ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

František vynašiel spôsob, ako doviesť Alberta ku Koloseu, a nejachať popri nijakej antickej zrúcanine, aby vzostup príprav neobral Koloseum ani o jediný lakeť ohromných rozmerov. To znamenalo ísť via Sistinou, od Santa-Maria-Maggiore zahnúť v pravom uhle a prísť do via Urbana a San-Pietro in Vincoli až k via del Colosseo.

Táto cesta mala okrem toho ešte inú výhodu: totiž voskrz netrieštila dojem, ktorý vzbudila vo Františkovi príhoda, čo im rozprával otec Pastrini, a v ktorej vystupoval aj jeho tajomný hostiteľ na Monte Cristo. Mladý človek oprel sa teda do kúta a oddal sa tomu množstvu otázok, ktoré si kládol, no ani len na jednu nedostal uspokojujúcu odpoveď.

Okrem toho pripomenulo mu ešte niečo jeho priateľa, námorníka Simbada: boly to tie tajomné styky námorníkov a lupičov. Zmienka otca Pastriniho o úkryte, ktorý nachádzal Vampa na rybárskych a podludníckych bárkach, pripomenula Františkovi tých dvoch korzických banditov, ktorých videl večer s mužstvom malej jachty, čo vybočila zo svojej cesty a pristála pri Porto-Vecchia len preto, aby mohli sostúpiť na pevninu. Meno, ktoré si dal jeho hostiteľ na Monte Cristo, vyslovené hostinským španielskeho námestia, dokazovalo mu, že hrá ten istý ľudomilný zástoj na pobreží Piorubina, Civita-Vecchie, Astie a Gaety, ako na pobreží korzickom, toskánskom a španielskom. A keďže on sám, nakoľko sa František pamätal, hovoril o Tunise a Palerme, bolo to dôkazom, že zahrnuje dosť veľkú oblasť pôsobenia.

Ale nech akokoľvek mocne účinkovaly na mladého človeka všetky tie úvahy, zmizly hneď, keď zhliadol pred sebou vypínať sa chmúrny a gigantický zjav Kolosea, otvormi ktorého mesiac vrhal dlhé a bledé lúče, aké vyžarujú z očí fantomov. Voz zastal na niekoľko krokov od Mesa Sudans. Kočiš prišiel otvoriť dvierka; mladí ľudia soskočili s voza a zastali pred ciceronom, ktorý ako by bol vyrástol zo zeme.

Keďže ich však sprevádzal cicerone z hostinca, teraz už mali dvoch.

V Ríme konečne nemožno vyhnúť tomu prepychu sprievodcov: okrem všeobecného cicerona, ktorý vás ovláda hneď pri vkročení do brány hotela a ktorý vás neopustí, kým len neodídete z mesta, pri každej pamätnosti, vlastne pri každej čiastke pamätnosti je ešte špeciálny cicerone. Tým menej sa možno obísť bez ciceronov v Koloseu, v tej pamätnosti par exellence, o ktorej vravel Martialis:

„Nech sa nám prestane Memfis chváliť barbarskými divmi svojich pyramíd, nech nik už nespieva o zázrakoch Babylonu; nechže ustúpi všetko pred obrovským dielom amfiteátra cézarov a všetky hlasy preslávne sa spojte ku chvále tej stavby.“

František a Albert nepokúsili sa vyhnúť hrôzovláde ciceronov. Bolo by to bývalo tým ťažšie, že len sprievodcovia majú dovolené prechádzať cez Koloseum s fakľami. Neprotivili sa teda a vydali sa na milosť a nemilosť svojim vodcom.

František poznal tú prechádzku, lebo ju podnikol už asi desať ráz. Keď však jeho druh prvý raz vstúpil do stavby Flavia Vespasiana, nech to slúži na jeho chválu, i pri prázdnych rečiach sprievodcov cítil, že je pod hlbokým dojmom. Lebo kto ich ešte nevidel, nemôže si utvoriť predstavu o vznešenosti podobných zrúcanín, ktorých rozmery sú ešte zdvojnásobené tajomnou žiarou južného mesiaca, jeho lúče podobajú sa západnému súmraku.

Zadumaný František sotva urobil sto krokov pod vnútornými stĺpmi, ponechal Alberta sprievodcom, ktorí sa nechceli zriecť svojho nemeniteľného práva ukázať mu všetky podrobnosti Jamy levov, Lóže gladiátorov a Cézarovho pódia, pobral sa po polozrúcaných schodoch, a nechajúc ich pokračovať v symetrickej ceste, šiel si priamo sadnúť do tône stĺpa pri oblúkovom výseku, ktorý dovoľoval zachytiť pohľadom žulového obra v jeho celej vznešenej rozlohe.

František bol asi štvrť hodiny stratený v tôni stĺpa, sledujúc zrakom Alberta, ktorý vyšiel práve z vnútoria, umiesteného na druhej strane Kolosea, sprevádzaný dvoma nosičmi fakieľ, ktorí, podobajúc sa tieňom, idúcim za bludičkami, so stupňa na stupeň spúšťali sa k miestam, ponechaným pre vestálky, keď sa mu zrazu zazdalo, že počuje, ako sa v hlbine budovy kotúľa so schodov odrazený kameň, umiestených proti tým, po ktorých vystúpil on na svoje miesto. Nie je zriedkavosťou, že sa kameň odmrví pod nohou času a skotúľa sa do priepasti. Františkovi sa však zdalo, že kameň teraz povolil pod ľudskou nohou a že hlas krokov dolieha až k nemu, hoci ten, kto bol jeho pôvodcom, robil, čo mohol, aby ho utlmil.

O chvíľu sa skutočne zjavil mužský, vynorujúci sa postupne z tône natoľko, nakoľko stúpal po schodoch, ktorých ústie, ležiace proti Františkovi, osvetlené bolo mesiacom, ale ktorých stupne, čím nižšie viedly, tým väčšmi mizly vo tme.

Mohol to byť práve taký cestovateľ ako František, dávajúci prednosť meditácii v samote pred prázdnym mlátením sprievodcov, a v jeho zjavení sa teda nebolo nič prekvapujúceho. Ale z váhania, s akým vystupoval po posledných stupňoch, zo spôsobu, akým, príduc nahor, sa zastavil a zdal sa načúvať, bolo zrejmé, že prišiel sem za nejakým zvláštnym cieľom a že na niekoho čaká.

František inštinktívnym pohybom uhol čím ďalej za stĺp.

Desať krokov od miesta, kde boli, bola prerazená klenba a studničnému otvoru podobný okrúhly otvor poskytoval pohľad na nebo, ktoré bolo posiate hviezdami.

Okolo tohto otvoru, ktorým azda už niekoľko storočí prelievaly sa mesačné lúče, rástlo krovie, jeho zelené a krehké okraje odrážaly sa presne na mdlom azúre oblohy, kým veľké liány a silné výhonky brečtanu splývaly s tejto hornej terasy a kolísaly sa pod klenbou, podobné kúpajúcim sa lanám.

Osoba, ktorej tajomný príchod vzbudil Františkovu pozornosť, stála v polotôni, ktorá Františkovi nedovoľovala zhliadnuť črty jej tváre, ale nebola natoľko tmavá, aby mu prekazila rozoznať čiastky jeho obleku: mužská postava bola zahalená vo veľký hnedý plášť, jeho jedno krídlo, prehodené cez ľavé plece, zakrývalo mu dolnú časť tváre, kým klobúk so širokou strechou zakrýval jej hornú časť. Len okraj jeho obleku bol ožiarený šikmým svetlom, ktoré sem vnikalo cez otvor, dovoľujúc rozoznať čierne nohavice, koketne vrúbiace lakovú črievicu.

Tento človek zjavne patril i keď nie k aristokracii, tak aspoň k vysokej spoločnosti.

Stál na mieste niekoľko minút a začal prejavovať zrejmé znaky netrpezlivosti, keď sa na hornej terase ozval ľahký zvuk.

Súčasne ako by akýsi tieň bol zastrel svetlo; v otvore zjavil sa nejaký mužský, do tmy vryl sa prenikavým pohľadom a zbadal človeka v plášti. Hneď nato schytil žmeň splývajúcich lián ovisnutého brečtanu, spustil sa, a príduc na tri až štyri stopy nad zem, ľahko soskočil. Mal na sebe úplný kroj zatiberský.

„Odpusťte, Excelencia,“ riekol rímskym nárečím, „že som vás nechal čakať. Oneskoril som sa však len o niekoľko minút. Práve bilo deviatu na veži svätého Jána Lateránskeho.“

„Neoneskoril ste sa,“ odvetil cudzinec najrýdzejšou toskánčinou, „ale ja som prišiel prv. Nechajme obrady bokom, a konečne aj keby ste ma boli nechali čakať, vedel by som, že sa tak stalo pre nejakú príčinu a že to nezáviselo od vašej vôle.“

„A mali by ste pravdu, Excelencia; prichodím z Anjelského hradu; dalo mi to hroznú robotu, kým som mohol prehovoriť s Reppom.“

„Kto je to ten Reppo?“

„Reppo je väzenský zamestnanec, a ja som mu poskytol malý dôchodok, aby som vedel, čo sa robí v zámku Jeho Svätosti.“

„Ach, vidím, že ste obozretný človek, môj drahý.“

„Ach, Excelencia, človek nevie, čo sa môže pridať. Azda aj ja raz padnem do osídla ako ten úbožiak Peppino a budem potrebovať nejakého potkana, aby prehrýzol niekoľko slučiek môjho väzenia.“

„Skrátka, čo ste sa teda dozvedeli?“

„V utorok o druhej budú dve popravy, ako je to v Ríme zvykom pri otváraní veľkých slávností. Jeden odsúdený bude mazzolato; to je ničomník, ktorý zabil kňaza, čo ho vychoval; nezaslúži si voskrz súcitu. Druhý bude decapitalo, a to je práve ten úbohý Peppino.“

„Prosím vás, môj drahý, naháňate nielen vláde Svätej stolice, ale aj susedným kráľovstvám toľkú hrôzu, že im ohromne záleží na tom stanoviť odstrašujúci príklad.“

„Ale Peppino nie je ani členom mojej bandy; je to úbohý pastier, ktorý sa nedopustil iného zločinu, len že nám dodával zásoby.“

„A to ho robí voskrz vaším spoluvinníkom. Vidíte i to, že majú na neho ohľad: miesto toho, aby ho obesili, ako obesia vás, keď vás raz chytia, bude len gilotínovaný. Konečne, to spestrí ľudovú zábavu a bude to aspoň divadlom pre každý vkus.“

„Bez ohľadu na to, čo mu pripravujem ja a čo nečaká,“ dodal človek zpoza Tibery.

„Dovoľ, drahý priateľ, aby som povedal,“ riekol mužský v plášti, „že sa mi vidí, ako by ste chceli spáchať nejakú hlúposť.“

„Hotový som na hocičo, aby som znemožnil popravu toho chudáka, ktorý sa dostal do tvŕdze preto, že mi preukázal službu. Pri Madone! Považoval by som sa za zbabelca, keby som za toho hodného šuhaja niečo neurobil!“

„A čo urobíte?“

„Postavím asi dvadsať chlapov okolo popravišťa a vo chvíli, keď ho dovedú, na znamenie, ktoré dám, vrhneme sa s dýkami v rukách na sprievod a unesieme ho.“

„To sa mi zdá veľmi neisté a považujem svoj plán za oveľa lepší, ako je váš.“

„A aký je váš plán, Excelencia?“

„Dám niekomu, o kom viem, desaťtisíc piastrov, a on dosiahne, že Peppiniho popravu preložia až na budúci rok. Cez rok však dám tisíc piastrov zas niekomu inému, o kom tiež viem, a pomôže mu k úteku z väzenia.“

„Istý ste si úspechu?“

„Pardieu!“ riekol po francúzsky človek v plášti.

„Prosím?“ spýtal sa mužský zpoza Tibery, nerozumejúc.

„Hovorím, môj drahý, že ja sám so svojím zlatom dosiahnem viac ako vy a všetci vaši ľudia s dýkami, pištoľami, karabínami a puškami. Nechajte ma teda konať.“

„Výtečne. Ale budeme predsa len pripravení pre prípad, že by sa vám to nepodarilo.“

„Ak vás to teší, buďte len pripravení, ale ubezpečujem vás, že dostanem pre neho milosť.“

„Nezabudnite, že utorok je pozajtre. Máte už len zajtrajší deň.“

„Áno, ale deň sa skladá z dvadsiatich štyroch hodín, každá hodina zo šesťdesiatich minút, každá minúta zo šesťdesiatich sekúnd, za sedemdesiatšesťtisíc štyristo sekúnd možno spraviť veľa vecí.“

„A ako sa dozvieme o vašom úspechu, Excelencia, ak ho dosiahnete?“

„To je veľmi jednoduchá vec. Prenajal som posledné tri okná v kaviarni Rospoli. Ak dostanem lehotu, budú obidve rožné okná potiahnuté žltým damaskom, prostredné však bude potiahnuté bielym damaskom s červeným krížom.“

„Znamenite. A po kom pošlete pardon?“

„Pošlite mi jedného zo svojich ľudí, preoblečeného za kajúcnika, a ja mu ho odovzdám. Vo svojich šatách dostane sa až k úpätiu popravišťa a odovzdá bulu predstavenému bratstva a ten ju odovzdá katovi. Medzitým oznámte to Peppinovi, aby neumrel od strachu alebo nezošalel, lebo by sme mali zbytočné výdavky.“

„Čujte, Excelencia,“ riekol vidiečan, „som vám veľmi oddaný, a vy ste o tom, všakver, presvedčený?“

„Úfam sa, že je tak.“

„Ale ak zachránite Peppina, v budúcnosti vám budem nielen oddaný, ale aj poslušný.“

„Daj si pozor na slová, môj drahý! Raz ti to azda pripomeniem, lebo môže sa stať, že mi budeš potrebný…“

„Nuž, Excelencia, v prípade potreby ma nájdete tak, ako vás nájdem aj ja; a keby ste boli hneď na druhom konci sveta, stačí, keď mi napíšete: Urob to a to, a ja to urobím, ako že sa volám…“

„Pst!“ upozornil ho neznámy, „počujem zvuky.“

„To sú cudzinci, ktorí si prezerajú Koloseum pri svetle fakieľ.“

„Nie je potrebné, aby nás našli spolu. Ešte by nás mohli poznať tí vyzvedačskí sprievodcovia. A hoci si, drahý priateľ, veľmi ctím vaše priateľstvo, bojím sa predsa, že keby naše spojenie vyšlo najavo, poškodilo by mi to trocha môj úver.“

„Ak získate odloženie…?“

„Stredné okno bude zahalené damaskom s červeným krížom.“

„A ak ho nezískate?“

„Troma žltými látkami.“

„A potom?“

„Potom, drahý priateľ, môžete sa podľa vôle pohrať s dýkou, budem tam tiež a budem sa na vás dívať.“

„S Bohom, Excelencia, spolieham na vás a vy sa spoliehajte na mňa.“

Po týchto slovách človek zpoza Tibery zmizol na schodoch, kým neznámy zakryl si ešte lepšie tvár plášťom, prejdúc popri Františkovi vo vzdialenosti dvoch krokov, sostúpil na arénu vonkajšími schodmi.

O chvíľu František počul pod klenbami svoje meno: volal ho Albert.

Odpovedal až po odchode dvoch mužských, nechtiac im prezradiť, že mali svedka, ktorí, aj keď nevidel ich tváre, z ich rozhovoru mu neušlo ani slovo.

O desať minút jachal František k hotelu na Španielskom námestí, počúvajúc s bezočivou roztržitosťou učenú prednášku, ktorú mal Albert podľa Plinia a Calpurnia o mrežiach, opatrených železnými hrotmi, ktoré zabraňovaly ľútym šelmám vrhnúť sa na obecenstvo.

Nechal ho rozprávať bez poznámky. Túžil po samote, aby mohol bez prekážky premýšľať o výjave, ktorý sa práve pred ním odohral.

Z tých dvoch mužských jeden mu bol určite cudzí, videl a počul ho len prvý raz, ale s druhým to bolo inak, lebo, hoci nerozoznal jeho tvár, ktorá bola stále ponorená v tôni alebo zakrytá plášťom, zvuk hlasu ho príliš upútal hneď pri prvom raze, aby ho pri najbližšej príležitosti nepoznal.

Najmä v jeho posmešnom prízvuku bolo niečo škripľavé a kovové, čo ním otriaslo v rumoch Kolosea práve tak ako v jaskyni Monte Cristo.

Bol pevne presvedčený, že ten človek nebol nik iný ako námorník Simbad.

Zvedavosť, ktorú v ňom vzbudil ten mužský, bola taká veľká, že v akýchkoľvek iných okolnostiach bol by sa mu dal poznať. Ale rozhovor, ktorý pri tejto príležitosti vypočul, bol príliš intímny, preto ho zadržala veľmi oprávnená obava, že jeho zjavenie sa nebolo by mu príjemné. Nechal ho teda odísť, umieniac si, že ak sa s ním síde inokedy, už si nedá ujsť tú druhú príležitosť, ako si dal ujsť prvú.

František bol príliš zaujatý myšlienkami, preto nemohol vôbec spať. Noc vyplnil opätovným preberaním všetkých okolností, ktorými jeho pozornosť upútal človek z jaskyne a neznámy z Kolosea a ktoré smerovaly ta urobiť z dvoch tých osôb jednu bytosť. A čím väčšmi František nad tým dumal, tým väčšmi sa utvrdzoval vo svojej mienke.

Zaspal až nad ránom, preto sa zobudil veľmi neskoro. Albert ako pravý Parížan postaral sa už aj o večer. Dal si zaistiť lóžu v divadle Argentína.

František musel napísať niekoľko listov do Francúzska, ponechal teda povoz Albertovi na celý deň.

O piatej sa však Albert vrátil; odovzdal všetky svoje odporúčania, mal pozvanie na všetky večery a videl Rím.

Na to stačil Albertovi deň.

A ešte mal dosť času spýtať sa na kus, ktorý mali dávať, i na účinkujúcich hercov.

Kus sa volal „Parisina“, herci sa menovali Ceselli, Moriani a Spechová.

Našim mladým ľuďom, ako vidno, vodilo sa dobre: mali byť prítomní na predstavení jednej z najlepších opier pôvodcu Lucie di Lammermoor, hranej troma najslávnejšími umelcami Talianska.

Albert nemohol privyknúť na ultramontánne divadlá, do ich orchestra sa nevstupuje, ktoré nemajú balkóny ani otvorené lóže. Bolo to nemilé pre človeka, ktorý mal kreslo v Bouffes a čiastku dolnej lóže v opere.

To však neprekážalo Albertovi robiť skvelé toalety vždy, keď šiel s Františkom do opery; jeho obliekanie však bolo márne, lebo musíme priznať na hanbu jedného z najdôstojnejších reprezentantov parížskej módy, že Albert od štyroch mesiacov, ako cestoval krížom-krážom po Taliansku, nezažil ani jedno dobrodružstvo.

Albert zavše chcel na to robiť vtipy, ale vnútorne bol mimoriadne namrzený, že on, Albert de Morcerf, jeden z najvšímanejších mladíkov, ešte vždy sa márne namáha. Bolo to tým trápnejšie, že Albert podľa skromného zvyku francúzskych rodákov odcestoval do Paríža s presvedčením, že bude mať v Taliansku skvelé úspechy a že po jeho návrate bulvár de Gand bude sa kochať v opisovaní jeho šťastia, ktoré mal pri ženách.

Žiaľ, nebolo z toho nič: milé janovské, florentínske a neapolské grófky zotrvaly nie natoľko pri svojich mužoch, ale pri milencoch, a Albert nadobudol krutú skúsenosť, že Talianky pred Francúzkami majú aspoň tú presnosť, že sú verné svojej nevernosti.

Nechcem tvrdiť, že by v Taliansku, ako všade, neboly výnimky.

A Albert bol nielen dokonale elegantný gavalier, ale aj veľmi vtipný človek, okrem toho bol vikontom novej šľachty, ale dnes, keď sa už šľachtictvo nedokumentuje listinami, na tom nezáleží, či pochodí z roku 1399 alebo 1815? Popritom mal päťdesiattisíc libier dôchodku. To bolo viac, ako treba, aby bol človek v Paríži v móde. Bolo to teda v istej miere ponižujúce, že si ho ešte ani v jednom meste, ktorým precestoval, nik vážne nepovšimol.

Mal úmysel všetko dohoniť v Ríme, lebo karneval je vo všetkých krajinách sveta, kde sa oslavuje táto úctyhodná inštitúcia, časom slobody, keď aj najprísnejší sa dajú zviesť k nejakému šialenému kúsku. A keďže na druhý deň mal byť začiatok karnevalu, bolo dôležitou vecou, aby Albert rozposlal svoj prospekt pred jeho začiatkom.

Zabezpečil si teda v divadle jednu z najviditeľnejších lóží a prv, ako ta šiel, obliekol sa s vyberaným vkusom. Bolo to v prvom rangu, ktorý je u nás nahradený galeriou. A keďže sú prvé poschodia všetky aristokratické, preto ich menujú rangmi šľachticov.

Táto lóža, do ktorej sa pohodlne spratalo dvanásť osôb, prišla priateľom lacnejšie ako v parížskom Ambigu lóža pre štyri osoby.

Albert sa kochal ešte inou nádejou, že totiž, ak sa mu podarí dobyť kútik v srdci nejakej krásnej Rimanky, mohol by si tým zabezpečiť aj posto vo voze a tak pozorovať karneval z výšky aristokratického koča alebo kniežacieho balkóna.

Tieto myšlienky robily Alberta pohyblivejším, ako býval inokedy. Hercom obracal chrbát, nahýnal sa z lóže až po pás a lornetoval všetky krásavice šesť palcov dlhým ďalekohľadom.

Všetky tieto Albertove námahy však neodmenila ani jedna pekná ženská čo priam len jediným zvedavým pohľadom.

A skutočne každý hovoril o svojich veciach, o svojich láskach, zábavách, o karnevale, ktorý sa začínal na druhý deň po veľkonočnom týždni, nevenujúc ani len chvíľu pozornosti hercom ani kusu, okrem istých momentov, keď sa každý obrátil, aby vypočul časť Corelliho recitatívu, alebo aby odmenil potleskom skvelú Morianiho áriu, alebo aby zavolal „bravo“ Spechovej; potom sa však súkromný rozhovor rozprúdil znovu.

Ku koncu prvého dejstva otvorily sa dvere lóže, do tej chvíle prázdnej, a František videl vstúpiť do nej osobu, ktorej mal česť byť v Paríži predstavený a o ktorej myslel, že je ešte vo Francúzsku. Albert pri jej vstupe zbadal Františkovo hnutie, a obrátiac sa k nemu, riekol: „Poznáte tú dámu?“

„Áno, ako sa vám páči?“

„Rozkošná, môj drahý, a blondína. Ach, tie nádherné vlasy! Je to Francúzka?“

„Nie, Benátčanka.“

„A menuje sa…“

„Grófka G…“

„Oh, poznám ju podľa mena!“ zvolal Albert. „Je vraj práve taká vtipná, ako je krásna. Hrom do toho, keď si pomyslím, že som jej mohol byť predstavený na poslednom plese pani de Villefortovej, a že som to zameškal! Som veľký hlupák!“

„Chcete, aby som tú chybu napravil?“ spýtal sa František.

„A vy sa s ňou poznáte tak dôverne, že by ste ma mohli uviesť do jej lóže?“

„Mal som česť shovárať sa s ňou tri alebo štyri razy v živote. To je, ako viete, práve dosť, aby človek nebol neprístojný.“

Vtom grófka zbadala Františka a kývla mu pôvabne rukou, na čo on odpovedal úctivým sklonením hlavy.

„Ale tak sa mi vidí, že ste dôverní priatelia,“ riekol Albert.

„Ste na omyle, a to je príčinou, že my Francúzi dopúšťame sa tisíc hlúpostí. Čudná vec, že my na všetko pozeráme s nášho parížskeho hľadiska. Vo Španielsku a v Taliansku podľa voľnosti stykov nesmiete nikdy posudzovať dôvernosť ľudí. My s grófkou sme pocítili len obapolné sympatie, nič viac.“

„Sympatie srdca?“ spýtal sa Albert so smiechom.

„Nie, ducha,“ odvetil vážne František, „nič viac.“

„A pri akej príležitosti?“

„Pri prechádzke v Koloseu, akú sme minule spolu vykonali.“

„Pri mesiačiku?“

„Áno.“

„Sami?“

„Skoro!“

„A hovorili ste…?“

„O mŕtvych.“

„Ach,“ zvolal Albert, „a to bolo skutočne veľmi veselé. Nuž ja vás ubezpečujem, že ak budem taký šťastný byť rytierom krásnej grófky na podobnej prechádzke, budem jej rozprávať len o živých.“

„A môžbyť, že spáchate chybu.“

„Ale zato ma jej, všakver, predstavíte, ako ste mi sľúbili?“

„Hneď po spustení opony.“

„To prekliate prvé dejstvo je pridlhé!“

„Vypočujte finále, je veľmi pekné a Corelli ho spieva prekrásne.“

„Áno, ale tá hra!“

„Spechová už nemôže byť dramatickejšia.“

„Pochopíte, že keď človek počul Sontagovú a Malibranovú…“

„Nemyslíte, že Marianiho metóda je znamenitá?“

„Nemám rád, keď brunet spieva blondíne.“

„Ach, môj drahý,“ vravel František, obracajúc sa, kým Albert hľadel ďalej na scénu, „máte skutočne zveličené požiadavky.“

Konečne opona spadla na spokojnosť vikonta de Morcerf, ktorý vzal klobúk, rýchlo si upravil vlasy, kravatu, manžety a dal najavo Františkovi, že na neho čaká.

Keď však grófka, ktorej sa František spýtal pohľadom, dala najavo, že bude vítaný, František neváhal vyhovieť Albertovej dychtivosti, a obíduc polkruh, nasledovaný priateľom, ktorý si cestou upravoval záhyby, ktoré mohly vzniknúť pohybom na jeho golieri alebo na výložkách kabáta, zaklopal na dvere grófkinej lóže, majúcej č. 4.

Mladý mužský, sediaci vedľa nej v popredí lóže, hneď vstal, prepúšťajúc podľa talianskeho zvyku miesto prichádzajúcemu hosťovi, ktorý ho zas má prepustiť, keď príde nová návšteva.

František predstavil grófke Alberta ako jedného z najdistingvovanejších mladých ľudí v ohľade ducha a spoločenského postavenia. Čo bola pravda, veď v Paríži, v prostredí, v ktorom žil Albert, bol skutočne dokonalým gavalierom. František poznamenal, že Albert, zúfalý nad tým, že mu nebolo možno dať sa predstaviť grófke za čias jej parížskeho pobytu, naložil mu napraviť tú chybu a on sám potreboval niekoho, kto by ho ku grófke uviedol, že plní tú úlohu, prosiac grófku, aby prepáčila jeho neskromnosť.

Grófka odpovedala, milo zdraviac Alberta a podávajúc ruku Františkovi.

Albert, prijmúc jej pozvanie, zaujal prázdne miesto v popredí a František si sadol do druhého radu za grófku.

Albert si našiel výborný predmet rozhovoru: totiž Paríž; hovoril s grófkou o ich spoločných známych. František zbadal, že je vo svojom elemente, nevyrušoval ho teda, a vyžiadajúc si od neho obrovský ďalekohľad, dal sa do prehliadky hľadiska.

V treťom rade proti nim v popredí lóže sedela žena obdivuhodnej krásy, majúca grécky kroj, v ktorom sa pohybovala tak prirodzene, že bolo zrejmé, že je to jej riadny oblek.

Za ňou z tône vystupovala postava mužského, ktorého tvár nebolo možno rozoznať.

František, prerušiac Albertov rozhovor s grófkou, spýtal sa grófky, či pozná krásnu Albánku, ktorá cele oprávnene púta nielen pozornosť mužských, ale aj žien.

„Nie,“ odvetila grófka; „všetko, čo viem, je, že je v Ríme už od začiatku sezóny, lebo pri otvorení divadla videla som ju sedieť tam, kde sedí teraz. A celý mesiac nevynechala ani jedno predstavenie, sprevádzaná alebo mužským, ktorý je s ňou i teraz, alebo len čiernym sluhom.“

„Ako sa vám páči, pani grófka?“

„Je báječne pekná. Medora bola asi podobná tejto žene.“

František a grófka vymenili úsmev. Potom grófka zabávala sa ďalej s Albertom a František pozoroval Albánku.

Opona sa zdvihla. Začínal sa dobrý taliansky balet, ktorý uviedol na scénu slávny Henri. Tento choreograf získal si v Taliansku ohromnú slávu, ktorú nešťastník stratil v nantickom divadle. Bol to balet, v ktorom všetko, od prvého herca až do posledného činiteľa, má takú aktívnu účasť na hre, že sto päťdesiat osôb, dvíhajúc ruku alebo nohu, robí naraz ten istý posunok.

Balet sa menoval „Poliska“.

František bol príliš zaujatý krásnou Grékyňou, aby sa staral čo priam o najzaujímavejší balet. Ona však sledovala hru s viditeľnou radosťou, ktorá tvorila pravú protivu nedbanlivosti jej sprievodcu; on sa totiž, kým trval choreografický chef-d’oeuvre, ani nehol a zdalo sa, že i pri infernálnom huku, ktorý robily trúby, cimbaly a zvonce orchestra, požíva božskú rozkoš pokojného, sladkého sna.

Konečne sa balet skončil a opona spadla pri šialenom potlesku uveličeného prízemia.

Pre zvyk rozdeľovať operu baletom sú prestávky v Taliansku veľmi krátke, lebo speváci, kým tanečníci predvádzajú svoje pirouety a skoky, majú dosť času vydýchnuť si a preobliecť sa.

Zaznela ouvertura druhého dejstva. František zbadal, že pri prvom tóne sláčika spiaci ľahko vstal a pristúpil ku Grékyni, ktorá sa k nemu obrátila niekoľkými slovami a potom sa zas oprela o predok lóže.

Tvár jej sprievodcu bola stále v tôni, takže František nemohol rozoznať jej črty.

Opona sa zdvihla. Františkovu pozornosť mimovoľne upútala scéna a jeho oči opustily na chvíľu lóžu krásnej Grékyne.

Dejstvo sa začína nádherným duetom: Parisina prezradí vo sne pred Azzom tajomstvo svojej lásky k Uzovi; zradený manžel prežije všetku zúrivosť žiarlivosti, až, presvedčený, že mu je jeho žena neverná, zobudí ju, aby jej oznámil svoju skorú pomstu.

Toto duo je jedno z najkrajších, najvýraznejších a najhroznejších, ktoré utvorilo plodné pero Donizettiho. František ho počul už tretí raz, a hoci nebol nadšencom hudby, bol ním hlboko dojatý. Chcel sa teda pridružiť k potlesku hľadiska, keď tu jeho dlane, prichystané na úder, zastaly a bravo, ktoré chcel vykríknuť, odumrelo mu na perách.

Mužský v lóži, ktorá bola oproti, sa nahol, a keď sa jeho hlava zjavila vo svetle, František poznal tajomného obyvateľa ostrova Monte Cristo, ktorého postavu a hlas tak dobre poznal, ako sa mu zdalo, minulého dňa na rumoch Kolosea.

Nebolo pochybnosti, divný cestovateľ býval v Ríme.

Výraz Františkovej tváre bol iste v súlade so zmätkom, v ktorom sa pod vplyvom tohto náhleho zjavenia ocitol jeho duch, lebo grófka, pozrúc na neho, dala sa do smiechu a pýtala sa, čo mu je.

„Pani grófka,“ odvetil František, „spýtal som sa vás práve, či poznáte tú albánsku ženu: teraz sa vás spytujem, či poznáte jej muža.“

„O nič viacej ako ju,“ odvetila grófka.

„Nevšimli ste si ho nikdy?“

„To je pravá francúzska otázka! Viete vari, že pre nás, Talianky, nejestvuje na svete iný mužský okrem toho, ktorého milujeme!“

„To je pravda,“ prisvedčil František.

„V každom prípade,“ pokračovala, držiac pred očami Albertov ďalekohľad a hľadiac ním na lóžu, „je to nejaký ku životu vzkriesený, nejaký umrlec, ktorý s hrobárovým dovolením opustil hrobku, lebo zdá sa úžasne bledý.“

„Vždy je taký,“ riekol František.

„A vy ho poznáte?“ spýtala sa grófka. „Spytujem sa vás teda ja, aký je to človek?“

„Myslím, že som ho už videl, a tak sa mi vidí, že ho poznávam.“

„Naozaj,“ riekla grófka, pohnúc peknými ramenami, ako by ju bolo prehradilo, „verím, že kto raz videl takého človeka, nezabudne naň nikdy.“

Dojem, ktorý mal František, nebol teda dojmom osobným, keď iná bytosť cítila to isté ako on.

„Nuž,“ spýtal sa František grófky, keď si aj druhý raz obzerala ďalekohľadom neznámeho, „čo si myslíte o tom človeku?“

„Že sa mi zdá živým a skutočným lordom Ruthwenom.“

Toto svieže pripomenutie Byrona Františka skutočne prekvapilo; ak v ňom mohol niekto vzbudiť vieru v dejstvovanie upírov, bol to tento mužský.

„Musím sa dozvedieť, kto je to,“ riekol František vstávajúc.

„Oh, nie, nie!“ zvolala grófka. „Neodchoďte odo mňa; spolieham sa na vás, že ma odprevadíte, a nepustím vás.“

„Ako!“ riekol František, kloniac sa k jej uchu. „Vy sa naozaj bojíte?“

„Čujte,“ vetila grófka. „Byron mi prisahal, že verí v upírov, hovoril mi, že ich videl, opísal mi ich tvár. A to je navlas to isté: tie čierne vlasy, divným ohňom blčiace veľké oči, tá smrteľná bledosť. A potom, všimnite si, že nie je so ženou, ako sú ostatné ženy, je s nejakou cudzinkou, nejakou Grékyňou, rozkolníčkou, bezpochyby nejakou čarodejnicou, ako je sám. Prosím vás, nechoďte ta. Stopujte ho zajtra, ak chcete, ale osvedčujem sa, že vás dnes nepustím.“

František trval na svojom.

„Čujte,“ hovorila grófka vstanúc, „idem; nemôžem zostať až do konca predstavenia, mám hostí: azda by ste boli taký nerytiersky a neodprevadili by ste ma?“

Len jedna odpoveď bola možná: vziať klobúk, otvoriť dvere a ponúknuť grófke rameno.

Urobil teda tak.

Grófka bola naozaj veľmi rozrušená. Sám František sa nemohol zbaviť istej poverčivej hrôzy, tým zrejmejšie, že to, čo u grófky bolo výsledkom inštinktívneho pocitu, u neho bolo vyvolávané rozpomienkou.

Vstupujúc do koča, cítil, že sa trasie.

Odprevadil ju až domov: nebolo tam hostí a nik na ňu nečakal; robil jej preto výčitky.

„Naozaj,“ odvetila, „necítim sa dobre a potrebujem samotu: pohľad na toho mužského ma cele rozrušil.“

František sa chcel zasmiať.

„Nesmejte sa,“ hovorila mu, „napokon nemáte na to ani vôľu. A potom, sľúbte mi niečo.“

„Čo?“

„Sľúbte mi to.“

„Všetko, čo chcete, okrem toho, aby som sa zriekol stopovania toho mužského. Mám príčiny, ktoré vám nemôžem povedať, prečo si prajem vedieť, kto je to, zkade prichádza a kam ide.“

„Zkade prichodí, neviem. Ale kam ide, to vám môžem povedať: ide cele iste do pekla.“

„Vráťme sa k sľubu, ktorý ste chceli odo mňa, pani grófka,“ riekol František.

„Ach, áno; aby ste sa totiž vrátili rovno do hotela a nehľadeli sa dnes večer sísť s tým mužským. Je určitý vzťah medzi osobami, ktoré opúšťame, a osobami, s ktorými sa sídeme. Nebuďte ohnivom medzi mnou a tým človekom. Zajtra si za ním môžete behať, koľko len chcete, ale mi ho nikdy nepredstavujte, ak nechcete, aby som zomrela od strachu. A teraz, dobrú noc; hľaďte zaspať; ja dobre viem, kto nebude spať.“

Po tých slovách grófka opustila Františka, nechajúc ho váhať, či sa bavila na jeho vrub, alebo či skutočne pociťovala strach, ktorý prejavila.

Vrátiac sa do hostinca, František našiel Alberta v župane, hovejúceho si v kresle a fajčiaceho cigaru.

„Ach, vy ste to!“ vítal ho. „Myslel som, že prídete až zajtra.“

„Drahý Albert,“ vravel František, „som šťastný, že sa mi núka príležitosť povedať vám raz navždy, že o talianskych ženách máte najnesprávnejšiu predstavu; a predsa sa mi tak vidí, že vaše nepodarené ľúbostné výpočty vás už mohly o ňu pripraviť.“

„Čo chcete! Človek tým huncútskym ženám voskrz nerozumie! Podajú a stisnú vám ruku; hovoria s vami tíško, dajú sa vám odprevádzať domov: Parížanka pri štvrtine takého správania stratila by i počestné meno.“

„Eh, práve že nemajú tajomstva, že žijú v jase slnečného svetla, preto konajú ženy bez okolkov v tej krásnej krajine, kde zaznieva „si“ — vraví Dante. Konečne, videli ste, že grófka sa skutočne bála.“

„Čoho sa bála? Toho statočného pána, ktorý sedel oproti nám s tou driečnou Grékyňou? Chcel som mu prísť na koreň, a keď vyšli z lóže, šiel som na chodbe proti nim. Neviem, ako ste prišli k tým záhrobným myšlienkam! Je to veľmi pekný človek, krásne oblečený, ktorý si iste objednáva šaty vo Francúzsku u Blina alebo Humanna; je koľkosi bledý, pravda, ale viete, že bledosť je znakom ušľachtilosti.“

František sa usmial; Albert si totiž veľmi zakladal na svojej bledosti.

„Som tiež presvedčený,“ povedal František, „že grófkine predstavy o tom mužskom nemajú smyslu. Hovoril vo vašej blízkosti a zachytili ste niektoré z jeho slov?“

„Hovoril, ale novogrécky. Poznal som tú reč podľa niektorých znetvorených gréckych slov. Musím vám prezradiť, môj drahý, že som na gymnáziu bol prvotriednym grékom.“

„Hovoril teda novogrécky?“

„Určite.“

„Tak je to iste on,“ šepol František.

„Čo hovoríte…?“

„Nič. Čo ste robili zatiaľ?“

„Chystal som vám prekvapenie.“

„Aké?“

„Viete, že nemožno zaopatriť povoz?“

„Ako by som nevedel, keď sme nadarmo robili všetko, čo bolo v ľudskej moci, aby sme si ho zaopatrili!“

„Nuž, mám báječnú myšlienku!“

František pozrel na Alberta tak, ako by nemal veľkú dôveru v jeho vynaliezavosť.

„Môj drahý,“ riekol Albert, „poctievate ma pohľadom, ktorý by si zaslúžil, aby som vás žiadal o zadosťučinenie.“

„Ochotný som dať vám ho, drahý priateľ, ak je vaša myšlienka taká vtipná, ako hovoríte.“

„Čujte.“

„Počúvam.“

„Hľaďte, nemožno si zaopatriť voz?“

„Tak je.“

„Ani kone.“

„Tak isto.“

„Ale možno si zaopatriť rebrovec.“

„Hádam.“

„A pár volov.“

„Bezpochyby.“

„Tak, drahý priateľ, o to nám ide teraz. Dám okrášliť rebrovec, preoblečieme sa za neapolských žencov a predstavíme v životnej veľkosti nádherný obraz Leopolda Roberta; keby si grófka pre väčšiu vernosť chcela obliecť ženský kroj z Puzzole alebo Sorenta, doplnilo by to fašiangový žart, a grófka je na to dosť krásna, aby ju mohli považovať za originál Ženy s dieťaťom?“

„Hrom do toho!“ zvolal František. „Teraz máte pravdu, pán Albert, to je skutočne podarená myšlienka.“

„A k tomu ešte národná, z čias merovingských kráľov, môj drahý! Ach, rímski páni, myslíte si, že budeme behať peši po vašich uliciach ako lazzaroni, a to preto, že nemáte dosť kočov a koní? Nuž, nájdeme si ich!“

„A hovorili ste už niekomu o tom báječnom výmysle?“

„Nášmu hostinskému. Keď som sa vrátil, zavolal som si ho hore a vyslovil som mu svoje želanie. Ubezpečil ma, že nič nie je ľahšie ako to. Chcel som dať volom pozlátiť rohy, ale povedal mi, že by na to boly potrebné tri dni. Musíme sa teda zjaviť bez tejto maličkosti.“

„A kde je?“

„Kto?“

„Náš hostinský?“

„Sháňa povoz. Zajtra by mohlo byť už neskoro.“

„S odpoveďou teda príde ešte dnes večer?“

„Čakám ho.“

V tej chvíli otvorily sa dvere a majster Pastrini vstrčil medzi ne hlavu.

„Permesso?“ spýtal sa.

„Pravdaže, slobodno!“ zvolal František.

„Nuž,“ riekol Albert, „našli ste hľadaný povoz a nijaké voly?“

„Našiel som niečo lepšie,“ odvetil hostinský s veľmi spokojnou a sebavedomou tvárou.

„Ach, drahý hostiteľ,“ povedal Albert, „dajte si pozor. Lepšie je nepriateľom dobrého!“

„Vaše Excelencie sa môžu na mňa spoľahnúť,“ vetil otec Pastrini domýšľavým tónom.

„Tak nakrátko, ako sa teda majú veci?“ spýtal sa zas František.

„Vy viete,“ začal hostinský, „že gróf de Monte Christo býva na tej istej chodbe ako vy.“

„Myslím, že áno,“ odvetil Albert, „veď pre neho bývame ako študenti z ulice Saint-Nicolas-du-Chardomet.“

„Dozvedel sa o vašich biedach a ponúka vám dve miesta vo svojom koči a dve miesta vo svojich oknách v paláci Rospoli.“

Albert a František pozreli na seba.

„Ale či máme,“ uvažoval Albert, „prijať pozvanie toho cudzieho, neznámeho človeka?“

„Kto je to ten gróf de Monte Cristo?“ spýtal sa František hostinského.

„Nejaký nesmierne veľký sicílsky alebo maltánsky pán; urodzený ako Borghese a bohatý ako zlatá baňa.“

„Tak sa mi vidí,“ riekol František Albertovi, „že ak je to človek takých dobrých manierov, ako hovorí náš hostinský, mal nás pozvať na iný spôsob, písomne, alebo…“

V tej chvíli zaklopali na dvere.

„Slobodno,“ zavolal František.

Na prahu chyže zjavil sa sluha v dokonale elegantnej livreji.

„Od grófa de Monte Cristo pre pána Františka d’Epinay a pána vikonta Alberta de Morcerf,“ riekol.

A podal hostinskému dve navštívenky, ktoré hostinský odovzdal mladým ľuďom.

„Pán gróf de Monte Cristo,“ pokračoval sluha „prosí pánov o dovolenie, aby ich ako sused smel navštíviť zajtra ráno; bude mať česť dozvedieť sa, o koľkej hodine budú ho páni chcieť prijať.“

„Na moj’ pravdu,“ riekol Albert Františkovi, „proti tomu nemožno nič namietať.“

„Odovzdajte pánu grófovi náš odkaz,“ vravel František, „že sme to my, ktorí budeme mať česť urobiť mu návštevu.“

Sluha odišiel.

„To prevyšuje všetku eleganciu,“ riekol Albert. „Otec Pastrini, máte pravdu, váš gróf Monte Cristo je dokonalý gentleman.“

„Prijímate teda jeho pozvanie?“ spýtal sa hoteliér.

„Isteže, áno,“ odvetil Albert. „Jednako sa priznávam, že mi je ľúto nášho rebrovca a žencov a že, keby nám tú stratu nenahradilo okno v paláci Rospoli, myslím, zostal by som pri svojej prvej myšlienke; čo vy na to, František?“

„Hovorím, že i ja som sa rozhodol pre okná v paláci Rospoli,“ vravel František.

Skutočne toto ponúknutie dvoch miest v okne paláca Rospoli priviedlo na um Františkovi rozhovor cudzinca s človekom zpoza Tibery, ktorý vypočul na rumoch Kolosea, rozhovor, v ňom mužský v plášti sa zaviazal vymôcť omilostenie odsúdeného. Ak bol — ako všetko o tom svedčilo — mužský s plášťom totožný s tým, ktorého zjav v shľadisku Argentíny Františka tak mocne zaujal, mohol ho František určite poznať, a potom by mu nič neprekážalo v tom, aby vo veci jeho osoby uspokojil svoju zvedavosť.

František strávil časť noci premýšľaním o tých dvoch zjavoch, túžiac po zajtrajšku. Zajtra sa malo skutočne všetko objasniť a tiež bolo zrejmé, že jeho hostiteľ z Monte-Christa mu teraz nezmizne, iba že by mal Gygov prsteň a s pomocou toho mohol sa stať neviditeľným. Pred ôsmou hodinou bol už hore.

Albert však, nemajúc príčiny skoro vstať ako František, spal ešte hlboko.

František dal zavolať hostinského, ktorý prišiel, ako vždy, s veľkou úctivosťou.

„Otec Pastrini,“ riekol mu, „nebude dnes nejaká poprava?“

„Áno, Excelencia, ale ak sa spytujete preto, aby ste si zaopatrili nejaké okno, tak ste si na vec smysleli príliš neskoro.“

„Nie,“ odvetil František; „konečne, keby mi na tom tak veľmi záležalo vidieť to divadlo, tuším, našiel by som miesto na hore Pincio.“

„Oh, myslel som, že Vašej Excelencii by sa nechcelo špiniť s tou sberbou, ktorá tam má akosi svoj prirodzený amfiteáter.“

„Asi ta nepôjdem,“ riekol František, „ale želal by som si dozvedieť sa niektoré podrobnosti.“

„Aké?“

„Chcel by som vedieť, koľko ich je odsúdených, ich mená a spôsob trestu.“

„To je priam vhod, práve mi doniesli tavolety.“

„Čo je to tavolety?“

„Tavolety sú drevené tabuľky, ktoré deň pred popravou vešajú na všetky rohy ulíc, na nich sú nalepené mená odsúdených a spôsob trestu. To oznámenie má veriacich vyzývať k modlitbe, aby Boh vzbudil v previnilcoch úprimnú ľútosť.“

„A vám prinášajú tie tavolety, aby ste pripojili svoje modlitby k modlitbám veriacich?“ spýtal sa František s tónom pochybnosti.

„Nie, Excelencia; dohodol som sa s priliepačom a on mi ich nosí, ako mi nosia divadelné plakáty, aby moji hostia, ak by si želali vidieť popravu, boli upozornení.“

„Ach, to je veľmi delikátna pozornosť!“ zvolal František.

„Oh,“ vetil otec Pastrini s úsmevom, „môžem sa pochváliť, že robím všetko možné, aby vznešení cudzinci, ktorí ma poctia svojou dôverou, boli spokojní.“

„Vidím, vidím, môj hostiteľ, a zopakujem to každému, kto to bude chcieť počúvať. Predbežne by som si chcel prečítať jednu z tých tavolet.“

„To je veľmi ľahká vec,“ vravel hoteliér, otvoriac dvere, „dal som jednu zavesiť na chodbu.“

Vyšiel, sňal tavoletu a podal ju Františkovi.

To je doslovný preklad oznámenia popravy.

„Dáva sa na známosť všetkým, že v utorok 22. februára, v prvý deň karnevalu, následkom výroku súdu Roty na námestí del Popolo popravený bude Andrea Rondolo, vinný pre zavraždenie veľmi úctyhodnej a veľmi váženej osoby dona Cesara Terliniho, kanonika chrámu Jána Lateránskeho, a Peppino, zvaný Rocca Priori, usvedčený ako spoluvinník ohavného zbojníka Luigiho Vampu a mužov jeho bandy.

Prvý bude mazzolato.

Druhý decapitato.

Žiadajú sa milosrdné duše, aby prosily Boha o úprimné pokánie pre týchto dvoch nešťastných odsúdencov.“

Bolo to isté, čo dva dni pred tým počul František na rumoch Kolosea, a nič sa v programe nezmenilo: mená odsúdených, príčina ich trestu a spôsob popravy, všetko bolo navlas to isté.

A tak podľa všetkej pravdepodobnosti človek zpoza Tibery nebol nikto iný ako zbojník Luigi Vampa a mužský v plášti námorník Simbad, ktorý v Ríme, ako v Porto-Vecchio a Tunise, praktikoval svoje ľudomilné zamestnanie.

Čas plynul, bolo deväť hodín a František šiel zobudiť Alberta, keď ho videl na svoje veľké prekvapenie vychádzať cele ustrojeného z chyže. Karneval mu stále bol na mysli a zobudil ho včaššie, ako sa úfal jeho priateľ.

„Nuž,“ riekol František hostinskému, „teraz, keď sme obidvaja hotoví, myslíte, drahý pán Pastrini, že by sme mohli ísť ku grófovi de Monte Cristo?“

„Oh, iste,“ odvetil otec Pastrini, „gróf de Monte Cristo je veľký ranostaj a som istý, že je už viac ako dve hodiny hore.“

„A myslíte, že nie je indiskrétne ísť k nemu teraz?“

„Voskrz nie.“

„Ak ste, Albert, hotový…“

„Úplne hotový,“ odvetil Albert.

„Poďme sa poďakovať susedovi za jeho zdvorilosť.“

„Poďme!“

František a Albert potrebovali len prejsť cez chodbu, hostinský šiel pred nimi a zazvonil miesto nich. Sluha prišiel otvoriť.

„I signori Francesi,“ oznamoval hoteliér.

Sluha sa poklonil a kývol im, aby vstúpili.

Prešli cez dve miestnosti, zariadené s prepychom, o akom by sa im v hostinci otca Pastriniho nikdy nebolo ani snívalo, a prišli konečne do salónu dokonalej elegancie. Na dlážke bol prestretý turecký koberec, najpohodlnejšie kreslá núkaly svoje mäkké podušky s operadlami, naklonenými dozadu. Nádherné obrazy slávnych majstrov, trofeje, sostavené zo skvostných zbraní, visely na stenách a veľké kobercové portiéry splývaly pred dverami.

„Ak sa Excelenciám páči sadnúť,“ riekol sluha, „oznámim ich pánu grófovi.“

A zmizol vo dverách.

Vo chvíľke, keď sa tie dvere otvorily, doľahol k obidvom pánom hlas guslí, ale hneď zamĺkol: dvere sa vzápätí zasa zavrely, vpustiac do salónu, ak tak možno povedať, len závan súzvuku.

František a Albert vymenili pohľad a zas sa vrátili so zrakom na náradie, obrazy a zbrane. To všetko pri druhom obzeraní zdalo sa im ešte nádhernejším ako predtým.

„Tak, čo na to poviete?“ spýtal sa František svojho priateľa.

„Na moj’ veru, môj drahý, vravím, že náš sused je nejaký burzový jednateľ, ktorý špekuloval na pokles španielskych papierov, alebo je to nejaký veľmož, ktorý cestuje inkognito.“

„Pst,“ upozornil ho František; „dozvieme sa to, lebo je tu!“

A skutočne, zvuk otvárajúcich sa dvier zaletel až k hosťom; skoro súčasne zdvihla sa portiéra pred majiteľom toho bohatstva.

Albert mu šiel oproti, ale František zostal na svojom mieste ako by prikutý.

Ten, kto práve vstúpil, nebol nikto iný ako mužský s plášťom z Kolosea, neznámy z lóže, tajomný hostiteľ z Monte-Christa.