ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slnce dosiahlo asi tretinu svojej dráhy a jeho májové lúče, teplé a životodarné, žiarily na skaly, ktoré sa nezdaly tiež neciteľné k jeho teplote; tisíce svrčkov, skrytých vo vrese, húdlo nepretržite a jednotvárne; lístie mýrt a olív chvelo sa a šelestilo skoro kovovým zvukom; Dantesov každý krok po rozohriatej žule plašil jašterice, podobné smaragdom; v diaľke bolo vidieť poskakovať po naklonenom svahu divé kozy, ktoré lákaly sem zavše lovcov: slovom, ostrov bol obývaný, rušný a oživený, a predsa sa na ňom cítil Edmond sám v ruke božej.

Cítil nejasné pohnutie, podobné troške strachu: bola to jasným svetlom vzbudená nedôvera, ktorá aj v púšti vnukuje pocit, že sú na nás uprené skúmavé oči.

Ten pocit bol taký silný, že vo chvíli, keď sa chcel dať do práce, Edmond sa zastavil, odložil motyku, vzal pušku, vystúpil v prostriedku ostrova na najvyšší bod a ztade ďaleko siahajúcim pohľadom objal všetko, čo ho obklopovalo.

Ale musíme povedať, že jeho pozornosť neupútala poetická Korzika, na ktorej mohol rozoznať aj domy, ani skoro neznáma Sardínia, tvoriaca jej pokračovanie, ani Elba so svojimi ohromnými rozpomienkami, ani konečne tá nepoznateľná, na obzore sa tiahnúca čiara a odkrývajúca vycvičenému oku námorníka nádherný Janov a obchodné Livorno; nie: bola to brigantína, ktorá vyplávala na úsvite, a tartana, ktorá práve odišla.

Prvá sa strácala v Bonifácovej úžine; druhá, berúc sa protivným smerom, plavila sa pozdĺž Korziky, okolo ktorej sa chystala obísť.

Ten pohľad presvedčil Dantesa.

Obrátil teda zrak na predmety, ktoré ho bližšie obkľučovaly; videl, že stojí na najvyššom kužeľovom bode ostrova, krehkou sochou tohto obrovského podstavca; pod ním ani živého ducha; vôkol neho ani jedinej bárky; nič, len azúrové more, ktoré bilo do základov ostrova, ktorý tieto večné nárazy zdobily striebornou čipkou.

Sostúpil teda rýchlym, ale predsa veľmi opatrným krokom: v takejto chvíli bál sa veľmi nehody, ktorú tak obratne a šťastne napodobnil.

Dantes šiel podľa vytesaných znakov po opačnej stope a videl, že stopa ho doviedla k zálivu, skrytému ako kúpalište antických nýmf; tento záliv zo začiatku bol dosť široký a v prostriedku dosť hlboký, takže malé plavidlo, ako speronar, mohlo ta vplávať a skryť sa tam. Potom, sledujúc niť logických vývodou, s pomocou ktorej Faria tak umne vodieval ducha bludišťom domnienok, prišiel k náhľadu, že kardinál Spada, ktorého záujmom bolo zostať v skryte, pristál v tomto zálive, ukryl v ňom svoju loďku, sledoval čiaru, označenú znakmi, a na konci tej čiary zakopal svoj poklad.

Tento predpoklad doviedol Dantesa zpät k okrúhlemu balvanu.

Len toto znepokojovalo Dantesa a miatlo jeho predstavy o silách, ako bolo možno bez použitia značných síl vztýčiť tento balvan, ktorý vážil azda päťdesiat alebo šesťdesiat centov, na podstavec, na ktorom ležal.

Zrazu Dantesovi svitlo: miesto toho, aby ho vztýčili, azda ho spustili.

Dantes teda vyskočil ponad balvan, aby vyhľadal jeho predošlé stanovisko.

A skutočne onedlho videl, že balvan musel byť skotúľaný po miernom svahu a zastal na svojom terajšom mieste; druhý balvan vo veľkosti obyčajného kameňa slúžil mu za hamovku. Kamene a žuly bedlivo poukladali, aby zakryly všetku porušenosť kontinuity; celé murárske dielo bolo pokryté hlinou, na ktorej sa ujala tráva, rozrástol sa mach, utkvelo tam niekoľko semienok myrty a mastixu a zdalo sa, že je starý balvan srastený so zemou.

Dantes obozretne naddvihol hlinu a poznal, či domnieval sa poznať celý ten dôvtipný úskok.

A počal motykou dorážať na tú spojujúcu stenu, účinkom času stvrdnutú.

Po desaťminútovej práci stena popustila a vznikol otvor, do ktorého bolo možno vsunúť rameno.

Dantes odrezal olivu, takú hrubú, akú len mohol nájsť, očistil ju od vetiev, vsunul do diery a upotrebil ju ako sochor.

Balvan bol však príliš ťažký, a k tomu príliš silne podopretý spodnou skalou, aby ľudská sila, hoc aj sila Heraklova, mohla ho podvihnúť.

Dantes teda videl, že musí najprv útočiť na túto podporu.

Ale čím?

Dantes sa obzrel dookola, ako robia ľudia v tvŕdzi, a jeho zrak padol na mufloní roh, plný pušného prachu, ktorý mu tam nechal jeho priateľ Jacopo.

Usmial sa: pekelný vynález mal vykonať svoje dielo.

Motykou vyhĺbil medzi horným balvanom a skalou, na ktorej spočíval, podkop, aký robievajú zákopníci, ak chcú ľudským ramenám usporiť príliš veľkú námahu, a potom ho naplnil prachom. Nato roztrhal vreckovku, a stočiac ju, urobil z nej knôt.

Zapáliac ho, Dantes sa vzdialil.

Výbuch nastal skoro: horný balvan bol hneď naddvihnutý nevypočítateľnou silou, spodný sa rozletel na kusy. Malým otvorom, ktorý zo začiatku urobil Dantes, ušiel celý kŕdeľ hemžiaceho sa hmyzu a ohromná zmija, strážkyňa tejto tajomnej cesty, vinula sa v modrastých špirálach a zmizla.

Dantes sa priblížil: horný, podpory zbavený balvan chýlil sa nad priepasťou; neohrozený skúmateľ ho obišiel, vybral si najváhavejšie miesto, oprel sochor o jednu hranu a podobne Sizyfovi, zo všetkých síl vzoprel sa proti balvanu.

Otrasom už pohnutý balvan sa zakolembal; Dantes zdvojnásobil úsilie, podobný Titanovi, rvúcemu bralá v borbe proti bohom. Napokon skala povolila, prekotila sa, odskočila, zrútila sa a zmizla, pohltená morom.

Odhalila okrúhle miesto, na ktorom sa zjavil železný kruh, upevnený v štvorhrannom kameni.

Dantes vykríkol od radosti a údivu: prvý pokus nebol nikdy korunovaný veľkolepejším úspechom.

Chcel pokračovať v diele, ale nohy sa mu triasly tak silne, srdce mu bilo tak prudko, jeho oči boly zakalené takou žeravou hmlou, že musel zastať.

Táto chvíľa váhania trvala len ako by v mihu blesku. Edmond vsunul sochor do kruhu, zdvihol ho mocne a kameň povolil, odhaliac strmý svah nejakých schodov, siahajúcich do čoraz hustejšej tmy jaskyne.

Iný by sa bol vrhol napred s radostným výkrikom, Dantes zastal, zbledol, schvátený pochybnosťou.

,Vzmužme sa a viďme!‘ riekol sám sebe. ,Zvyknutý na protivenstvá, nedám sa predsa zdrviť sklamaniu; inak by som bol trpel nadarmo. Teplým dychom nádeje roztopené srdce puká, keď ho zrazu sovrie mrazivá skutočnosť! Faria sníval: kardinál Spada nezakopal nič do tejto jaskyne, azda tu ani nikdy nebol. Alebo, ak sem aj prišiel, Cesare Borgia, ten neohrozený dobrodruh, neúnavný a tmavý lotor, prišiel sem za ním, odhalil stopy, sledujúc tie isté vytesané znaky ako ja, zdvihol tento kameň, sostúpil do jaskyne prv ako ja a po sebe nezanechal zhola nič.‘

Chvíľu zostal nepohnute, zadumaný, upierajúc pevný pohľad na tmavý a predĺžený ostrov.

,A teraz, keď sa už na nič nespolieham, teraz, keď som si povedal, že by bolo šialenstvo prechovávať ešte nejakú úfnosť, pokračovanie tohto dobrodružstva je už len vecou zvedavosti, nič viac.‘

A zostal ešte chvíľu nepohnute stáť, uvažujúc.

,Áno, áno, toto dobrodružstvo je na mieste v živote toho kráľovského banditu, smiešaného z tieňov a svetla, v tkanive neobyčajných udalostí, z ktorých sa skladá oblasť jeho jestvovania; táto báječná udalosť druží sa pevne k ostatným veciam; áno, Borgia prišiel sem raz v noci s fakľou v jednej a s mečom v druhej ruke, a na úpätí tohto brala stáli výhražne a chmúrne dvaja sbirovia, skúmajúci zem, more i povetrie, kým ich pán sostupoval, ako to ja mienim urobiť, zaháňajúc tmy svojím hrozným a planúcim ramenom.

,Ano, ale čo asi urobil Cesare so sbirmi, ktorým dal napospas svoje tajomstvo?‘ spýtal sa sám seba Dantes.

,Asi to isté,‘ riekol s úsmevom, ,čo sa stalo s Alarichovými hrobármi, ktorých pochovali súčasne s pochovaným.‘

,Ale ak prišiel sem,‘ pokračoval Dantes v myšlienkach, ,iste našiel poklad a vzal ho; taký človek, ako bol Borgia, čo porovnával Itáliu s artičokou, ktorú jedol list po liste, Borgia príliš dobre poznal cenu času, aby ho bol mrhal opätovným umiesťovaním balvana na pôvodné stanovište.‘

,Sostúpme.‘

Sostupoval s úsmevom pochybnosti na perách, šeptajúc posledné slovo ľudskej múdrosti: Možno!

Ale miesto tmy, ktorú očakával, miesto neprehľadného skazeného ovzdušia Dantes zhliadol mierny svit, dekomponovaný na modré svetlo. Povetrie a svetlo prúdily sem nielen práve vzniklým otvorom, ale aj zvonku neviditeľnými trhlinami v skalách, cez ktoré bolo vidieť blanky oblohy, od ktorej sa odrážaly chvejúce sa vetvice zelených dubov, a pohrávajúce sa pichľavé prúty malinčia.

Po niekoľkominútovom pobyte v tejto jaskyni, ktorej skôr vlažná ako vlhká, skôr voňavá ako mdlá atmosféra líšila sa od teploty ostrova, ako sa odlišovalo modré svetlo od slnca, Dantesov zrak, zvyknutý na temnotu, mohol preniknúť až do najďalšieho kúta dutiny: bola zo žuly, ktorej hrany sa trblietaly sťa by diamanty.

,Ach,‘ hovoril si Edmond s úsmevom, ,to je bezpochyby všetok ten poklad, ktorý zanechal kardinál; a dobrý abbé, vidiac vo sne tieto trblietavé steny, posilnil sa asi vo svojich pyšných nádejach.‘

Ale Dantes si pripomenul slová závetu, ktorý vedel nazpamäť: „V najvzdialenejšom kúte druhej jaskyne,“ hovoril testament.

Dantes vnikol ešte len do prvej, teraz musí hľadať vchod do druhej.

Dantes sa rozhodol: táto druhá jaskyňa musela zrejme siahať do vnútra ostrova: prezrel okraje kameňov a šiel zaklepať na stenu, v ktorej, ako sa mu zdalo, mal byť otvor, skrytý pravdepodobne pre väčšiu bezpečnosť.

Motyka zacvendžala na chvíľu, vylúdiac zo skaly mdlý zvuk, ktorého hutnosť vylúdila pot na Dantesovom čele; vytrvalému baníkovi zdalo sa napokon, že istá časť žulovej steny ozýva sa temnejším a dutejším hlasom; pozrel blčiacim zrakom na stenu a zbadal s citom väzňa, čo by azda nikto iný nebol zbadal: že tam asi bude nejaký otvor.

Aby však nekonal zbytočnú prácu, Dantes, ktorý, ako Cesare Borgia, poznal cenu času, preklepal predsa motykou aj ostatné steny, preskúmal pôdu kolbou pušky, na podozrivých miestach odhrnul piesok, a nenájduc nič, nezbadajúc nič, vrátil sa k čiastke steny, ktorá vydávala ten potešiteľný zvuk.

Zaklepal znova, a to silnejšie.

Tu zbadal divnú vec; pod údermi nástroja odpadávala akási malta, podobná tej, ktorou sa obhadzujú steny, upravené na maľovanie fresiek, a padala v odlomkoch, odhaľujúcich belavý, mäkký kameň, podobný kameňom obyčajnej veľkosti. Skalný otvor bol uzavretý kameňmi iného druhu, ako boly kamene, obhodené touto maltou, a na malte bola napodobnenená farba a kryštalovosť žuly.

Dantes udrel ostrou hranou motyky, ktorá vnikla na palec do murovaných dvier.

Teda tu musel kopať.

Čím väčšmi maly kopiace sa dôkazy, svedčiace o tom, že Faria sa nemýlil, uistiť Dantesa, jeho ochabujúce srdce pod vplyvom divnej záhadnosti ľudskej sústavy, podliehalo tým väčšmi pochybnostiam, ba skoro malodušnosti: táto nová skúsenosť, ktorá mala vzpružiť jeho sily, pozbavila ho síl, čo mu ostávaly; motyka sklesla a skoro mu vypadla z rúk. Položil ju na zem, osušil si čelo a vyšiel na denné svetlo, predstierajúc si zámienku, že musí pozrieť, či ho niekto nestopuje, v skutočnosti však preto, že potreboval povetrie, cítiac blížiť sa mdlobu.

Ostrov bol opustený a na zenite blčiace slnce zdalo sa pokrývať ho svojím žeravým okom. V diaľke na zafírovomodrom mori rozpínaly perute malé rybárske bárky.

Dantes ešte nič nejedol, ale jesť v takejto chvíli bolo by bývalo príliš zdĺhavé; prehltol dúšok rumu a vrátil sa do jaskyne s obodrenou mysľou.

Motyka, ktorá sa mu zdala taká ťažká, stala sa zas ľahkou; zdvihol ju ako pierko a dal sa zas čerstvo do práce.

Po niekoľkých úderoch spozoroval, že kamene nie sú už spojené, ale len na seba poukladané a pokryté maltou. Do jednej škáry vtisol hrot motyky a oprel sa o porisko a videl s radosťou, ako sa mu kameň zrútil k nohám.

Teraz Dantes potreboval už len každý kameň pritiahnuť k sebe železným zubom motyky, aby padol vedľa prvého.

Dantes mohol hneď vstúpiť, keď vznikol prvý otvor. Ale zdržiac sa chvíľu, odkladal istotu, pridŕžajúc sa kŕčovite nádeje.

Napokon po novom chvíľkovom váhaní vstúpil z prvej jaskyne do druhej.

Táto druhá jaskyňa bola nižšia, tmavšia a vyzerala hroznejšie ako prvá. Povetrie, ktoré ta vniklo len pred chvíľou vzniklým otvorom, malo ten nezdravý zápach, ktorý Dantes na svoj údiv nenašiel v prvej.

Dantes vyčkal, kým vonkajšie povetrie oživilo mŕtve ovzdušie, a potom vošiel.

Naľavo od otvoru bol hlboký a tmavý kút.

Ako sme vraveli, pre Dantesove oči nejestvovala tma.

Vhĺbil zrak do druhej jaskyne: bola prázdna ako prvá.

Poklad, ak tam bol aký, bol zakopaný v tom tmavom kúte.

Nadišla chvíľa úzkosti; vyhrabať hlinu na dve stopy, to bolo všetko, čo ostávalo Dantesovi medzi vyvrcholením radosti a zúfalstva.

A ako by ho bola ovládala prudká rozhodnosť, pristúpil k uhlu a udrel smelo na zem.

Pri piatom či šiestom údere motyka zacvendžala na železe.

Nikdy pohrebný zvon, nikdy chvejúci sa umieráčik nepôsobil takým dojmom na ľudský sluch. Dantes by iste nebol väčšmi zbledol, keby nebol našiel nič.

Kopal vedľa miesta, ktoré bol preskúmal, a narazil na podobnú, ale nie rovnozvukú prekážku.

,Je to železom okovaná drevená debna,‘ riekol si.

V tej chvíli mihol sa rýchly tieň a zaclonil svetlo.

Dantes odhodil motyku, chopil sa pušky, prekĺzol otvorom a vybehol.

Divá koza preskočila prvý vchod, vedúci do jaskyne, a pásla sa ďalej vo vzdialenosti niekoľkých krokov.

Bola to utešená príležitosť na zabezpečenie obeda, ale Dantes sa bál, že by výstrel z pušky mohol niekoho prilákať.

Rozmýšľal chvíľu, odrezal živicový strom, šiel ho zapáliť k ohňu, ktorý ešte tlel a na ktorom podludníci piekli raňajky, a vrátil sa so smolnicou.

Nechcel z toho, čo sa núkalo zraku, stratiť ani najmenšiu podrobnosť.

Priblížil sa so smolnicou k neupravenej a nedokončenej jame a zbadal, že sa nemýlil; jeho údery narážaly premieňavo to na železo, to na drevo.

Zapichol smolnicu do zeme a dal sa znova do práce.

Za chvíľu bol vyprázdnený asi dve stopy dlhý a dve stopy široký priestor a Dantes mohol zhliadnuť cizelovaným železom okovanú debnu. V prostriedku veka na striebornej doske, ktorú hlina nemohla zakaliť, skvel sa erb spadovského rodu, totiž meč, deliaci pozdĺž oválny znak — ako sú všetky talianske erbové znaky — a nad ním kardinálsky klobúk.

Abbé Faria mu ho toľko ráz nakreslil, že ho Dantes mohol ľahko poznať!

Od tej chvíle nebolo už pochybnosti, že je tam skutočne poklad; uložiť na to miesto prázdnu debnu, nebolo by vyžadovalo toľko obozretnosti.

Debna bola za chvíľu dookola obhrabaná a Dantes videl, ako sa po zjavení strednej, medzi dvoma visiacimi zámkami umiestenej zámky postupne zjavily na bočných stenách aj dve kruhové uši. Všetko bolo cizelované spôsobom doby, keď umenie robilo cennými aj najjednoduchšie kovy.

Dantes schvátil debnu za kruhy a chcel ju naddvihnúť; bolo to však nemožné.

Dantes sa ju pokúsil otvoriť: všetky zámky boly zamknuté, stredná i visiaca; zdalo sa, že verní strážcovia nechcú vydať svoj poklad.

Dantes vsunul ostrý hrot motyky medzi veko a debnu, oprel sa o porisko a veko zaškripelo, puklo. Široký otvor v doskách urobil kovanie zbytočným, padlo tiež, svierajúc v tvrdošijných drapoch dosky, ktoré jeho pád nalomil, a debna bola odkrytá.

Dantesa uchvátila závratná horúčava; schvátil pušku, nabil ju a postavil vedľa seba. Najprv prižmúril oči, ako robia deti, aby v iskriacej noci svojej fantázie videly viacej hviezd, ako ich môžu spočítať na ožiarenej oblohe, potom ich otvoril a bol očarovaný.

Debna bola rozdelená na tri priečinky.

V prvom sa chvely v plavom odlesku žlté dukáty. V druhom boly pekne urovnané zle vyleštené prúty, ktoré maly len váhu a cenu zlata.

Konečne v treťom priečinku, do polovice plnom, presýpal Edmond plným priehrštím diamanty, perly, rubíny, ktoré, padajúc na seba v iskriacej kaskáde, znely zvukom, podobným nárazu kamenca na tabuľky okna.

Keď sa už dotkol toho pokladu a omakal ho, keď ponoril trasúce sa ruky do toho zlata a drahokamov, Edmond vstal a prebehol jaskyňami v najväčšom vytržení, ako človek, blízky šialenstvu. Vyskočil na bralo, zkade mohol pohľadom objať more, a nezbadal nič. Bol sám, úplne sám so svojím nespočítaným, báječným bohatstvom, ktoré mu patrilo; lež sníval, alebo bdel? Bol obeťou miznúceho sna, a či svieral rukami skutočnosť?

Cítil potrebu znova vidieť svoje zlato, a predsa vedel, že by v tejto chvíli nemal dosť sily zniesť ten pohľad. Na chvíľu si pritisol obidve ruky na temeno hlavy, ako by chcel zabrániť, aby mu neušiel rozum. Potom sa vrhol maninou cez ostrov, nepridŕžajúc sa určitého smeru — veď ciest za Monte Cristo nebolo — rozháňajúc kozy, ktoré sa daly na útek, a plašiac svojím krikom a posunkami morských vtákov. Vrátil sa okľukou, pochybujúc ešte, vrhol sa z prvej jaskyne do druhej a ocitol sa zas pred tou zlatou a diamantovou baňou.

Teraz padol na kolená, tisnúc obidve ruky na bijúce srdce, zalkal šeptom modlitbu, ktorej rozumel len sám Boh.

Onedlho cítil sa pokojnejším, predsa však šťastnejším, lebo len od tejto chvíle začínal veriť svojmu šťastiu.

Tu dal sa spočitovať svoje bohatstvo; bolo tam tisíc prútov zlata, vážiacich po dva až tri funty; potom urovnal stĺpec z dvadsaťpäťtisíc dukátov, z ktorých každý mohol mať cenu dvadsaťštyri frankov bežnej meny, všetky s hlavou pápeža Alexandra VI. a jeho predchodcu, a videl, že priečinok je vyprázdnený ešte len do polovice; konečne nameral obidvoma rukami tri plné priehrštia perál, drahokamov a diamantov, z ktorých mnohé, zasadené najlepšími zlatníkmi svojej doby, popri skutočnej hodnote chlúbily sa aj značnou cenou umeleckej práce.

Dantes videl, že sa deň nachyľuje a pomaly zhasína. Bál sa, aby ho niekto neprekvapil v jaskyni, vyšiel teda s puškou v ruke. Kúsok suchára a niekoľko dúškov vína tvorilo jeho večeru. Potom privalil kameň zas na staré miesto, ľahol si naň a zaspal na niekoľko krátkych hodín, kryjúc telom vchod jaskyne.

Táto noc bola jedna z tých čarovných a hrozných nocí, aké tento človek nesmiernych duševných hnutí prežil už asi dve alebo tri.