a Vampa sedemnásť rokov.

V tom čase začalo sa veľa rozprávať o zbojníckej bande, ktorá sa utvorila v lepinských lesoch. Lupičstvo v okolí Ríma nebolo nikdy cele vyhubené. Niekedy chýba náčelník, ale keď sa nájde, málokedy sa stane, aby mu chýbali druhovia.

Povestný Cucometto, prenasledovaný v Abruzzoch, vyhnaný z neapolského kráľovstva, kde viedol skutočnú vojnu, prekročil Garigliano ako Manfréd a utiahol sa medzi Sonnino a Juperno na pobrežie Amasiny.

Staral sa o nové postavenie bandy a kráčal v stopách Decesarisových a Gasparonových, úfajúc sa, že ich skoro predstihne. Niekoľko mladých mužských z Palestiny, Frascati a Pampinari zmizlo. Zo začiatku ich zmiznutie budilo nepokoj, ale skoro bolo známe, že šli, aby sa pripojili k bande Cucomettovej.

Za čas stal sa Cucometto predmetom všeobecnej pozornosti. O tom zbojníckom náčelníkovi rozprávali sa veci, ktoré svedčily o neobyčajnej odvahe a odpudzujúcej surovosti.

Raz uniesol devu, ktorá bola dcérou geometra z Frosisona. Banditi majú určité zákony: deva patrí najprv tomu, kto ju uniesol, potom ostatní ťahajú o ňu los a nešťastnica je predmetom vilnosti celej bandy, kým ju banditi neopustia, alebo kým neumrie.

Ak sú rodičia dosť bohatí a môžu ju vykúpiť, banditi vyšlú posla, ktorý vyjednáva o výkupnom, hlava zajatej ručí za poslovu bezpečnosť. Ak je výkupné odopreté, zajatá je neodvolateľne odsúdená.

Deva mala v Cucomettovej bande milenca, ktorý sa menoval Carlini.

Poznajúc mladého človeka, vystrela za ním ruky, úfajúc sa, že ju zachráni. Ale biedny Carlini, poznajúc ju tiež, cítil, že mu puká srdce. Tušil dobre, aký osud čaká jeho milenku.

Keďže však bol Cucomettovým obľúbencom, lebo už tri roky delil sa s ním na osude všetkých nebezpečenstiev a zachránil mu život, skoliac výstrelom pištole karabinníka, ktorý už šabľou mieril na Cucomettovu hlavu, úfal sa predsa, že Cucometto bude mať s ním trochu súcitu.

Pojal teda vodcu nabok, kým deva, sediac pod veľkou borovicou, rastúcou vprostred veľkého lesného pasienku, urobila si z malebného náhlavku, aké nosia vidiečanky v okolí Ríma, závoj a zahalila si tvár pred vilnými pohľadmi banditov.

Tam mu povedal všetko; rozprával mu o svojej láske k zajatej, o ich obapolných prísahách vernosti, aj o tom, že od času, ako sú v tom okolí, schádzajú sa každú noc v blízkych rumoch.

Práve v ten večer poslal Cucometto Carliniho do blízkej dediny, takže Carlini nemohol prísť na schôdzku. Ale Cucometto sa tam, ako vravel, náhodou ocitol a devu uniesol.

Carlini dojemne prosil náčelníka, aby kvôli nemu urobil výnimku a ušetril Ritu, tvrdiac, že jej otec je bohatý a zaplatí dobré výkupné.

Zdalo sa, že Cucometto povolil priateľovej prosbe a prikázal mu nájsť pastiera, ktorého by mohli poslať k Ritinmu otcovi do Frosisone.

Carlini rozradostený pristúpil k deve, povedal jej, že je zachránená, a vyzval ju, aby napísala otcovi list, opísala mu, čo sa s ňou stalo a označila mu, že jej výkupné je ustálené na tristo piastrov.

Otcovi stanovili dvanásťhodinovú lehotu, to jest do desiatej rannej hodiny budúceho dňa.

Keď bol list napísaný, Carlini ho hneď vzal k sebe a bežal na planinu, aby našiel posla.

Našiel mladého pastiera, ktorý pásol v ohrade stádo. Prirodzenými poslami banditov sú pastieri, ktorí žijú medzi mestom a horami, medzi životom divým a životom civilizovaným.

Mladý pastier vybral sa hneď na cestu, sľúbiac, že bude vo Frosisone prv ako za hodinu.

Carlini vracal sa rozradostený ku svojej milenke, aby jej oznámil dobrú zvesť.

Našiel bandu na pasienku, kde veselo večerala zo zásob, ktoré zbojníci vyberali od vidiečanov ako poplatok. Medzi týmito veselými hodovníkmi márne hľadal Cucomettu a Ritu.

Spytoval sa, kde sú; zbojníci odpovedali hlasným smiechom. Carlinimu vystúpil na čelo studený pot a mladý mužský cítil, že ho premáha úzkosť.

Opakoval otázku. Jeden z hodovníkov nalial do pohára orvietskeho vína a podával mu ho so slovami:

„Na zdravie chrabrého Cucomettu a krásnej Rity!“

V tej chvíli zdalo sa Carlinimu, že počuje kričať ženskú. Uhádol všetko. Vzal pohár, rozbil ho na tvári toho, čo mu ho ponúkal, a vrhol sa smerom, zkadiaľ zaznieval krik.

Po sto krokoch v hustom kroví našiel v Cucomettovom náručí zamdletú Ritu.

Zhliadnuc Carliniho, Cucometto vstal a vzal do každej ruky pištoľu.

Banditi pozerali chvíľu na seba: jeden s chlipným úsmevom na perách, druhý so smrteľnou bledosťou na čele.

Zdalo sa, že sa stane niečo hrozné medzi dvoma mužskými. Ale črty Carliniho nadobúdaly svoj obvyklý výraz; ruka, ktorou siahol za pištoľou v opasku, klesla a visela mu pozdĺž tela.

Rita ležala medzi nimi.

Mesiac osvetľoval ten výjav.

„No,“ riekol mu Cucometto… „urobil si, čo som ti rozkázal?“

„Áno, vodca…“ odvetil Carlini… „zajtra pred deviatou bude tu Ritin otec s peniazmi.“

„Výborne. Zatým strávime veselú noc. Tá deva je rozkošná, máš naozaj dobrý vkus, milý Carlini. A pretože nie som sebec, vrátime sa ku kamarátom a budeme ťahať los, komu pripadne teraz.“

„Ste teda rozhodnutý vydať ju právu všetkých?“ spýtal sa Carlini.

„A prečo by sa s ňou mala robiť výnimka?“

„Myslel som, že na moju prosbu…“

„O koľko si viacej ako ostatní?“

„Pravda.“

„Ale buď pokojný,“ vravel Cucometto so smiechom… „prv alebo neskôr príde rad aj na teba.“

Carlini stisol zuby, div, že sa mu nezlomily.

„No,“ riekol Cucometto, urobiac krok k stolujúcim, „a pôjdeš?“

„Idem s vami…“

Cucometto sa vzdialil, nespúšťajúc Carliniho s očú, lebo sa bezpochyby obával, že ho udrie do chrbta. Ale pri banditovi neprezrádzalo nič nepriateľské úmysly.

Stál s rukami nakríž pri Rite, ktorá bola stále v mdlobách.

Chvíľu sa tak zdalo Cucomettovi, že ju mladý mužský schváti do náručia a utečie s ňou. Ale na tom mu teraz veľmi nezáležalo: s Ritou dosiahol, čo chcel, a medzi bandou rozdelených tristo piastrov robilo takú malú sumu, že sa o tieto peniaze neveľmi staral.

Šiel teda ďalej k pasienku; ale na jeho veľké počudovanie prišiel ta Carlini temer s ním.

„Losovať! Losovať!“ volali banditi, zhliadnuc vodcu.

A oči všetkých tých mužských svietily opitosťou a chlipnosťou, kým plam ohňa vrhal na ich spoločnosť červenkastú žiaru, ktorá ich robila podobnou diablom.

Ich žiadosť bola oprávnená. Náčelník kývol hlavou na znamenie, že súhlasí s ich žiadosťou. Mená všetkých vrhli do klobúka, meno Carliniho tak ako ostatných, a najmladší bandita vytiahol lístok z improvizovanej urny.

Na lístku bolo meno Diavolacciho.

Bol to ten istý, ktorý ponúkal Carliniho pripiť na zdravie náčelníka a ktorému Carlini dal takú odvetu, že na jeho tvári rozbil pohár.

Zo širokej rany, ktorá sa ťahala od škrane k ústam, vinul sa prúd krvi.

Diavolaccio, vidiac, ako mu praje šťastie, sa rozrehotal.

„Kapitán,“ riekol, „Carlini pred chvíľou nechcel piť na vaše zdravie, vyzvite ho, aby pil na moje: možno bude ku mne vľúdnejší ako k vám.“

Každý čakal so strany Carliniho výbuch nevôle, Carlini však na veľké počudovanie všetkých jednou rukou vzal pohár, druhou fľašu a nalial si a povedal cele pokojným hlasom:

„Na tvoje zdravie, Diavolaccio!“

A vypil obsah pohára, pričom sa mu ani nezachvela ruka. Potom, sadnúc si k ohňu, riekol:

„Moju večeru! Od tej prechádzky som vyhladol.“

„Nech žije Carlini!“ skríkli banditi.

„Výborne! tak sa správa dobrý druh!“

A všetci si zasadli okolo ohňa, kým Diavolaccio odchodil.

Carlini jedol a pil, ako by sa nebolo nič stalo.

Banditi hľadeli na neho s údivom, nechápuc jeho ľahostajnosť, keď zrazu za sebou počuli ťažký krok.

Obrátili sa a zbadali Diavolacciu, držiaceho devu v náručí.

Hlavu mala vyvrátenú a jej dlhé vlasy splývaly až na zem.

Keď vstúpili do svetelného kruhu, ktorý vrhal oheň, všetci si povšimli devinu i banditovu bledosť.

Toto objavenie malo v sebe niečo tak zvláštne a tak slávnostné, že všetci vstali — okrem Carliniho, ktorý zostal sedieť a jedol a pil ďalej, ako by sa okolo neho nič nedialo.

V najhlbšom tichu Diavolaccio kráčal napred a položil Ritu k nohám náčelníka.

Tu všetci poznali príčinu devinej i banditovej bledosti. Rita mala pod ľavým ňadrom až po rukoväť zabodnutý nôž.

Oči všetkých sa obrátili na Carliniho; pošva v jeho opasku bola prázdna.

„Ach,“ riekol náčelník, „teraz už viem, prečo ostal Carlini v pozadí.“

Každá divá povaha vie oceniť mocný čin; pri tom všetkom, že azda ani jeden zo zbojníkov by nebol urobil to, čo urobil Carlini, predsa všetci chápali jeho skutok.

„Nože,“ zvolal Carlini, vstanúc tiež s miesta a pristúpiac k mŕtvole s dlaňou na rukoväti pištole, „bude mi ešte niekto z vás popierať právo na túto ženu?“

„Nie,“ riekol vodca, „je tvoja!“

Tu ju vzal Carlini do náručia a odniesol ju zo svetelného kruhu, ktorý vrhaly vôkol plamene vatry.

Cucometto rozostavil, ako obyčajne, stráže a do plášťov zahalení banditi políhali si okolo ohňa.

O pol noci dala stráž výstrahu a náčelník so svojimi druhmi bol hneď na nohách.

Bol to Ritin otec, ktorý prichádzal sám, nesúc výkupné za svoju dcéru.

„Tu máš,“ riekol, podávajúc Cucomettovi mešec peňazí, „tu je tristo piastrov; vráť mi dieťa!“

Náčelník však, nedotknúc sa peňazí, kývol mu, aby šiel za ním. Starec poslúchol; odišli pod stromy, cez ich konáre predieraly sa mesačné lúče, konečne Cucometto zastal, vystrel ruku, a ukážuc mu na skupinu dvoch osôb pod stromom, riekol:

„Hľa, spýtaj sa na svoju dcéru Carliniho, ten ti o nej povie.“

A vrátil sa k druhom.

Starec sa nehol a mal strnutý zrak. Cítil, že sa mu nad hlavou vznáša akési neznáme, nesmierne, neslýchané nešťastie.

Konečne urobil niekoľko krokov k beztvárnej skupine, ktorú nemohol rozoznať.

Na hlas jeho krokov Carlini zdvihol hlavu a obrysy dvoch osôb začaly sa jasnejšie zjavovať starcovým očiam.

Na zemi ležala žena, majúca hlavu na kolenách sediaceho mužského, ktorý sa k nej chýlil; vzpriamiac sa, mužský odkryl tvár ženy, ktorú tisol k prsiam.

Starec poznal svoju dcéru a Carlini poznal starca.

„Čakal som ťa,“ riekol bandita Ritinmu otcovi.

„Ty naničhodník!“ zvolal otec. „Čo si to urobil?“

A s hrôzou pozeral na bledú, nehybnú, zakrvavenú Ritu, z jej hrude vyčnieval nôž.

Mesačný lúč padal na ňu a ožaroval ju bledým svetlom.

„Cucometto znásilnil tvoju dcéru,“ riekol bandita, „ja som ju miloval, preto som ju zabil. Po ňom mala sa stať bábkou celej bandy.“

Starec ani len nemukol, ale zbledol ako mŕtvola.

„A teraz,“ vravel Carlini, „ak som urobil zle, pomsti ju.“

Vytrhol nôž z ňadier devy, a vstanúc, podával ho jednou rukou starcovi, kým druhou rozhalil kamizolu a nastavil nahú hruď.

„Dobre si urobil,“ riekol starec nezvučným hlasom. „Objím ma, syn môj.“

Carlini sa vrhol plačúc do náručia otca svojej lásky. Boly to prvé slzy, ktoré prelieval tento krvavý mužský.

„A teraz,“ povedal Carlinimu starec, „pomôž mi pochovať moju dcéru.“

Carlini šiel pre dve motyky a otec i milenec začali kopať jamu pri úpätí duba, ktorého husté vetvice maly kryť devin hrob.

Keď bola jama vykopaná, poceloval devu najprv otec, potom milenec; potom ju vzali jeden za nohy, druhý pod ramená a spustili ju do hrobu.

Potom pokľakli s obidvoch strán a odriekali modlitby za zosnulých.

Tu podal starec Carlinimu ruku a riekol mu:

„Ďakujem ti, syn môj! A teraz ma nechaj osamote.“

„Ale…“ chcel odporovať Carlini.

„Nechaj ma osamote, rozkazujem ti to!“

Carlini poslúchol, odobral sa k druhom, zahalil sa do plášťa a skoro sa tak zdalo, že práve tak hlboko spí, ako ostatní.

Na druhý deň zbojníci rozhodli, že zmenia tábor.

Hodinu pred svitaním zobudil Cucometto druhov a vydal rozkaz k odchodu.

Ale Carlini nechcel odísť z lesa prv, kým sa nedozvie, čo sa stalo s Ritiným otcom.

Šiel k miestu, kde ho zanechal.

Našiel starca obeseného na vetve duba, ktorá zatieňovala dcérin hrob.

Tu sa zaprisahal nad starcovou i dcérinou mŕtvolou, že pomstí obidvoch.

No nemohol splniť túto prísahu, lebo o dva dni v srážke s rímskymi karabinníkmi Carliniho zabili.

To však vzbudilo počudovanie, že Carlini, stojaci čelom k nepriateľovi, dostal guľku medzi lopatky.

Počudovanie zmizlo, keď jeden zo zbojníkov povedal svojim druhom, že Cucometto stál desať krokov za Carlinim, keď Carlini padol.

Ráno pred odchodom z frosinonského lesa v tme šiel za Carlinim, vypočul jeho prísahu a ako opatrný človek ho predstihol.

O tomto ukrutnom náčelníkovi banditov rozprávalo sa ešte desať iných, nie menej zvláštnych príhod.

A tak od Fondi až po Perugiu každý sa triasol i len pri čírej spomienke Cucomettovho mena.

Príhody o ňom bývaly častým predmetom Vampových a Tereziných rozhovorov.

Deva, počúvajúc tie rozprávky, chvela sa na celom tele, ale Luigi ju s úsmevom uspokojoval, poklepávajúc na svoju dobrú pušku, ktorá tak dobre niesla. A keď sa tým neupokojila, ukázal jej nejakého havrana, sediaceho na sto krokov od nich na suchej vetvičke, namieril, spustil, a vták, trafený, spadol so stromu.

Ale čas sa míňal. Mladí ľudia sa dohodli, že sa dajú oddať, keď bude mať Vampa dvadsať a Tereza devätnásť rokov.

Obidvaja boli sirotami; nemuseli okrem pána nikoho prosiť o dovolenie. Požiadali oň a dostali ho.

Raz, keď práve hovorili o svojich plánoch do budúcnosti, začuli dva alebo tri výstrely; potom zrazu vybehol z lesa, pri ktorom mladí ľudia obyčajne pásavali svoje stáda, mužský a bežal k nim.

Dobehnúc k nim, volal:

„Prenasledujú ma. Môžete ma ukryť?“

Mladí ľudia poznali hneď, že prchajúci je asi zbojník. Ale medzi rímskym vidiečanom a banditom je vrodená sympatia, pod vplyvom ktorej prvý je vždy ochotný preukázať službu druhému.

Vampa teda hneď bežal bez slova k balvanu, ktorý zatarasoval vchod k ich jaskyni, odkryl jej otvor, pritiahnuc k sebe skalu, kývol prenasledovanému, aby sa skryl do tohto úkrytu, o ktorom nik nevedel, potom za ním pritiahol zas balvan a šiel si sadnúť vedľa Terezy.

Takmer súčasne zjavili sa na kraji lesa štyria karabinníci na koňoch. Traja zdali sa prenasledovať prchajúceho, štvrtý vliekol za krk chyteného zlodeja.

Traja karabinníci jedným pohľadom preskúmali kraj, zbadali mladých ľudí, pricválali k nim a vypytovali sa ich.

Tí nevedeli o ničom.

„To je mrzuté,“ riekol brigadier, „lebo ten, ktorého hľadáme, je práve náčelník.“

„Cucometto?“ zvolali nevdojak Luigi i Tereza jedným hlasom.

„Áno,“ odvetil brigadier. „A keďže na jeho hlavu je vypísaná cena tisíc rímskych toliarov, dostali by ste päťsto, keby ste nám ho pomohli chytiť.“

Mladí ľudia si vymenili pohľady. Brigadier mal na chvíľu nádej. Päťsto rímskych toliarov rovná sa trom tisícom frankov, a tritisíc frankov je majetok pre dve chudobné siroty, ktoré sa chcú oddať.

„Áno, je to mrzuté,“ riekol Vampa, „ale sme ho nevideli.“

Karabinníci potom jazdiac prekutali celý kraj, ale darmo.

Potom postupne zmizli.

Tu Vampa šiel odvaliť kameň a Cucometto vyšiel.

Videl trhlinami žulovej brány, ako mladí ľudia hovorili s karabinníkmi; tušil, o čom hovorili, a vyčítal z Luigiho a Terezinej tváre neoblomné predsavzatie nevydať ho, vyňal teda mešec zlata a ponúkol im ho.

Vampa hrdo vypäl hlavu, Tereze však sa zablýskaly oči pri myšlienke, koľko drahých skvostov a krásnych šiat mohla by si kúpiť za mešec zlata.

Cucometto bol veľmi prešibaný diabol: vzal na seba podobu banditu miesto podoby hada. Zachytil ten pohľad, poznal v Tereze pravú dcéru Evy a vrátil sa do lesa, obzrúc sa niekoľko ráz pod zámienkou, že pozdravuje svojich osloboditeľov.

Uplynulo niekoľko dní, ale Cucometto sa nezjavil, ani nebolo o ňom nič počuť.

Blížil sa čas karnevalu. Gróf de San-Felice chystal veľký maškarný ples, na ktorý pozval celý elegantný svet Ríma.

Tereza veľmi túžila vidieť ten ples. Luigi prosil svojho ochrancu intendanta o dovolenie, aby on a Tereza mohli na ňom byť prítomní, súc skrytí medzi domácim služobníctvom. A skutočne dostal dovolenie.

Gróf usporiadal ten ples hlavne preto, aby urobil radosť svojej zbožňovanej dcére Carmele.

Carmela bola v tom istom veku a tej istej postavy ako Tereza a Tereza bola aspoň taká krásna ako Carmela.

Vo večer plesu obliekla si Tereza svoje najkrajšie šaty, ozdobila sa najdrahšími ihlicami a najtrblietavejšími okrasami. Mala kroj žien z Frascati.

Luigi mal malebný sviatočný oblek sedliaka z okolia Ríma.

Obidvaja sa zamiešali, ako im bolo dovolené, medzi služobníctvo a vidiečanov.

Slávnosť bola skvelá. Vila bola jasavo osvetlená, ale aj v záhrade stromy boly ovešané tisícami farebných lampiónov. Hostia tiež skoro vyšli na terasy a z nich do alejí.

Na každej križovatke bol orchester, bufet a občerstvenie; prechádzajúci sa zastavovali, tvorily sa štvorylky a každý tancoval tam, kde sa mu zapáčilo.

Carmela bola pristrojená ako žena zo Sonina. Mala perlami vyšívaný čepček, vo vlasoch zlaté, diamantmi posiate ihlice, pás mala z tureckého hodvábu s veľkými vyšívanými kvetmi, kašmírovú sukňu a pláštik, zásterku však z indického mušelínu; gombičky na pruslíku boly tiež z drahokamov.

Z dvoch jej družiek jedna bola oblečená ako žena z Nettuna, druhá ako žena z Riccia.

Štyria mladí ľudia z najbohatších a najvznešenejších rímskych rodín ich odprevádzali s onou talianskou voľnosťou, ktorá nemá páru na celom svete; boli oblečení ako sedliaci z Albana, Velletri, Civita-Castellana a zo Sory.

Pravdaže, tieto kroje sedliakov a sedliačok jagaly sa zlatom a drahokamami.

Carmele sišlo na um zriadiť krojovú štvorylku, ale chýbala dáma.

Carmela sa obzerala po svojom okolí; ani jedna z pozvaných nemala kroj, ktorý by bol v súlade s jej a s krojom jej družiek.

Gróf de San-Felice ukázal jej Terezu, opierajúcu sa o rameno Luigiho medzi vidiečanmi.

„Dovolíte, otče?“ spýtala sa Carmela.

„Pravdaže,“ prisvedčil gróf, „veď je karneval.“

Carmela sa nahla k mladíkovi, ktorý ju sprevádzal, baviac ju, a povedala mu niekoľko slov, potom mu označila devu.

Mladý človek sledoval pohľadom peknú rúčku, ktorá mu bola sprievodkyňou, prikývol na znamenie poslušnosti a šiel pozvať Terezu, aby sa zúčastnila na štvorylke, riadenej grófskou dcérou.

Tereza pocítila v lícach žiaru. Spýtala sa pohľadom Luigiho; nebolo možno odoprieť. Luigi zvoľna pustil Terezinu ruku, ktorú mal pod svojou, a Tereza, celá sa chvejúc, odišla, vedená elegantným tanečníkom, zaujať miesto v aristokratickej štvorylke.

V očiach umelca bol by mal Terezin presný kroj oveľa väčšiu rázovitosť ako Carmelin a ich družiek. Ale Tereza bola koketná deva a bieloskvúci kašmír ju oslňoval, trblet zafírov a diamantov odnímal jej rozum.

Luigi však cítil, že sa v ňom rodí neznámy cit; akási temná bolesť zahryzla mu najprv do srdca a ztade sa rozliala do žíl a zachvátila celé telo. Sledoval očami aj najmenší pohyb Terezin a jej tanečníka. Keď sa ich ruky dotkly, cítil, ako sa mu v očiach zatmieva, tepny mu prudko bily a ako by mu v ušiach znely zvony. Keď sa rozprávali, keď Tereza so sklopenými očami, nesmelo načúvala slová svojho gavaliera, keď Luigi vyčítal z ohnivého pohľadu krásneho mládenca, že sú jeho slová lichotivé, zdalo sa mu, že sa s ním točí svet a že všetky hlasy pekla šepkajú mu vražedné myšlienky. Tu, obávajúc sa, aby ho neovládala šialenosť, chytil sa jednou rukou nižiaka, pri ktorom stál, a druhou kŕčovite svieral vyrezávanú rukoväť dýky, ktorú mal zastrčenú za opaskom a ktorú, nezbadajúc to ani, zavše vytiahol cele z pošvy.

Luigi žiarlil! Cítil, že Tereza, ovládaná svojou pyšnou a koketnou povahou, mohla by mu uniknúť.

Zatiaľ mladá, zo začiatku nesmelá a takmer ustrašená vidiečanka sa skoro spamätala. Povedali sme už, že Tereza bola krásna. To nie je všetko; Tereza bola neumelkovane pôvabná, a jej pôvab bol oveľa mocnejší ako náš okúňavý a afektovaný pôvab.

Sožala takmer palmu štvorylky, a ak závidela dcére grófa San-Felice, neodvážime sa tvrdiť, že by Carmela nebola na ňu žiarlila.

Jej krásny gavalier doviedol ju s mnohými poklonami až na miesto, zkadiaľ ju odviedol a kde na ňu čakal Luigi.

Deva vo víre tanca pozrela na neho asi tri či štyri razy a vždy ho videla bledého, so zmenenými črtami. Ba vonkoncom raz šľahla jej do očú ako zlovestný blesk aj čepeľ jeho noža, napolo vytasená z pošvy.

Takmer schvátila milencovo rameno.

Štvorylka mala ohromný úspech a bolo zrejmé, že ide o to, aby bola opakovaná, len Carmela sa tomu stavala na odpor. Gróf de San-Felice prosil svoju dcéru s toľkou nežnosťou, že konečne povolila.

Hneď nato ponáhľal sa jeden zo šľachticov, aby pozval do tanca Terezu, bez ktorej štvorylka nebola možná. Ale deva už zmizla.

Luigi skutočne necítil sa dosť silným, aby prekonal druhú skúšku, a odvliekol Terezu zpola násilne, zpola dohováraním do inej čiastky záhrady. Tereza — síce proti svojej vôli — počúvla, lebo videla zo zmenenej mládencovej tváre, pochopila z jeho mlčania, prerývaného nervóznou triaškou, že sa v ňom deje niečo neobyčajné. Ona sama tiež nebola bez istého vnútorného rozrušenia, a hoc sa nedopustila ničoho zlého, predsa chápala, že Luigi jej má právo robiť výčitky; prečo, to nevedela: predsa však cítila, že výčitky boly by oprávnené.

Lež na jej veľké počudovanie Luigi mlčal a cez celý ostatok večera neprehovoril jediného slova. Až keď nočný chlad vyhnal hostí zo záhrady a keď sa za nimi zavrely dvere, aby sa dnu začala vnútorná slávnosť, odprevadil Terezu; keď mala vstúpiť do dvier, riekol:

„Tereza, na čo si myslela, keď si tancovala oproti mladej kontese de San-Felice?“

„Myslela som si,“ vetila deva s čírou úprimnosťou, „že by som dala polovicu života za také šaty, aké mala ona.“

„A čo ti povedal tvoj tanečník?“

„Hovoril mi, že to závisí len odo mňa, či ich budem mať, a že potrebujem povedať len slovo.“

„Mal pravdu,“ vetil Luigi. „Túžiš po nich skutočne tak vrúcne, ako to hovoríš?“

„Áno.“

„Tak ich budeš mať.“

Deva od prekvapenia zdvihla hlavu, aby sa ho ďalej opytovala. Ale jeho tvár bola taká chmúrna a hrozná, že jej slová stuhly na perách.

Luigi po tých slovách odišiel.

Tereza ho sledovala pohľadom, kým bol vo tme viditeľný. Keď zmizol, vošla s povzdychom do domu.

V túže noc, pravdepodobne pre neopatrnosť niektorého sluhu, ktorý z nedbanlivosti nezahasil všetky svetlá, stala sa veľká udalosť: vo vile San-Felice vznikol oheň, a to práve v krídle, kde boly komnaty krásnej Carmely. Zobudená nocou svetlom plameňov, vyskočila z postele, zahalila sa do županu a chcela ujsť dverami; chodba však, ktorou chcela uniknúť, bola už zachvátená požiarom. Tu sa vrátila do ložnice a volala zo všetkých síl o pomoc; vtom sa otvorilo okno, ktoré bolo vo výške asi dvadsať stôp od zeme, a do komnaty vrhol sa mladý sedliak, vzal ju do náručia a s nadľudskou silou a zručnosťou odniesol ju na mäkký trávnik, kde zamdlela. Keď precitla, stál nad ňou otec. Obklopovalo ju všetko služobníctvo a ošetrovalo ju. Vyhorelo celé krídlo vily — ale čo na tom, len keď Carmela bola živá a zdravá.

Všade hľadali jej osloboditeľa, ale osloboditeľ sa už nezjavil. Pýtali sa naň každého, ale nevidel ho nik. Carmela však bola natoľko rozrušená, že ho voskrz nepoznala.

Keďže gróf bol nesmierne bohatý, požiarom zapríčinená strata znamenala pre neho len maličkosť a nebezpečenstvo považoval skôr za nové znamenie božej milosti ako za skutočné nešťastie.

Na druhý deň sišli sa mladí ľudia ako obyčajne na kraji lesa. Luigi prišiel prvý. Oproti deve šiel veľmi veselý; zdalo sa, že na včerajšiu scénu celkom zabudol. Tereza bola zrejme zamyslená; vidiac však Luigiho v takej dobrej nálade, tvárila sa bezstarostne usmievavou, čo bolo jadrom jej povahy, ak ju nepomútila nejaká náruživosť.

Luigi vložil Terezino rameno do svojho a zaviedol ju až ku vchodu jaskyne. Tam zastal. Deva, pochopiac, že ide o niečo neobyčajné, pozrela na neho pevným pohľadom.

„Tereza,“ riekol Luigi, „včera si mi povedala, že by si dala všetko na svete za šaty, aké mala grófova dcéra.“

„Áno,“ prisvedčila Tereza, „ale bolo šialenstvo vysloviť také želanie.“

„A ja som ti odpovedal: Dobre, budeš ich mať.“

„Áno,“ vetila deva, ktorej počudovanie rástlo pri každom Luigiho slove. „Ale odpovedal si mi tak akiste preto, aby si ma potešil.“

„Nikdy som ti nič nesľúbil, aby som to nebol splnil, Tereza,“ riekol hrdo Luigi; „vstúp do jaskyne a obleč sa.“

Pri tých slovách odvalil kameň a ukázal Tereze jaskyňu, osvetlenú dvoma sviecami, ktoré horely na obidvoch stranách nádherného zrkadla. Na hrubom, Luigim zhotovenom stole ležaly diamantové ihlice a perlový náhrdelník, na stolici vedľa stola položený bol ostatný úbor.

Tereza vykríkla radostne, a nespýtajúc sa, odkiaľ pochodí ten úbor, nemajúc ani kedy poďakovať sa Luigimu, vrútila sa do jaskyne, ktorá bola pretvorená na toaletnú chyžu.

Luigi za ňou privalil kameň, lebo na hrebeni malého úvršia, ktoré zakrývalo Palestinu tak, že s miesta, kde stál Luigi, nebola viditeľná, zbadal práve cestujúceho na koni, ako sa zastavil na chvíľu, vzbudzujúc dojem, že sa dobre nevyzná v ceste, kým jeho postava odrážala sa na azúre neba s presnosťou kontúr, ktorá je vlastnosťou južných krajov.

Cestujúci, zhliadnuc Luigiho, bodol koňa a pricválal k nemu.

Luigi sa nemýlil; cestujúci, idúci z Palestíny do Tivoli, mal pochybnosti o ceste.

Mladý človek mu ju označil. Keďže však o štyri míle ďalej cesta sa rozdeľovala na troje a cestujúci, príduc na miesto, mohol poblúdiť znova, prosil Luigiho, aby bol jeho sprievodcom.

Luigi si odopäl plášť a hodil ho na zem, prehodil si pušku cez rameno a zbavený ťažkého odevu kráčal pred cestujúcim rýchlym krokom horala, za ktorým aj kôň sotva stačí kráčať.

O desať minút Luigi a cestujúci boli na otáznej križovatke, ktorú spomenul mladý pastier.

Keď ta došli, Luigi vystrel vznešeným cisárskym pohybom ruku k ceste, po ktorej mal ísť cestujúci, a riekol:

„Tu je vaša cesta, Excelencia; teraz sa už nemôžete pomýliť.“

„A tu je tvoja odmena,“ vetil cestujúci, podávajúc mladému pastierovi niekoľko drobných mincí.

„Vďaka,“ riekol Luigi, „robím službu, a nie predávam.“

„Ale,“ namietol cestujúci, ktorý, tak sa zdalo, poznal rozdiel medzi servilnosťou vidiečana, „ak zamietaš mzdu, prijmi aspoň dar.“

„Ach, áno, to je niečo iné.“

„Tak,“ riekol cestujúci, „vezmi si tieto dva benátske zechiny a daj ich svojej neveste, aby si z nich urobila náušnice.“

„Vy zas prijmite túto dýku,“ riekol mladý pastier, „od Albana až po Civite-Castellane nenájdete ani jednu, ktorej rukoväť by bola lepšie vyrezaná.“

„Prijímam,“ odvetil cestujúci, „ale potom som ja tvojím dlžníkom, lebo táto dýka má väčšiu cenu ako dva zechiny.“

„Pre kupca možno, ale pre mňa, ktorý som ju sám vyrezával, sotva má cenu jedného piastra.“

„Ako sa voláš?“ spýtal sa cestujúci.

„Luigi Vampa,“ odvetil mladý pastier s prízvukom, ako by bol povedal: Alexander, kráľ macedónsky. A vy?“

„Ja,“ vravel cestujúci, „ja sa menujem námorník Simbad.“

František d’ Epinay vykríkol v prekvapení.

„Námorník Simbad?“ zvolal.

„Áno,“ hovoril rozprávač, „to meno označil cestujúci Vampovi ako svoje.“

„Tak, čo máte proti tomu menu?“ spýtal sa Albert. „Veď je to veľmi pekné meno, a priznávam sa, že príhody ochrancu toho pána ma za mladi veľmi bavily.“

František nenaliehal ďalej. Je pochopiteľné, že meno námorníka Simbada prebudilo v ňom celý kŕdeľ rozpomienok, ako deň predtým meno grófa de Monte Cristo.

„Pokračujme,“ povedal hostinskému.

„Vampa pohŕdlivo vsunul do vrecka dva zechiny a vracal sa zvoľna po ceste, ktorou prišiel. Keď bol od jaskyne vo vzdialenosti asi dvesto alebo tristo krokov, zdalo sa mu, že počuje krik.

Zastal, načúvajúc, s ktorej strany prichodí krik.

O chvíľu začul jasne svoje meno.

Volanie sa nieslo od jaskyne.

Skočil ako kamzík, v behu nabíjajúc pušku, a prv ako za minútu bol na chrbte vŕšku, stojaceho oproti úvršiu, na ktorom zbadal jazdca.

Tam dorážalo k nemu jasnejšie volanie o pomoc.

Vo chvíľočke sa rozhliadol po priestore, ktorý sa stlal pred ním; akýsi mužský unášal Terezu ako kentaur Nessos Dejaniru.

Mužský, ktorý bežal k lesu, bol už v troch štvrtiach od jaskyne.

Vampa premeral vzdialenosť; mužský bol najmenej dvesto krokov napred, nebolo výhľadu, že by ho dohonil pred lesom.

Mladý pastier zastal, ako by bol nohami vrástol do zeme. Oprel kolbu pušky o plece, zdvihol zvoľna cievu smerom k lupičovi, sledoval ho chvíľočku v behu a vystrelil.

Lupič vraz zastal; kolená sa mu podlomily a klesol, strhnúc so sebou Terezu.

Tereza však hneď vstala; behún zostal ležať, zmietajúc sa v kŕčoch smrteľného zápasu.

Vampa hneď priskočil k Tereze, lebo po desiatich krokoch nohy aj jej vypovedaly službu a deva klesla na kolená; mladého človeka ovládal hrozný strach, že guľka, ktorou skolil nepriateľa, ranila aj jeho nevestu.

Na šťastie nebolo to tak, len des ochromil Terezine sily. Keď sa Luigi presvedčil, že je skutočne živá a zdravá, obrátil sa k ranenému.

Práve dokonal, majúc zaťaté päste, ústa skrivené bolesťou a vlasy naježené a zmáčané smrteľným potom.

Hrozného výrazu oči zostaly otvorené.

Vampa pristúpil k mŕtvemu a poznal Cucomettu.

Od toho dňa, keď lupiča zachránili mladí ľudia, zaľúbil sa do Terezy a zaprisahal sa, že deva musí byť jeho. Od toho času ju stopoval; využijúc chvíľu, keď ju milenec nechal osamote, aby cestujúcemu ukázal cestu, uniesol ju a myslel si, že je už jeho, keď vtom Vampova guľka, riadená neomylným ostrozrakom mladého pastiera, preletela mu cez srdce.

Vampa pozeral na neho chvíľu a na jeho tvári sa neznačilo ani len najmenšie pohnutie, kým Tereza, celá sa chvejúc, odvážila sa k mŕtvole priblížiť len malými krokmi a pozerala na mŕtveho ponad milencovo rameno.

O chvíľu obrátil sa k nej Vampa a riekol:

„Ach, dobre, si oblečená; teraz je rad na mne, aby som sa pristrojil.“

Tereza bola naozaj od hlavy až do päty oblečená do šiat dcéry grófa de San-Felice.

Vampa vzal do náručia Cucomettovo telo, odniesol ho do jaskyne, kým Tereza zostala vonku.

Keby bol šiel povedľa nejaký cestujúci, bol by zbadal divnú vec: pastierku, pasúcu ovce, odetú do kašmírových šiat, s náušnicami a s perlovým náhrdelníkom.

Za štvrť hodiny vystúpil Vampa z jaskyne. Jeho úbor bol svojím spôsobom práve taký skvelý ako Terezin.

Mal kamizolu z granátového baršúnu, s cizelovanými zlatými gombíkmi, hodvábnu, bohato vyšívanú vestu, okolo krku mal uviazanú rímsku šerpu, na bedrách mal zlatom, červeným i zeleným hodvábom prešívaný opasok na náboje, krátke nohavice z modrého aksamietu, pod kolenami späté diamantovými prackami, gamaše z kože daniela, spestrené tisícimi vzorkami, a klobúk, s ktorého vialy stuhy všetkých farieb; za pásom mal dvoje hodiniek a skvostná dýka bola stoknutá za nábojmi.

Tereza vykríkla, plná obdivu. Vampa sa podobal v tomto kroji jednému z obrazov Leopolda Roberta alebo Schnetza.

Obliekol si celý Cucomettov úbor.

Mladý mužský zachytil dojem, ktorým pôsobil na svoju nevestu, a na perách zjavil sa mu hrdý úsmev.

„A teraz,“ riekol Tereze, „si náchylná znášať môj osud, nech je akýkoľvek?“

„Oh, áno!“ zvolala deva nadšene.

„Nasledovať ma všade, kam pôjdem?“

„Aj na koniec sveta!“

„Chyť sa teda môjho ramena a poďme, lebo nesmieme tratiť čas.“

Deva vsunula rameno pod milencovu ruku, nespytujúc sa ho, kam ju vedie, lebo sa jej v tej chvíli zdal krásnym, hrdým a mocným ako Boh.

A obidvaja pošli k lesu, kraj ktorého dosiahli v niekoľko minútach.

Vampa poznal všetky horské cesty. Kráčal teda lesom vopred, bez váhania poznávajúc, kadiaľ má ísť, podľa stromov a kriakov, hoci cesta nebola prešliapaná. Tak šli asi pol druhej hodiny.

Za ten čas prišli na najzarastenejšie miesto lesa. Vyschnuté koryto potoka viedlo do hlbokého výmoľa. Vampa sa pustil touto divnou cestou, ktorá, sovretá dvoma brehmi a zatemnená hustým tieňom sosien, podobala sa — okrem ťažkého sostupovania — avernskej ceste, o ktorej hovorí Vergilius.

Tereza, zastrašená zas pohľadom na to divé a pusté miesto, tisla sa bez slova ku svojmu sprievodcovi. Vidiac však, že stále kráča jednakým krokom a na jeho tvári dlie hlboký mier, mala aj sama dostatok sily zatajiť rozčúlenie.

Zrazu na desať krokov pred nimi vykročil mužský, ako by sa odlúčil od stromu, za ktorým bol schovaný, a namieriac na Vampu, zvolal:

„Ani o krok ďalej, bo si synom smrti!“

„Teda tak,“ riekol Vampa, zdvihnúc s pohŕdlivým posunkom ruku, kým Tereza, netajac svoju hrôzu, tisla sa k nemu; „odkedy zožiera vlk vlka?“

„Kto si?“ spýtala sa stráž.

„Som Luigi Vampa, pastier z panstva San-Felice.“

„Čo chceš?“

„Chcem sa shovárať s tvojimi druhmi, ktorí sú v rúbani pri Rocca-Biancy.“

„Tak poď za mnou; alebo lepšie, keď vieš, kde je to, choď napred.“

Zbojníkovej opatrnosti Vampa sa usmial s opovržením, predišiel ho s Terezou a šiel ďalej tým pokojným a pevným krokom, ktorý ho viedol až sem.

Po piatich minútach zbojník dal znamenie, aby zastali.

Mladí ľudia poslúchli.

Bandita tri razy napodobnil krákanie havrana.

Na toto troje volanie zaznelo odpoveďou krákanie iné.

„Dobre,“ riekol zbojník. „Teraz môžeš ísť ďalej.“

Luigi a Tereza pohli sa na ďalšiu cestu.

Čím ďalej však šli, Tereza chvejúc sa, tým tesnejšie sa túlila k milencovi; medzi stromami blýskaly sa zbrane a zjavovaly sa hlavne pušiek.

Čistina pri Rocca-Biance bola na hrebeni vŕšku, ktorý býval kedysi bezpochyby sopkou, ktorá vyhasla prv, ako Rumulus a Remus opustil Alba Longu, aby založili Rím.

Tereza a Luigi vystúpili nahor a stáli zoči-voči asi dvadsiatim zbojníkom.

„Hľadá vás tento mládenec a chce sa s vami shovárať,“ povedala stráž.

„A čo nám chce povedať?“ spýtal sa ten, ktorý zastupoval náčelníka v jeho neprítomnosti.

„Chcem povedať, že som zunoval zamestnanie pastiera,“ riekol Vampa.

„Ach, rozumiem!“ povedal zástupca, „a prichádzaš nás žiadať, aby sme ťa prijali medzi seba!“

„Vítame ťa!“ zvolali banditi z Ferrusina, Pampinary a z Anagui, ktorí poznali Luigiho Vampu.

„Áno, ale prichádzam vás žiadať o niečo iné, ako len o to, aby ste ma prijali za druha.“

„A čo žiadaš?“ spytovali sa s údivom banditi.

„Prichádzam, aby som sa stal vaším vodcom,“ riekol mladý mužský.

Banditi sa pustili do smiechu.

„A čo si vykonal, že sa uchádzaš o tú česť?“

„Zabil som vášho náčelníka Cucomettu, tu vidíte korisť, ktorú som mu urval; podpálil som vilu de San-Felice, aby som mohol svojej neveste darovať svadobné šaty.

O hodinu Luigiho Vampu vyvolili za náčelníka namiesto Cucomettu.

„Nuž, milý Albert,“ riekol František, obracajúc sa k priateľovi, „čo súdite teraz o občanovi Luigim Vampovi?“

„Vravím, že je to mýtus a že nikdy nejestvoval,“ odvetil Albert.

„Čo je to mýtus?“ spýtal sa Pastrini.

„Trvalo by dlho, kým by som vám to vysvetlil, náš milý hostiteľ,“ vetil František. „Vy teda hovoríte, že majster Vampa vykonáva teraz svoje zamestnanie v okolí Ríma?“

„A to s takou smelosťou, akú ešte dosiaľ nedokázal ani jeden bandita.“

„Polícia sa teda márne namáhala lapiť ho?“

„Prosím vás! Je dohovorený s pastiermi na rovinách, s rybármi na Tibere a s podludníkmi na pobreží. Keď ho hľadajú v horách, je na rieke; keď ho prenasledujú na rieke, vypláva na šíre more; potom, keď všetci myslia, že je skrytý na ostrove Giglio, Guanonti alebo Monte Cristo, zjaví sa zrazu v Albane, Tivoli alebo Ricci.“

„A ako postupuje proti cestujúcim?“

„Ach, Bože, to je veľmi jednoduché. Podľa toho, ako je ďaleko od mesta, dá im osem, desať hodín, deň na vyplatenie výkupného; po uplynutí toho času udelí im z milosti hodinu. Pri šesťdesiatej minúte tej hodiny, ak nedostal peniaze, vpáli zajatému z pištole guľku do hlavy, alebo mu vrazí dýku do srdca, a vec je vybavená.“

„Nuž, Albert,“ riekol František svojmu druhovi, „ešte vždy máte úmysel ísť ku Koloseu po vonkajších bulvároch?“

„Rozhodne,“ odvetil Albert, „ak je cesta malebnejšia.“

V tej chvíli uderila deviata hodina, otvorily sa dvere a v nich zjavil sa kočiš.

„Excelencia,“ hlásil, „koč čaká.“

„Tak teda hor’ sa do Kolosea!“ riekol František.

„Bránou del Popolo, Excelencia, alebo ulicami?“

„Ulicami, ulicami!“ zvolal František.

„Ach, môj milý,“ riekol Albert, vstávajúc a zapaľujúc si na tretiu cigaru, „považoval som vás za odvážnejšieho.“

Nato obidvaja mladí mužskí sostúpili po schodoch a sadli do koča.